Wilhelm Keitel

Narodil sa 22. septembra 1882 na veľkostatku Helmschrode v pohorí Harz. Jeho predkovia boli veľkostatkári. Wilhelm Keitel študoval na gymnáziu v Göttingene, kde dosahoval priemerné výsledky. Spočiatku ho lákalo poľnohospodárstvo, lov a kone, až neskôr začal uvažovať o vojenskej kariére.

Do armády vstúpil v roku 1901 ako nižší dôstojník 46. pruskému delostreleckého pluku, v jednotke slúžil aj Günther von Kluge, budúci poľný maršal, s ktorým však nikdy neudržiaval vzťahy na viac než profesionálnej úrovni. V prvej svetovej vojne bojoval na západnom fronte, kde bol v septembri 1914 ťažko ranený črepinou granátu do ruky. Po uzdravení vďaka svojim organizačným schopnostiam slúžil v generálnom štábe. Neskôr počas vojny sa vo Flandroch stretol a spriatelil s majorom von Blombergom neskorším veliteľom nemeckej armády.

Po vojne zostal slúžiť v Reichswehre, kde spočiatku v rámci jednotiek Freikorps strážil nemecko-poľské hranice. Neskôr slúžil v divíznom štábe a Hannoverskej jazdeckej škole. Začiatkom roku 1924 sa dostal na Ministerstvo obrany (Reichswehrministerium), kde pôsobil v neoficiálnom generálnom štábe Truppenamte, až do roku 1933, kedy sa k moci dostali nacisti. Počas viacerých služobných ciest sa dostal do ZSSR, kde naňho veľmi zapôsobila červená armáda ako aj samotná krajina. 1. októbra 1935 bol na odporúčanie Warnera von Fritscha vymenovaný za náčelníka veliteľstva ozbrojených síl Wehrmachtamtu.

V roku 1937 bol Keitel povýšený na generála a po nacistami zinscenovaných aférach Wernera von Fritscha (obvineného z homosexuality) a Wernera von Blomberga (ktorý sa oženil s bývalou prostitútkou) na ministerstve obrany v nasledujúcom roku sa dostal do funkcie náčelníka generálneho štábu Wehrmachtu (OKW). V roku 1938 sa podieľal na improvizovanom vstupe nemeckých vojsk do Rakúska (tzv. Anšlus), v marci pripravoval spolu s ďalšími dôstojníkmi vojenské riešenie Sudetskej krízy, ktorá sa skončila rozdelením Československa v marci 1939 a obsadením Čiech a Moravy nemeckými jednotkami. Ako jeden z hlavných veliteľov nemeckých ozbrojených síl sa podieľal na vedení všetkých významných bojových operácií druhej svetovej vojny.

Podieľal sa na príprave nacistického útoku na Poľsko, krajiny Beneluxu a Francúzsko. 22. júna 1940 podpísal v Campienskom lese bezpodmienečnú kapituláciu Francúzska. Následne bol povýšený do hodnosti poľného maršala. Povýšením bol zahanbený, pretože dobre vedel, že túto hodnosť získal za písacím stolom. Počas celej vojny vykonával iba úradné funkcie. Odhováral Hitlera od útoku na Francúzsko a spolu s ďalšími bol aj proti operácii Barbarossa. V obidvoch prípadoch následne navrhol Hitlerovi svoju rezignáciu, tá však bola v obidvoch prípadoch zamietnutá.[1]

V roku 1942 sa dostal do stretu s Hitlerom, pri odoslaní maršala Wilhelma Lista na „odpočinok“. Odvtedy sa však do výrazného sporu s Hitlerom nepustil. Podľa niektorých prameňov bol Keitel nacista a stál za všetkými Hitlerovými rozkazmi. Podľa iných skôr uznával cisárstvo, na svojom pracovnom stole mal vlastnoručne podpísanú fotografiu korunného princa Viliama, ktorého Hitler nenávidel. Postrádal však určitú hrdosť a duševnú prevahu nad nacistami, prečo sa radšej sústredil na svoju štábnu prácu.[1] Inými nemeckými dôstojníkmi bol prezývaný lakaitel (lakai je po nemecky lokaj).

Ako jeden z hlavných vykonávateľov Hitlerových rozkazov si plne uvedomoval viaceré vojnové zločiny, ktoré nemecké armády vykonávajú.[2] Počas vojny súhlasil a sám podpísal mnohé rozkazy, ktoré sa priečili medzinárodnému právu a konvenciám, vrátane známeho komisárskeho rozkazu. V decembri 1941 podpísal rozkaz „Nacht und Nebel“ (nem. Noc a hmla), vďaka ktorému mohli byť nepriatelia nacistického režimu na okupovaných teritóriách zatknutí a popravení v tajnosti bez súdu. V dôsledku rozkazu zmizli bez stopy a boli zavraždené tisíce ľudí. Bez zaváhania dal Himmlerovi voľnú ruku v jednaní na okupovaných územiach ZSSR. Takisto vydal rozkaz na likvidáciu zajatých francúzskych letcov, ktorý bojovali v stíhacej jednotke Normandie-Niémen na východnom fronte, miesto toho aby boli považovaní za vojnových zajatcov, na ktorých sa vzťahujú Ženevské konvencie. V lete 1944 sa zúčastnil prenasledovania strojcov atentátu na Hitlera z 20. júla 1944. Po výbuchu bomby osobne vyviedol zraneného Hitlera z miestnosti.

Po Hitlerovej samovražde 30. apríla, ho chcel Karl Dönitz nahradiť von Mansteinom, ale ten sa už v tej dobe vzdal Britom. V noci 8. mája 1945 podpísal Wilhelm Keitel spolu s Hansom von Freiburgom bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka, čím ukončil boje druhej svetovej vojny v Európe. 13. mája 1945 bol zatknutý britskými jednotkami.

Na Norimberskom tribunále proti vojnovým zločincom bol ako jeden z najvýznamnejších väzňov usvedčený z vojnových zločinov, pri čom sa mu nepodarilo zbaviť sa vlastnej zodpovednosti, keďže tvrdil, že iba vykonával Hitlerove rozkazy a cítil sa byť nevinným. Súd rozhodol o treste smrti obesením, napriek tomu, že sám si želal popravu zastrelením. Rozsudok bol vykonaný 16. októbra 1946.