Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR

Vznik česko-slovenskej vojenskej jednotky v Sovietskom zväze cez 2. svetovú vojnu spadá už do roku 1939, kedy po okupácii Čiech a Moravy a vzniku Slovenského štátu odišli mnohí českí a slovenskí vlastenci do Poľska. Tam však boli spočiatku prijatí veľmi chladne. Postoj poľskej vlády k nim sa zmenil až po napadnutí Poľska nacistickým Nemeckom. Česko-slovenské vojsko bolo po porážke Poľska nútené ustúpiť do Rumunska, ale situácia sa zmenila a tak česko-slovenskí vojaci nakoniec ocitli v ZSSR. Tam ich však nečakalo nič dobre, pretože vtedajší postoj Stalina, ktorý mal s Hitlerom uzavretý pakt, vôbec neprial akýmkoľvek vojenským elementom, ktoré sa mu nehodlali okamžite podvoliť. Prevažná časť česko-slovenských vlastencov sa tal ocitla v sovietskych gulagoch alebo väzniciach NKVD.

Až vďaka intervencii exilovej vlády v Londýne sa podarilo časť česko-slovenských vojakov premiestniť roku 1940 do Francúzska, kde mali bojovať proti Nemcom, prevažne v rámci francúzskej Cudzineckej légie. V druhej polovici roku 1941 po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom sa začala meniť aj situácia ostatných vojakov. Česko-slovenskí komunisti, ktorí boli v sovietskom azyle i samotné velenie vojska pod vedením podplukovníka Ludvíka Svobodu, oslovilo sovietsku vládu, aby uvažovala o vzniku česko-slovenského zahraničného vojska na jej území. Začiatkom roku 1942 sa v Buzuluku začala formovať jednotka, ktorá mala byť základom novej česko-slovenskej armády. Okrem vojakov z česko-slovenského vojska sa do jednotky hlásili i česko-slovenskí občania, žijúci v ZSSR, slovenskí vojnoví zajatci a prebehlíci, pôvodne bojujúci v slovenskej armáde proti ZSSR a neskôr aj volynskí Česi[1]. Jednotka sa stala predmetom politického boja medzi exilovou londýnskou vládou a exilovým vedením KSČ, ktorého predstaviteľom bol Klement Gottwald.

V polovici júla 1942 už bol 1. česko-slovenský samostatný poľný prápor kompletný. 28. augusta 1942 sa Ludvík Svoboda písomne obrátil na Stalina a požiadal ho o nasadenie jednotky na front. Svoboda za to čoskoro zožal kritiku Benešovej londýnskej vlády. Stalin žiadosti vyhovel a prikázal jednotku o sile 936 mužov a 38 žien vyzbrojiť[2]. Prápor obdržal 750 pušiek, 50 samopalov, 50 pištolí, 40 ľahkých a 12 ťažkých guľometov, 16 protitankových pušiek, 18 mínometov a 2 protitankové kanóny kalibru 45 mm. Zaujímavosťou je, že vojaci prvého česko-slovenského poľného práporu boli vyzbrojení samonabíjacími puškami Tokarev SVT-40, palebná sila takejto jednotky bola tak omnoho vyššia, či už v porovnaní s bežnou sovietskou ako aj nemeckou pechotou. Vojaci boli odetí do britských uniforiem.

30. januára 1943 jednotka odišla na front, do priestoru Charkova na Ukrajine. 8. marca prešla jednotka prvými bojmi, keď odrážala útoky nemeckých tankových a mechanizovaných jednotiek 6. a 11. tankovej divízie. Toto ozbrojené stretnutie je známe ako bitka pri Sokolove. Vzhľadom na to, že vojaci práporu nedisponovali ťažkými zbraňami, boli posilnení o bojové prostriedky Červenej armády. Plukovníkovi Svobodovi bola pridelená sovietska tanková brigáda, oddiel gardových mínometov Kaťuša, dve delostrelecké batérie a v priebehu bojov ďalšie protitankové palebné prostriedky. V bitke pri Sokolove stratil prápor asi 250 ľudí (padlých, ranených a nezvestných), padol aj nadporučík Otakar Jaroš veliteľ obrany pri Sokolove, ktorý bol posmrtne povýšený na kapitána a ako jeden z prvých cudzincov bol vyznamenaný vysokým sovietskym vyznamenaním Hrdina Sovietskeho zväzu. V bojoch pri Sokolove si česko-slovenskí vojaci viedli dobre, ubránili zverený úsek a nepustili Nemcov za líniu rieky Mža a držali ho až do 14. marca. Kredit česko-slovenského zahraničného vojska tak výrazne stúpol.

