Gottfried Wilhelm Leibniz

Gottfried Wilhelm (von) Leibniz sa narodil dňa 1. júla 1646 (v pôvodnom kalendári 21. júna) v Lipsku. Jeho detstvo už v šiestich rokoch veku poznamenala smrť otca, ktorý bol profesorom etickej filozofie. Práve vďaka širokému vzdelaniu svojho otca mladý Gottfried získal prístup k výbornej rodinnej knižnici a už v tomto veku započína jeho systematická samovýuka, ktorá z neho urobila jedného z najvýznamnejších polyhistorov v nemeckých i európskych dejinách. Takto si osvojil už v detstve široké vzdelanie, a preto mu bol umožnený vstup na univerzitné štúdiá v Lipsku už v pätnástich rokoch. Leibniz sám študoval latinčinu a vďaka nej spoznával klasické diela literatúry a filozofie vrátane diel Platóna, Aristotela a neskorších scholastikov.[1]

V roku 1663 získal na univerzite v Lipsku titul bakalára za úspešnú obhajobu diela Metafyzická rozprava o princípe individuácie. Následne pokračoval v štúdiu práva. Doktorát mal získať už ako dvadsaťročný, čo mu univerzita v Lipsku kvôli nízkemu veku odoprela, preto šiel na univerzitu v Altdorfe, kde doktorát úspešne dosiahol. Stalo sa tak po obhajobe dizertačnej práce O spletitých prípadoch práva v roku 1666. Bola mu ponúknutá profesúra, ale on sa akademickej dráhy vzdal a svoje služby zasvätil štátnej politike a praktickým problémom. Neskôr Leibniz študoval v Jene matematiku, na ktorú sa v rámci samovýuky dôkladne pripravil, o čom svedčí aj jeho práca z roku 1666 Dizertácia o umení kombinovania.

Leibniz sa narodil do ťažkého obdobia nemeckých dejín, ktoré bolo poznačené krutými náboženskými výbojmi Tridsaťročnej vojny (1618 – 1648). Nemecké krajiny boli úplne spustošené a konfesionálne úzkostlivo prerozdelené. Preto si Leibniz zaumienil jednak dohodnúť mier a obmedziť tak výboje francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktorý ohrozoval Holandsko a tiež jeho nemeckú domovinu, a jednak v rámci ekumenických túžob zjednotiť katolícku a protestantskú konfesiu – inými slovami obnoviť jednotu západného kresťanstva. Boli to veľmi odvážne predsavzatia. Európa bola výrazne oslabená vnútornými náboženskými rozbrojmi, čo motivovalo Leibniza k výzve, aby sa ako kresťansky poňatá zjednotila v boji proti nekresťanskému svetu (napríklad voči imperialistickej Osmanskej ríši). Ako ctihodné uspokojenie pre francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., ktoré by ho odvrátilo od úmyslu bojovať proti Holandsku a nemeckým krajinám, malo byť na návrh Leibniza víťazoslávne obsadenie Egypta. Leibniz však nebol vyslyšaný.

Napriek neúspechu na francúzskom kráľovskom dvore strávil Leibniz štyri pracovné a študijné roky v Paríži (1672 – 1676).[2] Tu sa stretol s filozofom Spinozom a podrobne sa venoval jeho rukopisom (konkrétne dielu Etika). Naštudoval si Descartovu i Spinozovu metafyziku a nadviazal kontakt s fyzikom Huygensom, ktorý ho uviedol „do hĺbok matematickej vedy“.[2] V Paríži sa tiež zaslúžil o niekoľko významných matematických objavov (napr. diferenciálny počet). Viedol už vtedy bohatú korešpondenciu – vraj si dopisoval s viac ako 600 osobnosťami.[2] Nadviazal tiež kontakt s filozofom Malebrancheom, s ktorým sa zhodol, že Descartova matematická metóda je užitočná. Zároveň však odmietol karteziánsku mechanistickú fyziku.

V roku 1676 sa presťahoval do mesta Hannover, kde sa stal knihovníkom, historikom brunswického vojvodu a jeho dvorným poradcom.[3] Práve z tohto obdobia pochádza množstvo jeho korešpondencie, v ktorom pojednáva so svojimi priateľmi možnosti zjednotenia Katolíckej cirkvi a protestantských cirkví. Hannover sa stal Leibnizovým domovom, z ktorého občas vycestoval na časovo náročné cesty do Ríma, Viedne a Berlína. Práve v Berlíne založil v roku 1700 Pruskú akadémiu vied a stal sa jej doživotným predsedom. V rámci jej snáh nadviazal styk aj s ruským cárom Petrom Veľkým, s ktorým diskutoval o podpore vied a kultúrno-vedeckej spolupráce európskych národov.

