Kozáci

Pôvod slova kozák (po ukrajinsky: козак; po rusky: казак;) má niekoľko možných verzií pôvodu. S najväčšou pravdepodobnosťou pochádza z turkického slova kazak a znamená „slobodný človek“, alebo tiež „dobrodruh“[5]. Iní spájajú ruský názov kazaki s menom Chazarov – kazari, kočovného národa kedysi žijúceho medzi Volgou a Dneprom, či Kirgizmi, ktorí si sami hovoria kajsaki. Ďalšie etymologické hypotézy hovoria o mongolskom pôvode slova, kde ko- znamená ochrana a -zach hranica. Prvé písomné zmienky o kozákoch sú z ruských letopisov a kroník z rokov 1395 a 1444. V obidvoch sa spomínajú ako samostatná vojenská vrstva spoločnosti.

Kozáci boli rôznorodé, prevažne východo slovanské slobodné obyvateľstvo žijúce na okrajoch hraníc Moskovskej Rusi, Litvy, Poľska a tatárskych chánstiev, v riedko osídlených oblastiach, ďaleko od štátnych centier, približne medzi Dnestrom a Volgou. Po rozpade Zlatej hordy toto obyvateľstvo pravdepodobne vzájomne splývalo a miešalo sa s mnohými kočovnými kmeňmi. Kozáci tak žili v malých samostatných komunitách, pričom často utvárali vlastné ozbrojené jednotky nezávislé od okolitých krajín. Vojenstvo malo pre nich veľký význam, boli zväčša v stave permanentnej vojny s okolitými kočovnými národmi. Preto bola vojnová korisť jedným z ich hlavných zdrojov živobytia. Pri ich výpravách na Krym a Kaukaz, do Turecka a Perzie, podnikali riskantné výpravy nielen na súši, ale aj po mori. Používali pri tom iba ľahké lode, často dokonca iba člny vydlabané z kmeňov stromov. Svoju korisť dávali do spoločného kotla a prenechávali na starosť pokladníkovi. Až po skončení výpravy usporiadali radu duvan, na ktorej sa korisť (takzvaný jasir) rozdelila. Podiel závisel od zásluh jednotlivca a jeho hodnosti, podiel po tých čo zahynuli dostali pozostalí. Samostatný podiel dostala pravoslávna cirkev, z ukoristených diel sa odlievali zvony.

V 15. storočí sa veľká časť územia, na ktorom toto obyvateľstvo žilo, stala súčasťou litovského štátu. Tamojší kozáci sa tak ocitli na pohraničí Litvy a Krymského chanátu, ktorý cez ich územie často podnikal lúpežné výpady. Roku 1572 poľský kráľ Žigmund II. August vydal príkaz na spísanie zoznamu registrovaných kozákov. Tento prvý zoznam obsahoval asi 300 mien. Prví kozáci dostali od poľského štátu za svoju službu peniaze. Zaobstaral im aj odev a výstroj. Ponechal im samosprávu a samostatný súd. Počas vlády Štefana Bátoriho v roku 1578 sa počet registrovaných kozákov rozrástol na 600. Kozákom bola prenechaná správa nad mestom Terechtemirov pri Perejaslavli spolu s neďalekým kláštorom. V meste bola umiestenená kozácka zbrojnica a nemocnica. Rzeczpospolita tak získala skvelých bojovníkov na ochranu svojich južných hraníc pred útokmi Osmanskej ríše a jej spojencov.

V nasledujúcom období získalo ich vojenské umenie dobrú povesť, kozácke jednotky si začali najímať i západoeurópske krajiny. Kozáci žijúci na Ukrajine v okolí rieky Dneper sa sústredili okolo mesta Záporožie, kde vytvorili svoju najväčšiu pevnosť zvanú Záporožská Sič. Okolo roku 1530 sa táto Sič stala ich centrom. Tu sídlil koš, čo bol ich hlavný a najvyšší samosprávny orgán, ktorého veliteľ sa volil na 1 rok a nazýval sa košový ataman alebo jednoducho košový. Volila ho sičská rada skladajúca sa zo staršinov, čo bol kozácky ekvivalent dôstojníkov. Takáto svojrázna kozácka republika existovala na Siči do roku 1654.

