Giordano Bruno

Narodil sa v dedine Nola neďaleko Neapola, pôvodným menom sa volal Filippo Bruno, za svoju prezývku si neskôr zvolil meno Nolanus alebo Nolan (podľa miesta narodenia), aj svoju filozofiu nazýval nolanistickou. Po štúdiách v Neapole vstúpil ako pätnásťročný do dominikánskeho kláštora a neskôr v roku 1565 sa stal Bruno členom dominikánskeho rádu, kde prijal svoje nové meno Giordano. O sedem rokov neskôr bol vysvätený za kňaza.

Bol obvinený z kacírstva a v roku 1576 utiekol z Neapola do Ríma a neskôr cez Chambéry do Ženevy. Pretože svoje názory nebol schopný prispôsobiť svojej dobe, z väčšiny miest svojho pôsobenia bol vyhnaný.^{[chýba zdroj]} Zo Ženevy odišiel do Toulouse, odkiaľ musel odísť do Paríža kvôli hugenotským vojnám. Z Paríža sa s odporúčaním francúzskeho kráľa Henricha III. vydal do Oxfordu, kde bol odmietnutý kvôli svojim útokom proti Aristotelovskej filozofii.

Svoje najšťastnejšie roky potom prežil v 1583 – 1585 Londýne prevažne u francúzskeho veľvyslanca Michela de Castelnau kde roku 1584 vydal významné spisy La Cena de le Ceneri (Večera na popolcovú stredu) a De l'infinito universo et Mondi (O nekonečne, vesmíre a svetoch), v ktorých korigoval Kopernikov heliocentrizmus a vyložil kozmologickú teóriu o nekonečnosti vesmíru.

S vyslancom de Castelnau sa v roku 1585 vrátil do Paríža, ktorý musel tiež opustiť kvôli útokom na aristotelovskú filozofiu. Potom pobýval v Nemecku v univerzitných mestách Marburg a Wittenberg.

V roku 1588 strávil pol roka v Prahe u cisára Rudolfa II. Z Prahy odišiel do Helmstedtu, z Helmstedtu do Frankfurtu nad Mohanom, krátko pobýval v Zürichu[1]. Na krátky čas dostal katedru matematiky v Padove, ale čoskoro ho nahradil Galileo Galilei.

Reliéf z Brunovho pomníka na Campo dei Fiori, inkvizičný proces

V roku 1591 (ešte vo Frankfurte) Bruno dostal pozvanie Giovanniho Moceniga k návratu do Talianska (do Benátok), ktoré prijal potom, čo stratil možnosť získať natrvalo katedru v Padove. Po čase (1592) však bol svojim žiakom udaný, zatknutý a uväznený inkvizíciou a roku 1593 vydaný do Ríma. O dôvodoch, prečo vlastne Mocenigo Bruna udal, existuje rad špekulácií, napr. že bol od začiatku agentom inkvizície, že Bruna podozrieval, že mu nechce prezradiť všetko čo vie z čiernej mágie, atď. Tiež jeho vydanie Benátkami do Ríma nebola celkom samozrejmá vec, pretože Benátky si zakladali na svojej nezávislosti; v jeho prípade však Rím mohol svoju žiadosť oprieť o dohodu o vydávaní utečeneckých mníchov, navyše sa vtedajšie vedenie republiky snažilo o vychádzanie v ústrety voči Rímu. Bruno sa tak vlastne stal obeťou „vysokej“ politiky.

Bol súdený za svoje protikresťanské a rúhačské myšlienky[2], pravdepodobne aj mučený a potom, čo tvrdohlavo odmietal odvolať svoje názory bol odsúdený k trestu smrti upálením. Trest bol vykonaný 17. februára roku 1600 na námestí Campo dei Fiori (Námestie kvetín) v Ríme[3]. Ešte na hranici sa odvracal od kríža, ktorý mu bol podávaný. Cenné svedectvo o poprave priniesol Kaspar Schoppe. Rozsudok prijal slovami: „Vynášate nado mnou rozsudok s väčším strachom než s akým ho ja počúvam.“ ^{[chýba zdroj]}

Jeho upálenie sa stalo symbolom násilného útlaku slobodného vedeckého bádania katolíckou cirkvou a Bruno sa stal jedným z jeho symbolov a jedným z idolov voľnomyšlienkárov.

