Pobaltská operácia (1944)

Pobaltská operácia (zriedkavo Baltská operácia či nespisovne Baltická operácia rus. Прибалтийская операция) alebo Pobaltská ofenzíva (Baltská ofenzíva či nespisovne Baltická ofenzíva) bola strategická ofenzíva na východnom fronte počas druhej svetovej vojny uskutočnená 14. septembra – 24. novembra 1944. Jej cieľom bolo znovuobsadenie Estónska, Lotyšska a Litvy a preniknutie k Baltskému moru.[2]

Pobaltská operácia
Súčasť bojov východného frontu počas druhej svetovej vojny

Sovietske vojská pochodujúce Rigou, hlavným mestom Lotyšska.
Dátum 14. september – 24. november 1944
Miesto Pobaltské štáty
Výsledok Víťazstvo Červenej armády
Protivníci
Sovietsky zväz Nacistické Nemecko
Velitelia
A. M. Vasilevskij
L. A. Govorov		 Ferdinand Schörner
Sila
asi 900 000 mužov asi 700 000 mužov
Straty
61 468 mŕtvych
218 622 ranených[1]		 3 celkom zničené divízie
26. divízií do rôznej miery oslabených
Východný front
Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Predchádzajúce útoky

Do apríla roku 1944 sa podarilo červenej armáde v rámci Leningradsko-novgorodskej operácie preraziť blokádu Leningradu a postúpiť až k hraniciam Estónska. Začiatkom júna 1944 začali v tejto oblasti ďalšie útoky, ktoré boli predzvesťou Operácie Bagration. V rámci tejto mohutnej ofenzívy postúpili sovietske jednotky na územie pobaltských štátov, ale do jeho skončenia sa im nepodarilo postúpiť až k Baltskému moru. Zatiaľ čo v prípade Ukrajiny, Bieloruska a Poľska, kde Červená armáda prekonala niekoľko stoviek kilometrov a bola vyčerpaná, a preto prechodne ukončila boje a prešla do strategickej obrany, v prípade útokov proti Pobaltiu a Besarábii bolo rozhodnuté o tom, že k ďalším ofenzívam dôjde ešte v roku 1944.

Pobaltská operácia
Mapa priebehu bojových operácií na východnom fronte od augusta 1943 do decembra 1944.

V dňoch 14. až 17. septembra začal útok sovietskeho leningradského, 1., 2. a 3. pobaltského a 3. bieloruského frontu. Proti približne 900 tisícom červenoarmejcov stálo 730 tisíc príslušníkov Wehrmachtu a jednotiek Waffen-SS. Červená armáda mala ale významnú prevahu v delostrelectve, tankoch aj lietadlách. Prvý úder bol vedený na Rigu, pričom malo dôjsť k rozdeleniu nemeckých vojsk na dve skupiny. Nasledovala útočná operácia na Tallinn a na Klaipédu. 3. bieloruský front útočil v smere na Prusko. Riga bola síce sovietskymi jednotkami obkľúčená, no veľmi úspešne sa im bránila. Rovnaká situácia nastala aj v prípade Klaipédy, kde sa bránili nemecké jednotky, ich snahou bola evakuácia po mori do Nemecka. Útok na Estónsko bol ukončený 26. septembra a potom previedli sovietske paradesantné jednotky výsadok na Západoestónske súostrovie. Klaipėdu dobyla Červená armáda 22. októbra, rižská ofenzíva bola dovŕšená 24. októbra a v Pobaltí tak zostali uväznené nemecké jednotky iba v Kurónsku. Obkľúčené nemecké sily v počte asi 200 tisíc mužov kapitulovali až v máji 1945 súčasne s ukončením vojny.

Dôsledky operácie

Obsadenie Pobaltia malo vojenské a politické dôsledky. Sovietske vojská zastali na hraniciach Pruska, pričom na niektorých miestach sa im podarilo prekročiť hraničnú čiaru. Sovietska baltská flotila mala už naplno otvorené dvere k akciám v Baltskom mori, keď nebola limitovaná mínovými poľami a protiponorkovými zátarasami a mohla využívať prístavy pobaltských republík. Vďaka tomu mohla viesť efektívny boj proti nemeckým námorným silám v Baltskom mori. Medzi najznámejšie akcie sovietskej flotily z tejto doby patrí potopenie nemeckých lodí Wilhelm Gustloff a General von Steuben ponorkou S-13 či potopenie dopravnej lode Goya ponorkou L-3.

Hlavným politickým dôsledkom operácie bolo obnovenie sovietskej okupácie Estónska, Lotyšska a Litvy. Snahy predstaviteľov pobaltských národov o znovuobnovenie suverenity počas leta 1944 boli zmarené ofenzívou, pobaltské republiky sa stali na viac než štyridsať ďalších rokov súčasťou Sovietskeho zväzu.[3][4]

Referencie
  1. KRIVOŠEJEV, G.F. Rossija i SSSR v vojnach XX veka Poteri vooružennych sil Statističeskoje issledovanie [online]. Moskva : Oloma-Press, 2001, [cit. 2011-08-26]. Dostupné online. (rusky)
  2. PAJUR, Ago, a kol. Baltimaade ajalugu. Tallinn : Avita, 1999. ISBN 9985-2-0131-0. S. 176 – 177. (estonsky)
  3. MÄGI, Arvo. Eesti rahva ajaraamat. Stockholm : Eesti Päevaleht, 1979. S. 212 – 213. (estonsky)
  4. Európsky parlament. Resolution on the situation in Estonia, Latvia, Lithuania. Official Journal of the European Communities, 13. január 1983, čís. C 42/78. Dostupné online.

Iné projekty

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Baltická operace na českej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.