Kozáci sa formálne delili na kurene, akési jednotky, ktorých bolo dohromady najviac 38. Nižším stupňom vo vojenskej hierarchii bol polk – pluk. Ten sa ďalej delil na sotni, čiže stotiny, alebo roty a ešte nižšie stancie, teda obce. Kozáci viedli aktívny boj proti inovercom, ktorými pre nich boli najmä krymskí Tatári, Turci, poľskí a litovskí katolíci, Židia ako aj ostatní najmä západoeurópski prisťahovalci na Ukrajine. Záporožská Sič tak zohrala významnú úlohu pri formovaní ukrajinského národa a v jeho boji za samostatnosť v 16. až 18. storočí.

Postup spoločného kozácko-tatárskeho vojska.

Rzeczpospolita sprvu využívala kozákov ako vojsko, a do ich vnútorných záležitostí príliš nezasahovala, čo kozákom dosť vyhovovalo. Litovská a Poľská šľachta však od 17. storočia začala zaberať ich územie a nedbajúc na ich štatút samostatného slobodného obyvateľstva, robila z nich svojich poddaných. Registrovaných kozákov sa pokúšala použiť na potlačenie ukrajinského národnooslobodzovacieho hnutia. Kozáckym veliteľom boli udeľované šľachtické tituly, ani to však nepomohlo a jednotky registrovaných kozákov často prechádzali k povstalcom. Začiatkom 17. storočia prebehlo niekoľko krvavých kozáckych povstaní. Najväčšie z nich viedol Bohdan Chmeľnický v rokoch 1648 až 1654. V 1649 povolil poľský kráľ Chmeľnickému zvýšiť počet registrovaných kozákov na 40 000, ale už roku 1651 po Beresteckej bitke sa musel ich počet znížiť na 20 000. Povstanie sa veľkou mierou podieľalo na kolapse Poľsko-Litovskej únie. Po Perejaslavskej rade roku 1654 sa ľavobrežná Ukrajina prvýkrát spojila s Ruským cárstvom, vtedy bol zostavený aj posledný zoznam registrovaných kozákov. Nachádzalo sa v ňom 60 000 mien. Kozácko-Ruská jednota však nevydržala dlho, lebo aj ruskí cári sa pokúšali okresať kozácku samostatnosť.

Pešiak záporožského vojska, 17.-18. storočie.

Záporožský ataman Kosťa Hordienko sa spolu s atamanom Mazepom spojili so Švédmi a bojovali proti Rusku v Severnej vojne. Preto bola roku 1709 príkazom Petra Veľkého Sič zlikvidovaná, zámienkou bolo povstanie atamana K. A. Bulavina. Sičskí kozáci vo veľkom množstve ušli na územie Krymského chanátu, odkiaľ sa vrátilli až v roku 1734. Čoskoro vytvorili novú Sič, ale aj tá bola nakoniec roku 1775 cárskou mocou zlikvidovaná, čím na Ukrajine zanikla kozácka autonómia.

Medzi rokmi 1650 – 1765 Záporožci organizovali spoločne s Ruským cárstvom v riedko osídlenom Ostrožskom, Charkovskom, Oktyrskom, Sumskom a Iziumskom regióne slobodné kozácke osady. Ich autonómia sa udržala do 28. júla 1765, kedy ich dekrétom zrušila Katarína Veľká. Kozácke jazdecké jednotky premenili na husárov, ktorí sa stali súčasťou pravidelnej cárskej armády. Staršinovia dostali automaticky šľachtický titul a dôstojnícku hodnosť. Kozáci, ktorí tak neučinili, dostali možnosť presťahovať sa do okolia rieky Kubáň, ktorú v tej dobe Rusko kolonizovalo.

Prví ruskí kozáci žili pravdepodobne na južných hraniciach ruského cárstva. V oblasti siahajúcej od stredného toku Volgy cez líniu mestských pevností idúcu od Riazane k Tule. Najznámejší sú donskí kozáci, ktorí prešli rieku Don smerom do Ázie.

S rozširovaním cárskej moci sa spolu s hranicami posúvali na juh a východ. V dobe svojho najväčšieho rozmachu, v období od 16. do 19. storočia, utvorili niekoľko centier, najväčšie z nich boli na riekach Jaik, Don, Kubáň a Terek. Ďalšie významné kozácke vojská boli z okolia Astrachaňa a Orenburgu. Jaickí kozáci pre cárske Rusko od začiatku 16. storočia získali prakticky celú Sibír. Z novovzniknutého Sibírskeho kozáckeho vojska sa neskôr oddelili Semirečenské vojsko v Kirgizsku a v Turkestane, Zabajkalské, Amurské a Ussurijské vojsko. Menšie oddiely boli i v Krasnojarsku, Irkutsku a na rieke Jenisej.

