David Hume

Filozofia je podľa Huma v prvom rade kritika, a síce kritika všeobecne prijímaných presvedčení a racionalizmu. Na tento Humov kriticizmus nadväzuje napr. Kant alebo analytická filozofia. Ale aj Krišnamurtiho kriticizmus a skepticizmus v mnohom pripomína Huma.

Východiskom Humovej filozofie bol empiristický predpoklad, že poznanie musí byť koniec koncov odvodené zo zmyslovej skúsenosti.

Zdroj poznania videl v skúsenosti, chápanej ako naše duševné zážitky. Rozlišuje pôvodné zmyslové dojmy (impresie) a ich otlačky v pamäti (idey).

Predmetom filozofie nie je vonkajší svet, ale vzťahy medzi dojmami a ideami. Skutočnosť, ako ju vnímame, je podľa neho len tok dojmov. Zákon združovania ideí vedie v mysli k asociácii predstáv podľa podobnosti či odlišnosti, podľa priestorovej a časovej spojitosti a podľa príčinnosti. Toto združovanie nemá reálny základ - presvedčenie, že i v budúcnosti za určitými javmi budú nasledovať určité účinky, je založené len na zvyku a viere, že tomu tak bude vždy. Vo spojovaní predstáv nie je podľa neho žiadna nutnosť. Ak po udalosti A nasleduje udalosť B – je to len následnosť, a nie príčinnosť. Nedá sa hovoriť o kauzalite, ale o pravdepodobnosti.

Napriek tomu vedám prisudzoval oprávnenosť, poznanie geometrie a matematiky považoval dokonca za isté, pretože sa zaoberajú kvantitatívnymi vzťahmi predstáv. Navrhol nahradiť vo vedách prísnu kauzalitu pravdepodobnosťou a sám sa jej teóriou zaoberal.

Kritizoval teológiu a náboženstvo.

Vo vzťahu k zázrakom upozornil, že čím starobylejší a barbarskejší je národ, tým lepšie sa darí zázrakom najrôznejších druhov. Všimol si sklon ľudí vo všetkých dobách a v každom veku túžiť po mimoriadnych udalostiach, byť o nich klamaný, vyrábať ich, tvoriť, prikrášľovať, vylepšovať a napokon uveriť, že sa stali. Neznamená to, že sa zázraky nemôžu stať. Avšak znamená to, že ak sa povie, že sa stal zázrak, vždy bude pravdepodobnejšie, že človek, ktorý to tvrdí, sa buď mýli, alebo je oklamaný, ako že sa zázrak naozaj stal. Veriť v zázrak, ako povedal Hume, nie je akt rozumu ale viery.

V etike zdôrazňoval úlohu citov a praktickosť konania, bol blízky utilitarizmu.

Ako národohospodár bol v určitom zmysle predchodcom Adama Smitha. Spojil postrehy mnohých predchodcov v ucelenú spoločenskú a národohospodársku teóriu. Jeho najdôležitejšie ekonomické pojednania sa týkajú meny, zahraničného obchodu a úroku. Kritizoval merkantilistickú politiku, formuloval základnú myšlienku kvantitatívnej teórie peňazí, zdôrazňoval kľúčový význam obchodu pre mierové vzťahy medzi národmi, odmietal sťažnosti, že obchod ničí cnosti, že spôsobuje úpadok civilizovaných národov. V psychológii anticipoval behaviorizmus. Veľa rokov pôsobil v zahraničí a v Londýne.

• Dejiny Anglicka (The History Of England), 1754-61 (6 dielov)
• Dialogues Concerning Natural Religion, 1779
• Four Dissertations, 1757
• Morálne a politické eseje (Essays, Moral And Political), 1741-42
• Pojednanie o ľudskej prirodzenosti (A Treatise Of Human Nature), 1739-40
• Political Discourses, 1752
• Some Observations On Religion And Morality, 1745
• Skúmanie o ľudskom rozume (An Enquiry Concerning Human Understanding), 1748
• Skúmanie princípov morálky (An Enquiry Concerning The Principles Of Morals), 1751

• RÁDKOVÁ, Adéla: Politické myšlení Davida Huma : Základní otázky, východiska a inspirace pro americké otce zakladatele. Praha - Hradec Králové : Togga - Univerzita Hradec Králové, 2019, 202 s. ISBN 978-80-7476-169-0

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o David Hume
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému David Hume