Námestie Campo dei Fiori v Ríme so sochou Giordana Bruna

Ústrednou kategóriou Brunovej filozofie je kategória Jedno (Uno), ktorú prevzal z novoplatónskej tradície a vykladá ju v duchu naturalistického panteizmu. Jedno nie je u Bruna najvyšším stupňom kozmickej hierarchie, od ktorého začína emanácia až po najnižší stupeň – hmotu, ale zhoduje sa s vesmírom. Jedno je aj príčinou bytia i samostatným bytím vecí, v ktorom splýva ich podstata a existencia.

Jedno je vesmírom, jediným, nekonečným a nehybným, je jedinou absolútnou možnosťou, jedinou skutočnosťou, jedinou formou (dušou), jedinou hmotou (telesom), Je jedinou vecou, jediným súcnom, je tým čo je najväčšie a najlepšie. Toto jediné súcno nevzniká, pretože niet iného súcna, do ktorého by sa zmenilo. Nemôže sa zväčšiť či zmenšiť, pretože je nekonečné. Nie je hmotou, pretože nie je utvárané, ohraničené, nie je ani formou, pretože ničomu nedáva tvar, podobu. Je všetkým – jediným, najväčším, je univerzom.

Takéto charakteristiky Jedného sú uvedené v Brunovom dialógu O príčine, princípe a jednom.

Vesmír preto nie je stvorený, existuje večne a nemôže zaniknúť. Vo vesmíre prebiehajú nepretržité zmeny a pohyb. Sám sa však nepohybuje, lebo ako celok sa nemôže premiestňovať, pretože všetko zapĺňa. Vesmír je vo všetkom, každá jeho časť je jedným. Nekonečná mnohotvárnosť v očiach Bruna je len menlivou tvárou jednej a tej istej substancie. Vesmír nemôže mať nič protikladného ako dôvod svojej premeny.

Brunovo učenie o jednom, o zhode látky a formy, Boha a prírody, minima a maxima, znamená splývanie protikladov ako u Kuzánskeho. Jedno je u Bruna vyjadrením zhody medzi neustálou nepretržitosťou premeny sveta a stálosťou jeho zákonov. V jednom splýva látka s formou a skutočnosť sa nelíši od možnosti.

Bruno odmieta dualizmus dvoch princípov, dvoch počiatkov. V jednom všetky princípy u neho splývajú. Jedno vo svojej premenlivosti obsahuje v sebe všetky veci. Je to tak, že v jednom sú obsiahnuté všetky rozdiely a v mnohom je skrytá jednota.

Bruno ide tak ďaleko v týchto úvahách, že tvrdí, že v jednej častici hmoty sú obsiahnuté všetky vlastnosti vesmíru. Jeho úvahy nápadne pripomínajú M. Kuzánskeho. Priamka a krivka v princípe v najmenších úsekoch splývajú a nekonečná priamka je nekonečným kruhom. V nekonečnej rozmanitosti prebieha nepretržitý pohyb, ktorý spôsobuje neustálu premenu vecí.

Učením o splývaní protikladov v jednote vesmíru Bruno vystupuje proti scholastickému chápaniu hmoty, ktoré jej odopiera substancionálne bytie. Hmota nie je u Bruna scholastickým takmer ničím, ktoré je zbavené potencie a aktivity.

Takisto odmietavo sa Bruno stavia k Aristotelovmu poňatiu látky. Aristotelova látka, ktorá je zbavená života a farieb, je podľa Bruna len logickou fikciou a nie reálnym javom. Celkovo sa dá povedať, že Bruno odmieta Aristotelovu formu i Platónove idey ako aktívne princípy sveta, stavia sa proti scholastickému poňatiu hmoty ako čistej možnosti, tak aj proti novoplatónskemu učeniu o hmote ako o nebytí. Bruno sa opiera o panteistickú tradíciu, chápe hmotu ako tvorivý princíp, ktorý je plný životných síl.

Hmota splýva s formou rovnako ako možnosť so skutočnosťou. Hmota v sebe obsahuje všetky formy, je prameňom skutočnosti, je tým z čoho sa všetky prírodné druhy tvoria. Bruno preberá od Kuzanského pojmy zavinutý a rozvinutý a aplikuje ich na hmotu. Je to teda hmota, ktorá zo seba vyjavuje to, čo je v nej implicitné (zavinuté). Hmota má nielen reálne bytie, ale je stálym a večným princípom prírodných vecí. Hmota je substančná, večná, kým forma zaniká. V dôsledku takýchto predstáv netreba už stvorenia a dokonca niet ani závislosti sveta na Bohu.