Kozáci v Rusku plnili v 16. a 17. storočí najmä funkciu ochrany hraníc a pohraničných oblastí pred nájazmi Tatárov a Nogajcov. Neskôr pomáhali pri podmaňovaní Sibíri, Kaukazu a Ďalekého Východu. V roku 1645 kozák Vasilij Pojarkov preplával po rieke Amur do Ochotského mora, kde objavil Severný Sachalin a následne sa vrátil do Jakutska. Ďalší ruský kozák Semion Ivanovič Dežňov preplával z ústia rieky Kolyma v Severnom ľadovom oceáne do rieky Anadyr v Tichom oceáne a objavil prieliv medzi Áziou a Aljaškou. Kamčatku preskúmal v rokoch 1697 – 1699 kozák Vladimir Vasilievič Atlasov.

V 17. a 18. storočí sa ruské kozáctvo podieľalo veľkou mierou na mnohých povstaniach a útokoch proti Ruskému štátu. Z jeho radov vzišli mnohí organizátori kozáckych a roľníckych povstaní, ako napríklad Stepan Razin a Jemelian Pugačov. Kozáci majú podiel na udalostiach takzvanej Smutnej doby začiatkom 17. storočia. Podporovali Lžidimitrija I. a tvorili podstatnú časť jeho armády. Mali veľký význam pri zvolení Michala III. za cára.

Roku 1671 sa ruskému cárovi Fiodorovi III. podarilo dostať kozákov pod svoju kontrolu. Z dobrovoľných spojencov, sa tak stali cárskymi poddanými. Do ich organizácie čoraz viac zasahovala cárska moc, ktorá ju do konca 17. storočia začala upravovať v súlade so svojou vlastnou administratívou. Od roku 1721 spadali kozáci pod Vojenské kolégium, ktoré bolo akýmsi predchodcom Ruského ministerstva obrany. V tom istom roku Peter Veľký pozastavil voľbu atamanov kozákmi a nariadil ich výber cárskou mocou. Po likvidácii Pugačovovho povstania v roku 1775 počas panovania Kataríny II., boli zlikvidované aj posledné prvky kozáckej autonómie. V 1798 boli kozácke hodnosti nahradené armádnymi, kozácki staršinovia prebrali dôstojnícke hodnosti a dostali šľachtické tituly. V roku 1802 vydali prvé armádne smernice pre kozácke vojská. Od roku 1827 bol za najvyššieho atamana všetkých kozáckych vojsk v cárskom Rusku, volený následník trónu. V 1838 bol vytvorený organizačný poriadok pre kozácke oddiely, tie v 1857 prešli pod správu Velenia (od 1867 Hlavného velenia) nepravideľných (od 1879 – kozáckych) vojsk Ministerstva vojny, od roku 1910 podliehajúce Hlavnému štábu.

Z vojenského hľadiska boli kozáci univerzálnym druhom vojska. Vojenskí odborníci ich uznávali ako najlepšie ľahké jazdectvo, vynikajúce na obchvatné manévre a útoky na tylo nepriateľa – teda špecifické operácie, kde sa plne využívala ich rýchlosť v spojení s presným manévrovaním nezomknutých formácií, čo bolo obzvlášť efektívne v boji s európskymi armádami. To potvrdili počas Severnej a Sedemročnej vojny, ako aj počas Talianskeho a Švajčiarskeho pochodu Alexandra Suvorova. Významnou mierou sa podpísali na výsledku partizánskej vojny proti Napoleonovi v 1812. roku. Bez kozáckych šabieľ by sa nezaobišla žiadna rusko-turecká vojna v 18. a 19. storočí.

Kubánski kozáci

Sibírsky kozák, okolo r.1890.

Podľa zákona z roku 1875 trvala kozácka služba 20 rokov. Začínala sa vo veku 18 rokov. Prvé 3 roky navštevoval kozák prípravnú triedu, 4 roky slúžil v normálnej vojenskej službe, 8 v zľahčenej službe a 5 v zálohe. Do služby každý prišiel vo svojej uniforme, so strelnou aj chladnou zbraňou a jazdeckým koňom. Za prípravu, výcvik a vojenskú službu niesla zodpovednosť kozácka občina – stanica.

