Kerčsko-feodosijská operácia

Kerčsko-Feodosijska operácia (po rusky: Керченско-Феодосийская операция; nemecký názov protiútoku znel: Unternehmen Trappenjagd) bola sovietska obojživelná operácia vojsk 51. a 44. armády Zakaukazského frontu a vojsk Čiernomorskej a Azovskej flotily, ktorej cieľom bolo vpadnúť do tyla 11. armády Ericha von Mansteina, ktorá obliehala Sevastopoľ. Bojové operácie sa začali 26. decembra 1941 vylodením vojsk pri meste Kerč na polostrove Krym. Išlo o najväčšiu výsadkovú operáciu na východnom fronte. V dôsledku nekompetentnosti sovietskeho velenia boli početne silnejšie sovietske vojská nakoniec medzi 8. a 18. májom 1942 zničené. Časť z nich prešla na partizánsky spôsob boja a pokračovala v odpore z jaskýň a kameňolomov na pobreží.

Kerčsko-feodosijská operácia
Súčasť bojov na východnom fronte
počas druhej svetovej vojny

Vzdávajúci sa sovietski vojaci na Kerči
Dátum 26. december 1941 - 18. máj 1942
Miesto Kerč, Krym, juh ZSSR
Výsledok Drvivé víťazstvo vojsk Osi
Protivníci
Sovietsky zväz Nemecko
Rumunsko
Velitelia
D.T. Kozlov
(Zakaukazský front)
L.Z. Mechlis
F.I. Tolbuchin		 E. von Manstein
(11. armáda)
H. von Sponeck
(46. pechotná divízia)
Sila
Krymský front: asi 234 000 vojakov XXXXII. a XXX. zbor; VIII. letecký zbor: asi 156 000 vojakov
Straty
asi 176 000 mŕtvych, nezvestných a ranených asi 50 000 mŕtvych, nezvestných a ranených
Východný front
Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha

Situácia na Kryme koncom roku 1941

Na jeseň 1941 vojská Wehrmachtu úspešne vyvíjali bojovú činnosť na juhu ZSSR. 26. septembra sa podarilo Skupine armád Juh zničiť zvyšky sovietskych vojsk v kotli pod Kyjevom. Nemecká 11. armáda pokračovala v sústredenom tlaku a prebíjala sa cez úzky pruh zeme za mestom Perekop na Krym. V priebehu necelého mesiaca boli sovietske jednotky vytlačené z Perekopskej šije a boje ďalej pokračovali v ešte užšom priestore medzi jazerami na Išunskej šiji. V rovnakej dobe sovietske velenie schválilo evakuáciu obliehanej Odesy, jednotky boli stiahnuté na Krym. 28. októbra sa Nemcom podarilo prelomiť obranu sovietskej 51. armády, pričom energicky postupovali vpred a pokúšali sa rýchlo obkľučovať ustupujúce sovietske vojská. Táto taktika bola natoľko úspešná, že sovietske vojská nestihli prakticky nikde vybudovať dostatočne pevnú obranu, ktorou by zastavili nemecký postup. Časť sovietskeho vojska ustupovala na juh k prístavu Sevastopoľ, okolo ktorého sa podarilo vybudovať dostatočne silnú obranu na to, aby ju neboli Nemci schopní preraziť za chodu. Časť ustupovala na západ, kde sa dostala až k najzápadnejšej časti Krymu - Kerčskému polostrovu. Tu sa bránili sovietske jednotky ešte asi dva týždne, kým sa im nepodarilo evakuovať aspoň časť vojska do bezpečia na druhý breh Čierneho mora. Nacistické jednotky zatiaľ pri Kerči zlikvidovali väčšinu Židov, ktorí žili v oblasti. Medzi tým sa rozpútali ťažké boje o hlavný Čiernomorský prístav sovietskeho námorníctva v Sevastopole. Sovieti si dobre uvedomovali, že Mansteinova 11. armáda nie je dostatočne silná na to, aby dokázala útočiť na prístav a navyše zaisťovala zvyšok pobrežia Krymu. Sovietske najvyššie velenie preto naplánovalo obojživelnú operáciu, ktorou by vpadlo do tyla jeho vojsk. Najvhodnejšie miesto na vylodenie im poskytoval len nedávno opustený Kerčský polostrov.

Prípravy na vylodenie sa začali až po 20. novembri 1941, necelý mesiac pred vylodením. S malými obmenami, ktoré zahrnovali aj útok na Feodosiju, bol plán operácie schválený 7. decembra. Zahŕňal výsadky na 250 km širokom fronte na rôznych miestach pobrežia Kerčského polostrova. Čiernomorské loďstvo pritom čelilo značným problémom, nemalo napríklad adekvátne vyloďovacie plavidlá, namiesto ktorých muselo použiť asi 300 rybárskych bárok, škunerov a šalúp[1]. 17. decembra zaútočil Manstein po dôkladnej príprave na Sevastopoľ a výrazne ohrozil mesto. Čiernomorské loďstvo sa tak muselo navyše vo zvýšenej starať o zásobovanie a podporu mesta. Toto trieštenie síl prinútilo pozmeniť plány operácie a výsadok uskutočniť v dvoch etapách.