Po bitke pri Sokolove sa sovietske a česko-slovenské jednotky chvatne sťahovali z obkľúčenia pri Charkove cez Severský Donec k obci Machnači (15. marca). 25. marca sa jednotka začala presúvať peším pochodom do tyla. Prápor bol presunutý do Novochoperska, kam dorazil 9. mája 1943. Tu prešla jednotka komplexným doplnením, po ťažkých stratách pri Sokolove a postupne bola rozšírená na silu brigády. Vznikla 1. česko-slovenská samostatná brigáda o sile 3 517 vojakov. Po výcviku v Tambove bola vytvorená tanková rota vyzbrojená 10 tankmi T-34, 10 T-70 a 10 obrnenými automobilmi BA-64. Brigáda navyše disponovala 212 automobilmi, 62 motocyklami, 6 122 mm húfnicami, 12 76 mm kanónmi kalibru 76 mm, 10 45 mm protitankovými kanónmi, 30 mínometmi, 99 guľometmi, 512 samopalmi a 2158 automatickými puškami.

Začiatkom októbra 1943 bola česko-slovenská jednotka nasadená v bojoch o Kyjev. Brigáda sa podieľala na hlavnom útoku a 6. novembra 1943 sa jej príslušníkom podarilo prebojovať do severnej časti Kyjeva, kde preťali Nemcom ústupovú cestu. Traja dôstojníci Antonín Sochor, Richard Tesařík a Josef Buršík boli za bojové úspechy vyznamenaní titulom Hrdina Sovietskeho zväzu, brigáda ako celok obdržala Suvorovov rad 2. stupňa. Neskôr bola jednotka nasadená v rámci širokej dnepersko-karpatskej operácie pri bojoch na Pravobrežnej Ukrajine v (žitomirsko–berdičevskej a korsuň-ševčenkovskej operácii pri Čerchaňove, Vasilkove, Bielej Cerekvy, Žaškove a Ostrožanoch. Jednotka bola po oslobodení Volyne doplnená o väčšie množstvo sovietskych občanov českej národnosti z tejto oblasti. Toto doplnenie umožnilo rozšíriť jednotku na armádny zbor.

V marci 1944 bola vtedy ešte brigáda presunutá do oblasti Rovna na Ukrajine, ktoré bolo centrom Volyňských Čechov. Bol vyhlásený nábor do ktorého sa prihlásilo 12 000 dobrovoľníkov, z toho asi 600 žien. 10. apríla 1944 bol vytvorený prvý česko-slovenský armádny zbor. V priebehu formovania jednotky vojakom umožnili prezrieť si ruiny vypálenej obce Český Malín, ktorého obyvateľov prevažne českej národnosti povraždili a olúpili nacistické jednotky počas okupácie. Súčasťou zboru sa stala i novosformovaná 2. paradesantná brigáda, ktorá bola sformovaná v Jefremove zo zajatých príslušníkov slovenskej 1. pechotnej divízie, ktorí padli do sovietskeho zajatia v októbri 1943[3]. Jednotka bola formovaná na Ukrajine pri mestách Kamianec-Podiľskyj, Černovice a Proskurov.