Leibniz sa celý život usiloval o jednotu kresťanských cirkví, preto bolo preňho veľkým sklamaním, keď v roku 1685 francúzsky kráľ Ľudovít XIV. zrušil Nantský edikt, čo viedlo ku krvavému prenasledovaniu hugenotov. Dokonca písal teologické spisy, v ktorých zdôrazňoval to, čo všetky cirkvi spája.[2]

V Hannoveri sa naďalej venoval právnickej praxi a písaniu vedeckých a filozofických diel. Bol skutočným polyhistorom, ktorý obohatil nielen matematiku, teológiu a filozofiu, ale aj techniku vďaka jeho vynálezom rôznych hodín, veterných mlynov, hydraulických lisov. Úspech zaznamenal aj na poli geológie a inžinierstva.

Gottfried Wilhelm Leibniz zomrel 14. novembra 1716 v Hannoveri osamelý (nikdy sa neoženil), ale vždy verne pracovitý a oddaný vede a filozofii. Napriek vynikajúcim výsledkom, ktoré znamená jeho celoživotné dielo, mal pohreb tichý a pokojný bez významnejšej pocty. Pruská akadémia vied mu však venovala dôstojný nekrológ.

Leibniza mnohí považujú za metafyzického génia a významného náboženského apologétu. Bol presvedčený, že filozofia musí mať náboženské a mravné zameranie. Základnou premisou, z ktorej vždy vychádzal, bola myšlienka, že medzi zbožnosťou a rozumom nejestvuje žiadny rozpor. Rozum je schopný dokázať metafyzické pravdy, ale len pomocou správnej metódy. Matematika sa tu stáva dôležitým nástrojom, ako overiť logické techniky pri filozofickom (a inom vedeckom) skúmaní. Takto Leibniz vyzdvihol všestrannú spoluprácu všetkých vied (filozofie, matematiky, teológie i prírodných vied), utvárajúc jednu všeobecnú vedu (lat. scientia generalis), v ktorej vládne sebaistá harmónia (pozri aj časť Predurčená harmónia a Boh). Táto harmónia má byť odrazom všeobecného súladu všetkého jestvujúcna. Možno hovoriť priamo o obrane „konzistentnosti ľudského myslenia o reálnom svete“.[4]

Základom všeobecnej vedy má byť skalopevné východisko, z ktorého možno deduktívne všetko odvodzovať. Toto východisko, inšpirované Aristotelovými kategóriami, hľadal Leibniz na pôde matematiky. Zároveň veril, že ľudská myseľ dokáže vypracovať všeobecnú vedeckú metódu, ktorá v kontexte analýzy a syntézy vytvára spoločnú logiku všetkých vied. Predmet analýzy Leibniz rozširuje na celý súbor znalostí ľudstva, čím vyzýva na dôkladnú inventúru spoľahlivého poznania. Jednotlivé poznatky by mali byť reprezentované symbolmi alebo číslami, čím by sa ľahšie deduktívne pracovalo a odvodzovali by sa zložitejšie pravdy. Leibniz takto predstavil svoju túžbu vytvoriť všeobecný (matematický, ale aj diplomatický) jazyk. Dedukcia symbolov a čísel má mať za cieľ analyzovať všeobecné poznanie dovtedy, kým nedosiahne úroveň najjednoduchších právd resp. výrokov. Išlo by o akúsi kolekciu jednoduchých myšlienok, „abecedu ľudského myslenia“.[5] Podľa Leibniza následne syntéza, čerpajúca informácie zo základnej abecedy, bude neomylná a úplne spoľahlivá. Takto sa Leibniz zaradil medzi najvýznamnejších racionalistov 18. storočia, ktorí boli presvedčení, že ľudský rozum vie sám spoznať a odvodiť pravdivé tvrdenia o realite (aj bez empírie).