Sovietske vylodenie
Prehľad situácie od decembra 1941 do mája 1942

26. decembra 1941 sa sovietske vojská za nepriaznivých poveternostných podmienok, silného vetra a treskúcej zimy vylodili severne a južne od Kerče. Do 29. decembra tu vylodili asi 20 000 mužov 51. armády (veliteľ V.N. Ľvov). Nemecké jednotky v oblasti, skladajúce sa iba z 46. pechotnej divízie, energicky podnikli niekoľko protiútokov a 28. decembra zatiaľ ešte slabé sovietske vojská pri Kerči zastavili[2]. Nemci urýchlene uvoľnili pre zastavenie vylodenia všetky voľné jednotky. Boli to najmä rumunská 4. horská a 8. jazdecká brigáda, ale tiež 213. pluk 73. pechotnej divízie. Napriek všetkým snahám boli sovietske útoky pri Kerči neúspešné a vyloďujúcim sa oddielom sa nepodarilo efektívne sformovať.

V noci z 28. na 29. decembra (podľa iných údajov 30. decembra) nasledoval ďalší sovietsky výsadok pri Feodosiji. Mesto bránili iba slabé nemecké oddiely, ktoré nepredstavovali pre útočiace jednotky žiadne významné nebezpečenstvo. Vyloďujúcu flotilu tvorili 2 krížniky, 1 vedúci torpédoborec, 7 torpédoborcov, 6 mínoloviek, 15 hliadkových lodí a 14 transportných lodí, ktoré viezli jednotky 44. armády (generálmajora A. N. Pervušina). Sovietsky krížnik Krasnyj Kavkaz kapitána 1. stupňa A. N. Guščina, uskutočnil riskantný manéver, keď vedúc paľbu vošiel priamo do Feodosijiského prístavu a vezené jednotky vylodil rovno na prístavných mólach[1]. Podobne vošli priamo do prístavu i torpédoborce Šauman, Nezamožnik a Železňakov[3]. Sovietske jednotky ovládli mesto 30. decembra. Po obsadení mesta sovietske jednotky údajne pobili všetkých nemeckých ranených, ktorých našli vo Feodosijskej nemocnici. Situácia bola pre nemecké jednotky v oblasti veľmi kritická. Veliteľ 46. divízie Hans von Sponeck, preto zobral zodpovednosť do vlastných rúk, a napriek rozkazu zotrvať v postaveniach začal so svojou jednotkou ustupovať, o čom poslal Mansteinovi rádiovú depešu. Počas tohto ústupu na Perepačskú šiju divízia stratila všetku ťažkú výzbroj. Von Sponeck bol za neuposlúchnutie rozkazu zbavený velenia a vojnovým tribunálom najprv odsúdený na trest smrti. Neskôr trest zmiernili na doživotie, avšak po atentáte na Hitlera v júni 1944 bol spolu s ďalšími väznenými dôstojníkmi popravený.

Manstein zatiaľ prikázal rumunským jednotkám podniknúť pri Feodosiji protiútok. Tie však po strete so sovietskymi tankmi radšej ustúpili až k mestu Staryj Krym západne od Feodosije. Sovietom navyše zlé počasie, ktoré zapríčinilo zamrznutie Kerčskej úžiny, dovolilo zásobovať svoje vojská v oblasti omnoho rýchlejšie cez Tamanský polostrov. Zlé počasie navyše obmedzovalo i činnosť nemeckého letectva. Sovietske sily preto rýchlo pribúdali. Tieto jednotky však zatiaľ iba zotrvávali v obranných postaveniach, v prípade že by viedli aktívne útoky, boli by nemeckú zoslabenú obranu, ktorej ešte nestihli prísť na pomoc posily, celkom určite prelomili.

5. januára 1942 sa vylodili ďalšie sovietske sily aj v prístave Jevpatoria, severne od Sevastopoľa. V meste sa rozhoreli boje, do ktorých sa zapojili i partizáni. 7. januára sa tieto boje skončili ich porážkou. Manstein odhadol straty partizánov asi na 1200 padlých.

15. januára podnikli nemecké a rumunské vojská, ktoré boli výrazne menej početné ako ich nepriateľ, útok na sovietske vojská pri Feodosiji. Sovieti, ktorí nemali v meste dostatočné zálohy, v priebehu 3 dní stratili vojsko o sile približne 1 divízie ako aj celý prístav. Ukázalo sa, že po rozdelení síl pre podporu Sevastopoľa, výsadok pri Feodosiji iba trieštil sily a bolo komplikované ho zásobovať.