V lete 1944 tvorili prvý česko-slovenský armádny zbor 1. (Vedral-Sázavský) a 3. pechotná brigáda (Klepálek), ďalej 2. paradesantná brigáda (Přikryl), tanková brigáda (Janko), 5 delostreleckých plukov (z toho dva zmiešané pluky po jednej batérii húfnic a dvoch dvoch batériách ťažkých mínometov, dvoch motorizovaných protitankových plukov a 5. zborového pluku ťažkého delostrelectva) a ďalších podporných jednotiek (protilietadlovej obrany, 3 ženijných práporov, 4 spojovacích práporov, jazdeckej čaty a ďalších). Celkovo mal zbor na začiatku septembra 1944 okolo 16 700 vojakov[4]. Veliteľom bol Jan Kratochvíl, ktorého menovala exilová vláda v Británii. Pri riadení zboru dochádzalo k častým nezhodám medzi jeho velením a česko-slovenskou exilovou vládou v Londýne.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 rozhodla česko-slovenská exilová vláda o jeho vojenskej podpore za pomoci ZSSR. 17. septembra pristál na území držanom jednotkami povstaleckej 1. česko-slovenskej armády na Slovensku stíhací pluk pod vedením F. Fajtla, došlo k tiež k preprave a nasadeniu 2. paradesantnej brigády, ktorá sa začala presúvať na Slovensko z Poľského územia 26. septembra. V súčinnosti so sovietskymi silami bola zorganizovaná karpatsko-duklianska operácia. Jednotky armádneho zboru spolu s jednotkami sovietskej 38. armády mali na česko-slovenské územie preniknúť cez hrebene Laboreckej a Ondavskej vrchoviny. Celú realizáciu však sťažovala okrem komplikovaného terénu a zlého počasia aj silná nemecká obrana a úspešné odzbrojenie slovenských divízií na východnom Slovensku. Sovietskym jednotkám sa spolu so zborom nepodarilo rozvinúť útok dostatočne rýchlo. Poľské mestá Dukla, Krosno, horské priesmyky a slovenské pohraničné obce sa podarilo dobyť len za cenu ťažkých strát. 6. októbra 1944 sa podarilo jednotkám zboru preniknúť prielomom vytvoreným sovietskymi jednotkami na česko-slovenské územie. Operácia síce viazala množstvo nemeckých síl, ktoré tak nemohli byť nasadené proti povstaniu, ale rozhodujúci úspech ktorým malo byť pozemné spojenie s povstalcami nebol po 80 dní bojov dosiahnutý. Operácia bola po potlačení povstania nemeckými vojskami zastavená a obe strany prešli do obrany. V dôsledku porážky povstania bola stratená aj podstatná časť paradesantnej brigády, ktorá bola nútená k prechodu na partizánsky spôsob boja a niektoré jej oddiely sa rozpadli. Keďže zbor utrpel v prvých dňoch veľké straty, veliteľ 1. ukrajinského frontu, maršal Konev odvolal brigádneho generála Kratochvíla 10. septembra 1944 z funkcie a velením zboru poveril generála Svobodu. Po reorganizácii a preskupení vojsk pokračovali jednotky zboru vo východoslovenskej operácii, pri ktorej sa významnou mierou podieľali na oslobodení Bardejova a územia východne od Košíc a Prešova. Jednotka však po ťažkých bojoch, v priebehu ktorých prišla o približne 6000 vojakov potrebovala nutnú prestávku a doplnenie. Prešla preto do obrany na rieke Ondava, kde zostala až do polovice januára 1945. Jednotka bola doplňovaná i z radov partizánskych jednotiek, ktoré sa prebili cez front k sovietskym silám (napr. jednotky Čapajev, Požarskij, Za rodinu). Zbor bol navyše v decembri 1944 nútený odovzdať časť svojho delostrelectva (1. a 5. pluk) a takmer všetky tankové jednotky pre potreby 1. ukrajinského frontu na podporu 38. armády pri bojoch o Jasło. Po reorganizácii a doplnení mal v januári 1945 zbor skoro 20 000 mužov.