Vo svojom učení o štruktúre hmoty sa Bruno obracia k antickému atomizmu. V dialógu O nekonečne, vesmíre a svetoch Bruno hovorí, že vesmír sa skladá z oddelených diskrétnych častíc, ktoré sa nachádzajú v nepretržitom nekonečne – v priestore. Základom každého súcna sú preto atómy, ktorých hmotná povaha určuje jednotu všetkých vecí. Náhodný pohyb a náraz atómov Bruno odmietal. Zdroj pohybu spočíva v samotnej hmote a v jej najmenších časticiach. Aj tá najmenšia častica hmoty má rovnakú schopnosť ako všetka hmota, ako celá príroda. Ak je v hmotnom svete atóm minimom a v matematike zasa bod, potom v Brunovej metafyzike je týmto minimom monáda ako predstaviteľ nedeliteľnej jednoty. Monáda obsahuje v sebe vlastnosti vesmíru. V Brunovej monadológii takto splýva hmota a pohyb, príroda a Boh.

Bruno sa však neuspokojuje s prostým deklarovaním pohybu ako vlastnosti hmoty. Snaží sa vo vnútri samotnej hmoty nájsť určujúcu príčinu pohybu. Odmieta pritom vonkajšie, hmote cudzie zasahovanie. Bruno tak prichádza k myšlienke všeobecnej oduševnenosti prírody, ktorú nazval dušou sveta. Jej hlavnou vlastnosťou je univerzálny rozum, ktorý je podľa Bruna všeobecnou pôsobiacou príčinou. Svetová duša je čímsi, čo sa nemení, čo všetko vypĺňa, čo osvecuje celé univerzum a podnecuje prírodu, aby vhodne vytvárala svoje druhy. Svet a všetko v ňom je oživované dušou – akýmsi princípom. Každá vec má v sebe túto spirituálnu substanciu, ktorá pri nájdení vhodného substrátu sa rozvíja do rastlín, zvierat a podobne.

V porovnaní s Aristotelom, u ktorého všetko dostáva pohyb zvonka, oduševňuje Bruno celú prírodu. Všeobecne sa dá povedať, že renesančná prírodná filozofia sa usilovala Aristotelovho prvého hýbateľa odmietnuť, hľadala preto v hmote vnútorný zdroj pohybu. Skrytým zmyslom oduševnenia prírody a sveta je teda nájdenie samopohybu.

Nadväzujúc na svoje predstavy o hmote, buduje Bruno svoje chápanie priestoru a času. Priestor je nutnou podmienkou existencie pohybujúcej sa hmoty a ako taký je odveký, mimo neho neexistuje nič. Nejakú reálnu existenciu prázdna mimo hmoty Bruno nepripúšťa. Rovnakou podmienkou existencie hmoty je čas.

Čas sám nemá, ani začiatok ani koniec. Čas je trvanie vecí, a preto čas a hmota sú od seba neoddeliteľné. Táto jednota času a hmoty ho vedie k záveru, že vo vesmíre niet času, ktorý by mohol byť mierou všetkých nebeských telies. Bruno teda anticipoval relatívnosť času.

Socha Giordana Bruna

Na uvedených ontologických predstavách buduje Bruno svoju kozmológiu. Pri koncipovaní kozmológie nekonečného vesmíru vychádza z Kopernika i Kuzánskeho. Opierajúc sa o tieto inšpirácie dochádza Bruno k záveru, že v nekonečnom vesmíre niet miesta pre pevný stred. Zem teda nie je stredom vesmíru a pohybuje sa tak ako iné vesmírne telesá. Predstava materiálnej jednoty neba a Zeme vedie k záveru, že vesmír je homogénny. Nebeské telesá podliehajú fyzikálnym zákonom. Scholastický obraz sveta – nehybná Zem, nehybný hýbateľ – nahradil obrazom homogénneho a dynamického vesmíru. Kopernika teda prekročil myšlienkou nekonečného vesmíru, ale aj obrazom vesmíru, v ktorom sa všetko rozvíja, mení a zaniká. Večný je len sám vesmír.

