Agnosticizmus
Agnosticizmus (z gr. a- = ne-, gnosis = poznanie) je filozofický názor, stanovisko, podľa ktorého nie je možné poznať podstatu vecí alebo sveta. Ide predovšetkým o metafyzické tvrdenia o živote alebo o existencii Boha, bohov či samotnej podstaty sveta. Poznanie sa obmedzuje iba na skúsenosť, na javy a podobne. K zástancom agnosticizmu zaraďujeme Huma, Kanta a pozitivistov. Filozofiu agnosticizmu ďalej rozvíjali Thomas Henry Huxley, Robert G. Ingersoll a Bertrand Russell.
Termín agnosticizmus je plodom 19. storočia (Th. H. Huxley) a označuje vtedy pozitivistický názor, že problémy metafyzickej pravdy a najmä náboženské otázky nie sú zodpovedateľné. Táto tendencia pokračuje v neopozitivizme 20. storočia a radikalizuje sa natoľko, že agnosticizmus považuje princípy náboženstva z hľadiska jazykovej analýzy a tautológie za nezmysel (porovnaj s ignosticizmom), pretože ich pravdivosť nemožno empiricky ani potvrdiť ani vyvrátiť.
Agnostici vo väčšine prípadov nie sú ateisti, pretože a priori neodmietajú existenciu Boha.
Agnosticizmus podľa Huxleya
Agnosticizmus je metóda, ktorá spočíva v prísnej aplikácii jedného jediného základného princípu: pozitívne sa tento princíp dá vyjadriť takto: vo veciach rozumu používaj rozum bez toho, aby si sa dal rušiť inými vplyvmi.
Negatívne sa dá tento princíp vyjadriť takto: vo veciach rozumu nepovažuj za isté tvrdenia, ktoré neboli dokázané alebo ktoré sa dokázať nedajú.
Podľa V. Neffa
Agnosticizmus je náuka, podľa ktorej je ľudské poznanie obmedzené iba na vonkajšiu, zmyslovú podobu a hmotnú tvárnosť vecí, ktorú nemožno prekročiť.
Agnosticizmus podľa katolíckej vierouky
Agnosticizmus má viacero foriem. V určitých prípadoch agnostik odmieta popierať Boha, ba naopak, požaduje jestvovanie transcendentnej bytosti, ktorá sa však vraj nemôže zjaviť a o ktorej nikto nemôže nič povedať. V iných prípadoch sa agnostik nevyslovuje o existencii Boha a vyhlasuje, že ju nemožno dokázať, ba ani potvrdiť alebo poprieť.[1]
Zdroje
- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.