Situácia na sovietskej strane nebola v poriadku a hlavné velenie nebolo spokojné s organizáciou 44. a 51. armády. 20. januára 1942 poslal Stalin ku Krymskému frontu predstaviteľa Národného komisariátu obrany Leva Mechlisa. Tento politický pracovník, požívajúci plnú dôveru diktátora mal za úlohu ujednotiť velenie frontu, čo v podstate znamenalo, že mal nastoliť poriadok a prebrať velenie. Už o dva dni po svojom príchode do Kerča poslal Mechlis Stalinovi správu, v ktorej skritizoval dovtedajšie velenie frontu. Avšak vzhľadom na to, že nemal žiadne vojenské vzdelanie ani skúsenosti s podobnými operáciami, urobil viacero vážnych chýb.

V nasledujúcich dňoch uskutočnil veľké kádrové zmeny vo velení a zvýšil samostatnosť frontu. Vynútil si aj značné posily tankov, delostrelectva a zásob. Svoje jednotky začal pripravovať na útok, ktorým plánoval vpadnúť útočiacemu Mansteinovi do tyla. Na prelome februára a marca 1942 sovietske vojská na Kerči o sile asi 7 divízií podnikli niekoľko útokov s cieľom prelomiť nemeckú obranu na Perepačskej šiji. V severnej časti sa im podarilo prelomiť obranu rumunských vojsk a preniknúť do nemeckej obrany. Boje však 3. marca utlmilo zlé počasie, ktoré rovinatú step zmenilo na rozmočené more blata, v ktorom sovietske tanky stratili výhodu pohyblivosti. V útokoch však Sovieti pokračovali už 18. marca. Nemci sa pokúsili nasadiť do protiútoku novosfromovanú 22. tankovú divíziu. Napriek tomu, že útok neprebiehal podľa očakávaní Nemcov, nasadenie tankov Sovietov zaskočilo a spomalilo prípravy ďalších protiútokov. Tie sa uskutočnili až 26. marca a 9. apríla 1942. Ten deň zaútočilo 6 sovietskych divízií s podporou asi 160 tankov, no už po dvoch dňoch bojov utrpeli také ťažké straty, že sa o ďalšie útoky viac nepokúsili, navyše zostali naďalej nečinne prešľapovať na mieste namiesto toho, aby sa stiahli k lepšie brániteľnému Tureckému valu[4]. Manstein, ktorý stále dúfal, že sa mu už-už podarí prelomiť obranu Sevastopoľa, dovtedy odmietal odvolať ďalšie jednotky z útoku na mesto. V apríli však od svojich zámerov kvôli nepoľavujúcej obrane mesta upustil a rozhodol sa eliminovať nebezpečenstvo, ktoré pre jeho jednotky predstavovali tri ešte stále pomerne silné sovietske armády na Kerči.

Sovieti, najmä kvôli zásahom nekompetentného Mechlisa, roztiahli svoje 3 armády (44., 47. a 51.) frontu roztiahli do jednej línie, tak, že každá divízia sa tlačila na 2 km úseku. Navyše si bol Mechlis tak istý svojou drvivou presilou nad Nemcami v nadchádzajúcom boji, že nedovolil svojim jednotkám pripravovať žiadnu obranu. Rovnako zanedbával viaceré základné činnosti, ako sú maskovanie veliteľstva a pod.

Nemecký protiútok

Porážka Krymského frontu

Veliteľ 11. armády sa rozhodol poraziť silnejšieho nepriateľa útokom na južné, slabšie krídlo a následným obchvatom. Velenie Krymského frontu totiž 2/3 svojich síl sústredilo vo výbežku na severe, ktorý dosiahlo v predchádzajúcich bojoch. Útok sa navyše rozhodol podporiť menším obojživelným výsadkom 4 rôt 132. pechotnej divízie do tyla ľavého krídla sovietskej obrany.[5]

8. mája 1942 Mansteinova 11. armáda začala protiútok pod kódovým označením Unternehmen Trappenjagd. Sovietske jednotky veľmi nerozumne natlačené a navyše nepripravené na obranu boli na Perepačskej šiji napadnuté silnými údermi delostrelectva a letectva, obojživelný výsadok v ich tyle nadchádzajúci chaos ešte zvýšil. Už 11. mája sa Mansteinovym jednotkám podarilo dosiahnuť severného pobrežia Kerčského polostrova a rozdeliť obranu nepriateľa na dvoje, odrežúc 10 sovietskych divízií 47. a 51. armády[5]. 16. mája nemecké obrnené jednotky energicky prenasledujúce ustupujúce nepriateľské vojská obsadili Kerč, z ktorej stihli sovieti evakuovať časť svojich síl.