Bruno zároveň predpokladal existenciu ešte neobjavených planét a dokonca uvažoval o existencii života vo vesmíre, ba dokonca o existencii ďalších rozumných bytostí. Vesmír je nekonečné teleso v nekonečnom priestore, preto je len jeden, hoci svetov je mnoho. Vesmír nie je len nekonečný, je aj večný a to znamená, že nebol stvorený, je nehybný. Nehybný preto, že ako nekonečný je nepremiestniteľný. V ňom však prebiehajú neustále zmeny.

Podľa Bruna, teologické riešenie ktoré proti sebe kladie nekonečného Boha a konečný svet je pre filozofa neprijateľné. Boh, usudzuje Bruno, nemôže ohraničovať teleso, lebo božstvo nie je toho druhu, aby vypĺňalo teleso. V súlade s týmito pohľadmi odmieta Bruno delenie sveta na pozemský, t. j. konečný a nadpozemský, t. j. večný. Nekonečnosť či večnosť je nekonečnosťou či večnosťou hmotného vesmíru. Nekonečnosť vesmíru v zhode so svojimi predchodcami chápe ako prejav nekonečnej božej moci. Nekonečnosť Boha, inšpirovaný Kuzánskym, interpretuje ako nekonečnosť zavinutú, nerealizovanú v súcne. V konečnom dôsledku prehlasuje vesmír za rovný Bohu. Príroda sa rovná Bohu a Boh prírode. To ale znamená, že namiesto slobodnej božskej vole nastupuje prírodná nutnosť.

Brunov vesmír vylučuje Boha ako tvorcu, ktorý by bol vesmíru vonkajší či nad ním. Preto Bruno odmieta kreocionistickú koncepciu. Boh sa u neho zhoduje so svetom, nestojí proti prírode, ale je jej aktívnym princípom. To znamená, že Bruno nepatrí k stúpencom antropomorfného chápania Boha. U neho sa príroda stáva Bohom vo veciach a ten neexistuje mimo vecí. Dá sa preto konštatovať, že Brunov panteizmus obsahuje v sebe silné materialistické tendencie.

Brunova teória poznania vychádza z predpokladu existencie duševnej substancie, jednotnej pre celý vesmír, ktorá je akousi životnou silou. Jej prejavom je aj ľudská duša. Životná sila, hoci je vlastná všetkým veciam, neprejavuje sa rovnako. Niekedy sa prejavuje ako rozum, vnímanie a rast, inokedy ako vnímanie a rast alebo len ako rast. Keďže duševný princíp neexistuje bez tela a platí to i naopak, vedomie je neoddeliteľné od hmoty. Duševná substancia (životný princíp) sa spája buď s tým alebo s oným druhom tela a na základe toho získava rôzne stupne dokonalosti. Ľudský rozum teda nestojí proti prírode, ale je z nej vyvodzovaný. Úlohou rozumu je poznať zákony nekonečne sa meniacej prírody.

Logické je u Bruna obrazom prírodného, za vonkajšou premenlivosťou sa skrýva stálosť prírodných zákonov, ktoré treba hľadať. Poznanie začína zmyslami, ale je nepostačujúce. Aby sme postihli podstatu, treba rozum, ktorý ozmysľuje to, čo sme predtým vnímali. A nad rozum ďalej ešte stojí intelekt, ktorý odhaľuje zmysel výsledkov logického usudzovania. Je to akýsi druh vnútorného čítania. Ale najvyššou schopnosťou ľudského rozumu, ktorou sa povznášame k nazeraniu univerzálnej substancie je duch. Konečným cieľom nazerania je teda Boh (príroda).

Bruno, ktorý uznáva intelektuálnu intuíciu, t. j. bezprostredné duchovné nazeranie univerzálnosti prírody a jej zákonov, neoddeľuje intuíciu od ostatných etáp poznávania. Poznanie je pre neho procesom vzostupu k najvyššiemu nazeraniu – k intuícii. Samotný proces poznania je nekonečný a to aj napriek tomu, že ľudský duch osebe je konečný. Nekonečný je totiž objekt poznávania.