18. januára 1945 začal zbor opäť s aktívnymi operáciami smerom na západ. 22. januára sa rozhoreli tri dni trvajúce ťažké boje o priesmyk Branisko, po zdolaní ktorého česko-slovenské a sovietske jednotky prenikli na Spiš a do Popradskej kotliny. Po bojoch pri Važci a Východnej sa zbor 30. januára dostal až k Liptovskému Hrádku. Nasledoval útok na Liptovský Mikuláš, ktorý však Nemci vďaka výhodným pozorovatelniam na okolitých kopcoch ako aj relatívne hlboko rozčlenenej a pripravenej obrane rozhodne bránili. Tvrdé dva mesiace trvajúce boje o mesto si vyžiadali ťažké straty. Útoky 3., 5. a 13. februára sa podarilo Nemcom odraziť, takže útočiace jednotky prešli na čas do obrany. Medzitým došlo na oslobodenom území k mobilizácii, v Levoči začala byť formovaná nová 4. brigáda a v Kežmarku sa začali zhromažďovať jednotky rozbitej 2. paradesantnej brigády. Zbor mal vo februári už okolo 35 000 mužov[5]. V polovici februára bola tanková brigáda zboru presunutá pre potrebe ostravsko-opavskej operácie mimo pôsobnosť zboru. Obnovené útoky na Liptovský Mikuláš síce boli 3. marca úspešné a mesto sa podarilo získať pod kontrolu ale už 11. marca Nemci podnikli protiútok a získali ho späť. V tej istej dobe však začali na južné Slovensko prenikať jednotky 2. ukrajinského frontu a Nemcom na Považí hrozilo obkľúčenie. Preto sa začali pomaly sťahovať na západ. Liptovský Mikuláš bol Nemcami 4. apríla vyprázdnený o deň neskôr opustili i Ružomberok. Zbor, ktorý ich prenasledoval, tak viedol iba boje so zadnými zadržiavacími oddielmi. Väčší odpor kládli Nemci iba pri Martine a Žiline, na svahoch Malej a Veľkej Fatry, kde sa postup opäť výrazne spomalil.

V apríli bol poverený vedením zboru generál Karel Klapálek, náčelníkom štábu sa stal generál Bohuslav Boček. Ludvík Svoboda bol 4. apríla menovaný ministrom obrany obnoveného Česko-Slovenska. Z oblasti Žiliny sa jednotkám zboru podarilo postúpiť až koncom apríla 1945, opäť hlavne pre to, že Nemcom v dôsledku postupu sovietskych vojsk v južnom Poľsku a na Morave hrozilo obkľúčenie. Na slovensko-moravskej hranici sa rozpútali 2. mája boje v priesmykoch pohoria Javorníky.

Časti armádneho zboru, ktoré boli prenechané 1. ukrajinskému frontu zohrali úlohu pri nadchádzajúcich bojoch na Morave a v Sliezsku počas ostravsko-opavskej operácie. Vyznamenali sa predovšetkým 1. česko-slovenská samostatná tanková brigáda a 1. česko-slovenská zmiešaná letecká divízia. 15. apríla sa tankovým jednotkám podarilo prekročiť česko-slovenskú hranicu a pokračovali v prenasledovaní ustupujúcich Nemcov až do začiatku mája 1945.

4. mája 1945 jednotky 1., 3. a 4. brigáda armádneho zboru, ktoré prenikli zo Slovenska za pomoci partizánov oslobodili mesto Vsetín. Následne ich postup pokračoval smerom k Hulínu, Kroměřížu a Kojetínu. 7. mája prebehli ich posledné intenzívnejšie boje pri obci Břest. 8. mája sa ich postup zastavil pri obci Pivín blízko Prostějova. V nasledujúcich dňoch teda aj po kapitulácii Nemecka 9. mája zaisťovali jednotky územie republiky a likvidovali zvyšky nemeckých oddielov, ktoré sa neboli ochotné vzdať. 10. mája jednotka vstúpila do Prahy. 17. mája sa zúčastnili jednotky zboru na slávnostnej prehliadke v oslobodenom hlavnom meste. V tomto období dosiahol početný stav vyše 60 000 vojakov.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Prvý česko-slovenský armádny zbor v ZSSR

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku 1. československý armádní sbor na českej Wikipédii.