Partizánsky boj

Mnoho sovietskych vojakov, ktorým sa nepodarilo uniknúť ale aj civilistov, ktorí len nedávno zažili nemeckú okupáciu, sa rozptýlilo po krajine, alebo sa ukrylo v starých lomoch a jaskyniach na pobreží v blízkosti Kerče, kde začali formovať partizánske oddiely. V Adžimuškajskom kameňolome a jeho okolí sa takto sústredilo najmenej 10 000 ľudí - vojakov a najmä neozbrojených civilistov. Improvizovanej skupine velil plukovník P.M. Jagunov. Mnoho ľudí verilo, že sovietska armáda podnikne cez Kerč čoskoro ďalší protiútok a tak vojaci krátku dobu ešte držali menšie predmostie. Keď však žiadna pomoc neprichádzala, ustúpili do podzemia pokračovali v odpore aj navzdory ťažkým podmienkam. V kameňolome už predtým, počas prvej okupácie oblasti nacistami, partizáni sústredili zásoby potravín, no množstvo ľudí čoskoro muselo čeliť inej hrozbe, ktorú predstavoval nedostatok vody. Vojaci sa počas nocí viackrát pokúsili preniknúť k blízkym studniam, no Nemci čoskoro odhalili väčšinu východov z kameňolomu a postavili pred ne guľometné hniezda, dovnútra sa však kvôli odhodlanej obrane nepriateľa neodvážili. Obyvatelia podzemných štôlní si preto vykopali vo vnútri vlastnú 14 m hlbokú studňu. V priebehu mesiaca sa ale stala situácia v podzemí kritickou. Ľudia začali umierať od hladu i smädu, dochádzala aj munícia. Začiatkom júna sa Nemci pokúsili vypudiť obyvateľov podzemia pomocou dymu a dusivých plynov, pričom tak vo vnútri zabili stovky ľudí. V noci z 8. na 9. júla 1942 sa sovietskym vojakom podarilo prepadnúť a zničiť nemeckú posádku v blízkej dedine Adžimuškajsk. Pri tomto boji však padol plukovník Jagunov. Nakoniec sa Nemci rozhodli vyhodiť známe východy z podzemia do vzduchu a uväzniť tak zostávajúcich obrancov vo vnútri. Väčšinu vzdávajúcich sa „banditov“ nacisti na mieste zastrelili. Keď nakoniec koncom októbra 1942 Nemci prenikli do podzemia, našli vo vnútri už len 48 živých ľudí.

Výsledok

Krymský front bol rozdrvený a stratil 176 000 vojakov, ktorí padli boli zajatí alebo nezvestní.[6] Bola to jedna z najpotupnejších porážok sovietskych vojsk celej vojny. Neúspech padol jednoznačne na plecia Leva Mechlisa a generálporučíka Kozlova, ktorí neboli schopní s početne silnejšou armádou poraziť slabé nemecké a rumunské vojská na východe Krymu. Len časti sovietskych vojsk sa podarilo vyhnúť sa katastrofe a ustúpiť na východ späť do Čiernomorských prístavov. Evakuovaných bolo asi 120 000 sovietskych vojakov[7]. Nemecká 11. armáda si likvidáciou tohto nebezpečenstva zabezpečila svoje tylo a mohla sa sústrediť na definitívny útok na Sevastopoľ. V priebehu nasledujúceho mesiaca sa o mesto rozpútali ťažké boje a prístav nakoniec padol do nemeckých rúk.

Referencie
  1. N.G. Kuznecov: Loďstvo pripravené na boj. Nakladateľstvo Pravda, Bratislava, 1997, s. 139-141
  2. Erich von Manstein: Ztracená vítezství svazek I ISBN 80-7217-429-0. Brno, Jota 2006, s. 332
  3. Kerčensko-feodosijskaja desantnaja operacija 1941-42. Boľšaja sovetskaja enciklopedia. [online]. bse.sci-lib.com, [cit. 2010-05-16]. Dostupné online. (po rusky)
  4. Alexander Werth: Od paktu po Stalingrad. Bratislava, Vydavateľstvo politickej literatúry 1968, s. 412
  5. Paul Carell: Stalingrad / Sláva a pád 6. armády, Naše Vojsko, Praha 1994, 162 s.
  6. Erickson, John and Ljubica: Hitler versus Stalin/The Eastern Front in Photographs ISBN 1-84222-242-2. Londýn, Carlton Books 2001, s. 104
  7. N.G. Kuznecov: Loďstvo pripravené na boj. Nakladateľstvo Pravda, Bratislava, 1997, s. 158

Iné projekty
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.