Riešiac problém pravdy, Bruno odmieta nároky teológie na výlučné vlastníctvo pravdy. Dokonca neakceptuje ani kompromisnú koncepciu dvojakej pravdy. Podľa neho pravda môže byť len jedna a tou je pravda filozofická, postihovaná rozumom. Každá špekulácia o mimorozumovom poznaní (zjavení) znamená, podľa neho, popretie rozumového poznania. V týchto súvislostiach Bruno žiada slobodu myslenia a odmieta autority. Usudzuje, že je odsúdeniahodné predkladať definície nepreskúmaných vecí a nízke myslieť cudzím rozumom. Podľa neho je tiež nedôstojné ľudskej slobody pokorovať sa, veriť zo zvyku, je naivné stotožňovať sa s názorom davu, akoby v temnote topiaci sa a neodbytný dav platil viac či rovnako ako jedinec.

Pamätná tabuľa na pražskom planetáriu.

Človek je nerozlučne spojený s večnou a nekonečnou prírodou. Cíti, že je čiastočkou veľkolepého a nekonečného prúdu. Tvárou v tvár nekonečnému človek cíti, že je súčasťou večnej prírody, ale nesmie byť záhaľčivý a nedbalý. Stavia sa proti asketizmu, kontemplatívnosti, ale i proti hedonistickému pasivizmu. Prečo toľko zaháľame a spíme za živa – pýta sa Bruno, keď budeme musieť toľko zaháľať a spať po smrti ?

Ľudská činnosť je mu kritériom mravnosti. Prácou uskutočňuje človek svoje učenie. Len vďaka práci sa Perseus stal Perseom a Herakles Heraklom. Bruno dospieva k oslave heroického nadšenia, sebaobetovania v mene vyššieho cieľa. Človek musí podľa neho, prekonať snahu o sebazachovanie, musí konať hrdinské činy a prinášať obete v mene vznešeného cieľa. Takýto heroický entuziazmus je, podľa neho vyšším stupňom ľudskej dokonalosti. Brunova filozofia nadšenia zbožšťuje človeka. Človek je božský, pretože je božská príroda, ktorá ho vytvorila a ktorá je v ňom. Božským ho robí jeho zápal pre vedenie a vznešené činy. Človek sa deifikuje v hrdinskom nadšení, keď splýva s božskou prírodou. S božským sa môže, podľa Bruna, spojiť iba ten, kto sa nebojí telesných múk.

Zaoberal sa tiež umením pamäti (mnemotechnikou), čo bola vtedy veľmi rozšírená metóda pamätania si, počas inkvizičného procesu bol údajne schopný citovať celé stránky zo svojich spisov naspamäť.

• Ars memoriae (1582)
• De umbris idearum (1582)
• Cantus Circaeus (1582)
• De compendiosa architectura (1582)
• Candelaio Svíčkař (komedie) (1582)
• Ars reminiscendi (1583)
• Explicatio triginta sigillorum (1583)
• Sigillus sigillorum (1583)
• La Cena de le Ceneri (1584)
• De la causa, principio, et Uno (1584)
• De l'infinito universo et Mondi (1584)
• Spaccio de la Bestia Trionfante (1584)
• Cabala del cavallo Pegaseo- Asino Cillenico (1585)
• De gl' heroici furori (1585)
• Figuratio Aristotelici Physici auditus (1585)

• Dialogi duo de Fabricii Mordentis Salernitani (1586)
• Idiota triumphans (1586)
• De somni interpretatione (1586)
• Animadversiones circa lampadem lullianam (1586)
• Lampas triginta statuarum (1586)
• Centum et viginti articuli de natura et mundo adversus peripateticos (1586)
• Delampade combinatoria Lulliana (1587)
• De progressu et lampade venatoria logicorum (1587)
• Oratio valedictoria (1588)
• De specierum scrutinio et lampade combinatorio Raymundi Lullii (1588)
• Jordani Bruni Nolani articuli centum et sexaginta adversus huius tempestatis mathematicos atque philosophos (1588)
• Camoeracensis Acrotismus (1588)
• De specierum scrutinio (1588)
• Oratio consolatoria (1589)
• De vinculis in genere (1591)
• De triplici minimo et mensura (1591)
• De monade numero et figura (1591)
• De innumerabilibus, immenso, et infigurabili (1591)
• De imaginum, signorum et idearum compositione (1591)
• Summa terminorum metaphisicorum (1595)
• Artificium perorandi (1612)

• O nekonečne, vesmíre a svetoch
• Dialogy