Leibniz však rozhodne nemôže byť obvinený zo žiadnej racionalistickej naivity, ako by ho mohol vidieť osvietenský empirizmus – dôrazne totiž rozlišoval medzi metafyzickou a matematickou istotou na jednej strane a istotou v praktickej sfére na druhej strane. V osobnej a verejnej činnosti odporúča obozretnosť – verí, že by bolo najlepšie keby rýdzo racionálna argumentácia bola podporená aj experimentálne (teda empiricky). Rovnako sa treba zachovať aj v prípade politiky a etiky.[6]

Úsilie vytvoriť všeobecnú vedu prejavoval už filozof Francis Bacon (1561 – 1626). Ako on, tak i Leibniz si uvedomoval, že ľudstvo nemá vytvorené žiadne univerzálne kompendium všetkého poznania a jeho vytvorenie presahuje možnosti jednotlivca. Preto Leibniz vyzýva, aby vedci, filozofi a teológovia spolupracovali vo vedeckých spoločnostiach (akou bola napríklad Pruská akadémia vied, ktorú založil v roku 1700 v Berlíne). Tu by také kompendium (tzv. encyklopédiu) vytvoriť možno dokázali.

Gottfried Wilhelm Leibniz sa svojou bohatou korešpondenciou a spismi zaradil medzi veľkých predstaviteľov racionalizmu sedemnásteho resp. osemnásteho storočia. V kontexte snáh o stanovenie základov poznania formálnym spôsobom Leibniz vymedzil tri základné, priam až axiomatické princípy, ktorými sa riadia všetky esencie a existencie a pomocou ktorých sa deduktívnou metódou a analýzou môžu odvodzovať ďalšie pravdy (pravdivé tvrdenia). Tieto tri princípy sú základom jeho metafyziky a úzko súvisia s ontologickou predstavou o individuálnej substancii. Tá sa dá vyjadriť nasledovne.

Vetná formulácia „S je P“ (subjekt je predikát) naznačuje, že P je atribútom subjektu S. Tento atribút je v subjekte zahrnutý a dá sa analyticky z neho vyvodiť. Kľúčovým problémom v Leibnizovej ontológii je práve pojem substancie. Čo je substancia? Ak je S ako subjekt substanciou a platí „S je P“, je substancia predikátom? To nie, pretože by to znamenalo to isté ako tvrdiť, že substancia je totožná so svojím atribútom. Lenže ani tvrdenie, že substancia je substrátom bez atribútov nie je správna, pretože by takáto úvaha viedla k presvedčeniu, že jestvuje jediná prasubstancia. To by sme hovorili o monizme, ktorý preferoval Baruch Spinoza a voči ktorému sa Leibniz chcel vzoprieť, aby obhájil nezávislosť Boha na stvorenstve. Leibniz napokon siahol po klasickej (staroveko-scholastickej) verzii substancie ako individuálnej podstaty, ktorá je práve tým atribútom, ktorý robí substanciu substanciou.[7] Túto teóriu o substancii Leibniz aplikuje aj na výroky a skúma kontrolu ich verifikácie. A práve verifikácia výrokov typu „S je P“ je prepojená s tromi základnými logickými princípmi, ktoré ju (resp. rozum) riadia.

Táto axióma je pre Leibnizov systém rozhodujúca. Leibniz vraví: „Nihil est sine ratione.“ Nič nie je bez dostatočného dôvodu. Všetky substancie, a teda aj všetky ich predikáty – a teda aj všetky tvrdenia a výroky – musia mať dostatočné racionálne zdôvodnenie. V prípade substancií musia ony mať dostatočné zdôvodnenie, prečo jestvujú a prečo jestvujú akurát tak, ako jestvujú. V prípade výrokov je kľúčová ich verifikácia – čiže každý výrok podľa tohto prvého princípu musí mať svoje dostatočné logické zdôvodnenie, prečo je pravdivý. Každý pravdivý výrok sa riadi týmto princípom priam direktívnym spôsobom.

Jestvujú však dva typy predikátov pre substancie, resp. dva typy výrokov „S je P“. Také, ktoré platia nutne, sú logickými pravdami a platia vo všetkých možných svetoch, a potom také, ktoré neplatia nutne, ale kontingentne. Leibniz teda rozlišuje nutné pravdy a kontingentné (faktové alebo existenciálne) pravdy. Prečo jeden typ výrokov platí nutne, a druhý nie? Ako zistíme, ktorý výrok spadá pod ktorý typ? Na to Leibniz vyvodzuje z princípu dostatočného dôvodu ďalšie dva základné princípy – princíp kontradikcie a princíp kontingencie.