Kozácka samospráva a služba bola v úzkej súvislosti s prerozdeľovaním pôdy, ktorá zabezpečovala ich obživu a bola tak základom ich materiálnych hodnôt. Hlavným vlastníkom pôdy bol štát, ktorý v mene cára dával časť pôdy kozáckym vojskám, ktoré si ju vykúpili vlastnou krvou. Časť tejto pôdy si kozácke vojsko nechávalo v zálohe a zvyšok prerozdeľovalo jednotlivým staniciam. Tie znovu prerozdeľovali pôdu medzi kozákov. Tí boli za doživotné používanie pôdy a oslobodenie od platenia daní povinní znášať vojenskú službu. Pôdu udeľovali aj kozáckej šľachte, v závislosti od ich dôstojníckej hodnosti aj dedične. Táto pôda sa nesmela predávať osobám nevojenského pôvodu. V 19. storočí bolo poľnoshospodástvo hlavným druhom hospodárstva v kozáckych regiónoch, aj keď v rôznych oblastiach existovali určité odlišnosti, ako intenzívny rybolov v Uralskom, Donskom a Ussurijskom vojsku, poľovníctvo v Sibírskom, či vinohradníctvo a ovocinárstvo na Kaukaze a Done. Bol to značný rozdiel a veľký príklon k poľnohospodárstvu oproti predošlým dobám, keď v sa Donskom vojsku na začiatku 18. storočia podobná činnosť medzi kozákmi nemilosrdne trestala a uprednostňovalo sa pastierstvo a chov koní.

Koncom 19. storočia medzi kozákmi ešte stále prevládal silný zmysel pre súdržnosť a nadradenosť, prameniaci z ich spôsobu života, ako aj lojalita k cárskej vláde. Preto boli často nasadzovaní na potláčanie vzbúr a nepokojov, najmä počas rozsiahlych robotníckych a roľníckych nepokojov v 1905 a 1906. Cárska vláda sa do značnej miery opierala o ich spoľahlivosť aj na začiatku 20. storočia, kedy ich spoločenstvá a polofeudálna vojenská služba boli do veľkej miery prekonané. Kozáci už neboli natoľko oslavovaní ruskou armádou, ktorá v nich videla málo disciplinované a nedostatočne vycvičené vojenské jednotky. Ich bojové oddiely sa začali využívať ako prieskumníci, vojenské spojky, či predvádzací sprievod. Keď sa začala vo februári 1917 revolúcia, kozáci rýchlo vytriezveli a pripojili sa k povstaniu. Aj keď sa do revolúcie sprvu zapojilo len málo kozáckych jednotiek. Zbehnutie celej kozáckej cárskej gardy (takzvaný Konvoi), bolo veľkým úderom pre cára Mikuláša II.

Kubáňski kozáci na prvomájovej prehliadke v roku 1937

Cárska moc spočiatku využívala kozákov ako lojálne vojsko pri potláčaní vzbúr. Po vypuknutí občianskej vojny sa väčšina kozákov postavila proti sovietskej moci a hlavne na juhu a východe krajiny sa stali hlavnou silou bielej armády. Mnohí skúsení velitelia, ako Krasnov či Škuro, sa postavili na stranu bielych. Najväčšie kozácke jednotky predstavovala Donská armáda na juhu krajiny a Orenburská a Uralská armáda na východe.

Len menšia časť kozákov sa naopak pridala k Červenej armáde, medzi nimi i neskôr známy Semion Buďonnyj. Po víťazstve komunistov v roku 1920 nakoniec prišla krutá rana vo forme dekozakizácie (po rusky: razkazačivanie). Komunistická vláda totiž tvrdila, že kozáci sú nebezpečný teroristický živel a potenciálny nepriateľ ich režimu. Kozácka samospráva bola zrušená a ich oblasti boli rozdelené medzi jednotlivé zväzové republiky. To bolo najhoršie pre kozákov na Tereku a Done. Čoskoro na to sa ich dotkla vlna združstevňovania a mnohí z nich boli označení ako kulaci a odoslaní na nútené práce.

V roku 1936 bola zrealizovaná myšlienka zaviesť kozácke jednotky do Červenej armády. Kozáci v Červenej armáde boli jazdecké jednotky, ktoré však len veľmi okrajovo nadväzovali na svojich predchodcov.

