Intuícia

Intuícia (z lat. in-tueor, in-tuitum) znamená vhľad, alebo náhľad a v súčasnom užití obvykle označuje schopnosť rychlého chápania, odhadu a rozhodovania, ktoré nie je sprostredkované žiadnym uvažovaním aj keď býva prevádzané pocitom jasnosti a istoty, nie je podložené žiadnymi dôvodmi. Intuícia môže byť podmienená skúsenosťou a hrá významnú úlohu ako pre rychlé rozhodovanie pod časovým tlakom, tak tiež v umení a každej tvorivej činnosti. Odtiaľ tiež intuitívny – dosiahnutý intuíciou či odhadom, nezdôvodnený, predbežný.

Intuícia je momentálny stav pochopenia, vedenia, alebo uvedomenia si konkrétnej veci, pričom tomuto stavu nepredchádzala žiadna percepcia ani uvažovanie. ^[1] Intuitívna vedomosť je rozpoznateľná ako pocit poznania niečoho, bez uvedomenia si príčiny, alebo spôsobu akým sme k tejto vedomosti dospeli. Informácie ktoré sa nám vybavujú intuitívne, sú všeobecne charakterizované ako objavujúce sa za stavu nízkeho vedomia a prejavujú sa ako určité pocity „tušenia“ („gut feelings“) alebo ako prežívanie „dobrých pocitov“. ^[2] Intuitívne procesy sú podvedomé, zároveň úzko spojené s emóciami, sú rýchle a automaticky ovládané ^[3]. Intuitívne usudzovanie je považované za asociatívne, heuristické, samozrejmé (nie je potrebné vynakladať naň žiadnu námahu) a niektorí autori tvrdia, že je aj bezchybné. Momenty, kedy sa ľudia rozhodujú intuitívne, sú práve preto spájané s myšlienkami ktoré prichádzajúcimi do mysle náhle, bez námahy a jedinci si nie sú vedomí ich pôvodu a ani procesu, ktorý ich vyprodukoval. ^[4] Niektorí autori považujú intuitívne myslenie za porovnateľné s analytickým myslením a to hlavne čo sa týka jeho spoľahlivosti. Preto práve v prípadoch, kedy nemáme dostatok času na vykonanie analýzy danej situácie, intuitívne myslenie môže byť výhodným riešením problému ^[3].

Intuícia je schopnosť interpretovať našu skúsenosť bez vedomej reflexie a zároveň ju premietnuť do činnosti, a to všetko aj napriek tomu, že si nie sme vedomí príčiny takejto akcie. Intuícia sa nezaraďuje medzi behaviorálne procesy, ktoré závisia na autonómnych funkciách ako napríklad dýchanie, plávanie alebo chodenie.^[5] Naše intuitívne myslenie dokáže vykonávať aj úlohy, ktoré prináležia metakognícii ako napríklad interpretácia, evaluácia alebo stanovenie cieľov, či iné funkcie spojené s regulatívnymi a exekutívnymi procesmi ^[5]. Schopnosť intuitívneho myslenia môže byť výhodou pri adaptácii na nové podmienky, pri osobnostnom raste a takisto podporuje proces učenia a naše výkony. Rozhodnutia na základe intuície môžu byť ovplyvnené alebo dokonca pozmenené menej spoľahlivými kontextovými faktormi, ako sú napríklad nálada, predošlá skúsenosť, nesprávne alebo mylné domnienky ako aj stereotypie ^[5].

Robin Hogarth identifikuje 4 rôzne znaky intuície. Prvým znakom je expertíza, ďalej je to rýchlosť získavania vedomostí (speed of knowing), nedostatočné zapojenie uvažovania a posledným znakom je skúsenosť a vhľad. Definovanie intuície je náročné hlavne kvôli jej nevedomému a náhlemu zrodu. Pozostáva z „mentálnych procesov, ktoré nie sú prístupné vedomiu ale zároveň ovplyvňujú naše rozhodovanie, naše pocity a naše správanie“. ^[5]

Otázkou každodenného života ostáva, či sa jedinec má riadiť svojou intuíciou a poslúchnuť svoje „tušenie“, alebo je lepšie ponechať rozhodnutia analytickému mysleniu a racionálnym úvahám. Jedným z možných riešení je nechať intuíciu pracovať vždy vtedy, keď je naladená na informatívne prostredie (prostredie obsahuje informácie a podnety, s ktorými sme sa už v minulosti stretli) ^[6]. Ak však prostredie obsahuje veľké množstvo nereprezentatívnych informácií, s ktorými sme sa pred tým nestretli, v tomto prípade existuje veľká pravdepodobnosť omylu ak sa riadime našou intuíciou. V takomto prípade je úlohou nášho rozumu zhodnotiť, či je naše intuitívne rozhodnutie založené na zavádzajúcich informáciách.^[6] Ďalším princípom, ktorý hovorí v prospech intuície, je paralelné spracovávanie informácií, kedy je rozhodnutie alebo hodnotenie závislé na mnohých vstupoch (vstupných informácií) a deje sa pod časovým tlakom. Práve v takýchto prípadoch je intuitívne zhodnotenie najefektívnejšie. Použitie našej intuície je často ovplyvnené nedostatkom vhodných algoritmov, ktorými by sme mohli vyriešiť momentálny problém alebo dospieť k rozhodnutiu analytickým spôsobom. Intuícia a rozum sú považované za komplementárne modely myslenia, ktoré pracujú paralelne. Práve preto je pri každom probléme možné spoliehať sa na racionálnu analýzu, intuíciu alebo dokonca na kombináciu týchto dvoch. Intuitívne a racionálne procesy však môžu dospieť k celkovo odlišným riešeniam toho istého problému. ^[6]