Baruch Spinoza

Podrobil Bibliu textovej kritike. Snažil sa nájsť v nej cestu, ktorá by spojila židovstvo a kresťanstvo. O zázrakoch tvrdí, že nie sú pravdou, sú tam len preto, aby oslovili prostých ľudí. Ani Ježiša nepovažuje za Božieho syna, ale za mimoriadne pravdivého človeka. Spinoza sa ho snažil priblížiť prostým ľuďom.

Podľa Spinozu Biblia nebola zjavená len niekoľkým vyvoleným, ale všetkým ľuďom. Pozastavuje sa nad tým, že Biblia je napriek tomu zrozumiteľná len kňazom.

Ľudia si majú odpúšťať. Nechcel, aby ľudia žili taký život ako on.

Prevzal racionalistickú koncepciu poznania od Descarta, ale jeho koncepciu vrodených ideí odmietol.

Spinoza je striktným zástancom racionalizmu. Za východisko poznania pokladá idey, ktoré sú nám dané tzv. racionálnou intuíciou, teda nie „vrodené idey“. Racionálna intuícia sa opiera o „vyšší rozum“, tzv. „intellectus“, ktorý presahuje bežné „ratio“. Racionálnou intuíciou vraj uchopujeme základné pravdy (napr. matematické axiómy).

V konkrétnom procese poznania tak narábame so skúsenosťou, ktorá zhromažďuje materiál poznania, ako aj s vyššími – racionálnymi a intelektuálnymi – postupmi. Tieto sú dominantné, a tak aj hlavnou metódou poznania je dedukcia. Pravdu zdôvodňujeme nadempiricky, t. j. vyvodzujeme ju z východísk, ktoré sú nášmu rozumu jasné a zreteľné.

Ideál deduktívnej (matematickej) vedy chcel Spinoza aplikovať aj vo filozofii. Usiloval sa budovať ju „na spôsob geometrie“. Vychádzajúc zo základných axióm, definícií a elementárnych viet či výrokov, vyvodzuje a dokazuje ďalšie, ktoré podľa potreby objasňuje doplňujúcimi poznámkami. Touto metódou vybudoval aj svoje hlavné dielo Etika.

Ak sa človek poznávaním nerozvíja, je nemravný.

Človek je spočiatku spútavaný strachom z neznámeho. Postupne, ak poznáva skutočnosť, zbavuje sa strachu, získava slobodu. Spinoza bojuje proti pasivite, slobodný je ten, kto nemá strach.

Poznanie rozdelil na:

• racionálne – pravdivé,
• zreteľné,
• zmyslové – neurčité, nepravdivé, považuje ho iba pomocný prostriedok rozumového poznania.

Stupne poznania v Spinozovom ponímaní:

1. Z počutia – je to charakter všetkých dogiem (považuje ho za najviac omylné).
2. Naše vedenie môže byť založené na jednoduchej empirickej skúsenosti – neurčitá skúsenosť (viac dokonalé).
3. Racionálne poznanie založené na príčinnosti (už sa približuje sa dokonalému).
4. Za najdokonalejšie považuje intuitívne poznanie. O ňom tvrdí, že uchopuje vec v jej bezprostrednej príčine.

Opiera o vyšší rozum – „intellectus“, ktorý presahuje bežné „ratio“ a predpokladá, že ním vieme uchopiť základné, čiže východiskové pravdy, napr. matematické axiómy. Dedukciu považuje za hlavnú metódu poznania. I vo filozofii chcel použiť ideál matematickej vedy. Na týchto svojich myšlienkach postavil aj svoje dielo Etika.

V chápaní substancie sa dopracoval k monistickému stanovisku: Základom všetkého je jedna substancia – príroda, ktorá je nekonečná, jednoduchá a nedeliteľná, nevznikla nijakým vonkajším zásahom a pre svoj pohyb nepotrebuje nijakú vonkajšiu príčinu. Sama je príčinou samej seba (causa sui). Táto substancia je nekonečná, má nekonečné množstvo podstatných vlastností – atribútov, kým človek poznáva iba dve vlastnosti: myslenie (idea) a rozpriestranenosť (teleso). Synonymom prírody je u neho Boh (je panteistom). Táto substancia sa prejavuje v našom svete prostredníctvom modov (modus – spôsob prejavovania sa substancie bytia).

Spinoza rozdeľuje prírodu na: 1. prírodu tvoriacu – Natura naturans – je to božská podstata, produkuje seba i všetko ostatné teda 2. prírodu stvorenú – natura naturata – samotné produkty, Boh vytvára rámec, z ktorého sa ostatné veci tvoria.

Hlavnou úlohou živej (i ľudskej) bytosti je jej snaha zachovať si svoju existenciu. A preto sa nemôžeme vyhnúť sprievodným znakom nášho života: vášni, láske, smútku, bolesti, trápeniu…

V jeho ponímaní je človek slobodný ako kameň vyhodený do vzduchu, ktorý si myslí, že určuje, kam dopadne. Ľudský život je držaný a ovládaný Bohom.

Poznávajúci človek je bytosť nadaná rozumom, no má v sebe citovosť (túžby a vášeň). Citovosť ho odtrhuje ho od poznávania. Nesmie ale byť v zajatí vášne. Rozum sám sa musí stať vášňou a tým ovládne pudy. Šťastie je viazané na stupeň poznania, vrcholí v rozumovej láske k Bohu, táto láska je aktívna a intelektuálna.