Počas Veľkej vlasteneckej vojny sa Hitler snažil využiť kozácku nespokojnosť s vládou boľševikov najprv na Ukrajine. V roku 1942 sa Nemci dostali do kozáckych oblastí na juhu Ruska. Kozáci sa znovu zachovali rôzne, mnohí sa pridali k nacistom najmä na Done, kde boli rany počas združstevňovania najtvrdšie. A Nemci sa tu pokúsili si miestne obyvateľstvo nakloniť a viedli tu pomerne miernu politiku.[6] V oblasti Kubáne roku 1942 Nemci vytvorili akýsi kozácky okres. Nemcom sa podarilo vytvoriť počas vojny 2 kozácke divízie (1. a 2. Kossaken-Kavallerie-Division), ktoré boli Nemcami organizované na Ukrajine, sa neskôr používali v boji proti partizánom v Juhoslávii, prípadne boli nasadené aj v Maďarsku. Týmto jednotkám, ktoré prevzali organizačnú štruktúru nemeckého jazdectva velili nemeckí dôstojníci. Mnohí iní jednotlivci sa zúčastnili na likvidácii židovského obyvateľstva, či na bojoch s partizánmi v rámci nemeckých Hilfswilliger. Časť týchto jednotiek vstúpila do ruskej oslobodeneckej armády generála Vlasova. Aj napriek tomu mnoho kozákov radšej bojovalo v partizánskych jednotkách proti Nemcom.

Keď začiatkom roku 1943 začali z Kubáne a Donu nemecké vojská ustupovať, odišlo odtiaľ s nimi spolu so svojimi rodinami niekoľko desiatok tisíc kozákov. Ich počet v nemeckej armáde nepresiahol 20 000. Po vojne Britská a Americká armáda vrátila do ZSSR 150 000 mužov, žien a detí, ktorí tvrdili, že sú kozáci. Veľa z nich nikdy nebolo občanmi ZSSR (mnohí boli príslušníci rôznych ázijských národov napr. Afganci, ktoré boli organizované v zvláštnych oddieloch), kde ich považovali za zradcov a poslali ich na nútené práce do gulagov. Návrat do ich vlasti im umožnili až po smrti Stalina. Represáliami boli však postihnuté v oveľa väčšej miere aj iné národy severného kaukazu ako Karačevci, Balchari, Innguši a Čečeni.

Pravidelné kozácke jednotky Červenej armády sa po prvýkrát vyznamenali v bitke pred Moskvou, kde operovali v rámci sovietskej 5. armády. Kozácka 20. jazdecká divízia, (neskôr premenovaná na 2. gardový jazdecký zbor, ktorému velil generálmajor L.M. Dovator), prerazila nemeckú líniu medzi Istrou, Kubinkou a Možajskom na styku nemeckého VII. a XI. zboru[7] a niekoľko týždňov viedla ťažké boje v nemeckom tyle.

Inde, kde sa Nemci správali k obyvateľstvu kruto, však spontánne vznikali kozácke partizánske oddiely a kozácke obyvateľstvo sa stavalo Nemcom na odpor. Kozáci výrazne pomohli pri obrane predpolia Kaukazu. V Červenej armáde od začiatku vojny bojovalo 100 000 kozákov. Najväčší význam zohrali na sovietskej strane kozáci z oblasti Tereku a Kubáne, keď sa podieľali na oslobodzovaní Krasnodaru. Slávnostnej prehliadky víťazstva na Červenom námestí 24. júna 1945 sa zúčastnil aj čestný oddiel Kubáňskych kozákov.

Po vojne boli kozácke jednotky spolu s jazdectvom zo Sovietskej armády vyradené a kozáctvo ako ozbrojená zložka prakticky zaniklo. Nezanikli však kultúrne tradície kozáckeho ľudu. Počas perestrojky v druhej polovici 80. rokov sa pomery v ZSSR uvoľnili, čo dovolilo opätovne vzniknúť základom kozáckej organizácie, podobne ako bola známa z minulosti pred Občianskou vojnou. 28. až 30. júna 1990 bola na zjazde kozákov v Moskve vytvorená rada atamanov a zvolený prvý nový celosovietsky ataman Alexandr Martynov. Onedlho na to začali v bývalých kozáckych oblastiach vznikať organizácie, ktoré združujú kozácke spoločenstvá. V súčasnosti sa takáto samospráva rozvíja vo všetkých oblastiach, kde žijú kozáci. Na juhu Ruska kozáci fungujú ako polovojenská organizácia, ktorá hliadkuje v ruských oblastiach. Ruská Štátna duma prijala v roku 2005 zákon o kozáckej štátnej službe[8].

Kozácky tradičný odev sa skladá z tuniky, vysokých topánok a čapice z ovčej kože. Kozácka hudba a tanec sa vyznačuje rýchlym tempom a atletickými skokmi[1].

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému kozáci.