Princíp kontradikcie sa vzťahuje na prvý typ výrokov – na nutné výroky, resp. na nutné pravdy. Ich nutnosť a pravdivosť sa dosahuje tým, že ich protiklad je logicky nemožný resp. logicky kontradiktórny, protirečivý. Preto musia tieto tvrdenia „S je P“ platiť nevyhnutne. Leibniz ich nazýva dokonca esenciálnymi pravdami, pričom o nich vraví, že platia vo všetkých možných svetoch. Nutnosť ich pravdivosti je determinovaná skutočne práve princípom kontradikcie. Keďže esenciálne výroky platia nevyhnutne, je zrejmé, že z nich možno deduktívne odvodzovať ďalšie pravdy tzv. konečnou analýzou. Je tomu tak preto, lebo daný subjekt „S“ (resp. daná substancia) zahrnuje všetky predikáty „P“ úplne predvídateľne, pričom počet týchto predikátov je konečný. Tento počet totiž obmedzuje práve princíp kontradikcie – keby ich počet bol neukončený resp. nekonečný, našli by sa celkom určite príslušné protiklady, ktoré by logicky boli možné. Ale to by už nešlo o esenciálny, nutný výrok.[8]

Princíp kontingencie sa vzťahuje práve na výroky existenciálne (resp. tzv. kontingentné pravdy – pravdy faktu). Tento princíp riadi rozum, keď je nútený vykonávať nekonečnú alebo nekončiacu analýzu v prípade faktových právd. Vzniká tu totiž problém – ak niektoré výroky (a je ich väčšina) sú kontingentné, potom ich protiklady nie sú logicky protirečivé, takže ich pravdivosť nemôžeme potvrdiť pomocou princípu kontradikcie. Leibniz ako riešenie predstavuje princíp kontingencie, ktorý nazýva aj princípom dokonalosti. Ten spočíva v myšlienke, že kontingentný výrok je vtedy pravdivý, ak jeho protiklad je kontradiktórny voči tzv. Božiemu štandardu. A práve preto sa tento princíp volá aj princípom dokonalosti, pretože podľa Leibniza Boh stvoril svet podľa svojho štandardu, a teda ako najdokonalejší zo všetkých možných svetov. Ak protiklad kontingentného výroku je v rozpore s týmto Božím štandardom, tak podľa tohto princípu dokonalosti (či kontingencie) je daný kontingentný výrok pravdivý. Samozrejme, možnosti protikladov kontingentného výroku je v podstate nekonečne veľa, preto človek nevie poodvodzovať konečnou analýzou všetky predikáty. To vie len Božia myseľ.[9]

Pojem „možného sveta“, ktorým rozlíšil Leibniz faktové (existenciálne, náhodné) a nutné (esenciálne) pravdy, bol prostriedkom, ktorý vcelku zrevolucionizoval vedu o logike a lingvistike. Nevyhnutné pravdy platia vo všetkých možných svetoch, zatiaľ čo faktové pravdy platia iba v tomto našom svete. Je možný totiž iný svet, kde by naše faktové pravdy neplatili, keďže ich protiklady nie sú kontradiktórne. Ale keďže podľa Leibniza je náš svet najdokonalejší z možných, protiklady faktových právd musia byť v rozpore s „Božím štandardom“. Obsah nutných výrokov nadobúda priam metafyzickú nutnosť; filozofické skúmanie kontingentných výrokov môže dosiahnuť aspoň mravnú nutnosť. Výrok je mravne nutný, keď jeho protiklad narúša princíp dokonalosti (resp. kontingencie).[10] Pozoruhodné však je, že princíp kontingencie pre faktové pravdy zaručuje metafyzike široké pole vedeckého skúmania, a práve tu sa prejavuje preferencia rozum v Leibnizovom racionalistickom systéme.

Leibnizova rozprava o prvých troch (apriórnych) princípoch sa týka predovšetkým kontroly verifikácie pravdivých výrokov typu „S je P“. Ide o tzv. hodnotenie pravdivosti propozícií. V konečnom dôsledku však celá Leibnizova logika nadobúda zásadné ontologické rysy, pretože ústredným bodom celej jeho filozofie je pojem substancie. To, že pravdivé výroky spočívajú na inklúzii predikátov v podmete, je až druhoradé – pravda výrokov sa predovšetkým zakladá na reálnych súcnach, na substanciách.

Substancii patria mnohé predikáty, ale ona sama s nimi nie je totožná, a takisto sama nie je pripisovaná ako predikát nijakej ďalšej substancii. Preto hovoríme o ontológii individuálnej substancie. Existenciu individuálnej substancie sa snažil Leibniz dokázať aposteriórne, pretože pri ich skúmaní zohráva kľúčovú úlohu naša vlastná skúsenosť. Leibniz dokonca dospel k tomu, že individuálna substancia nie je len statickým súhrnom predikátov resp. ich inklúziou. Substancia je aktívna, je strediskom sily a dynamizmu, z ktorých vyplývajú najrôznejšie činnosti, vnímania (percepcie) a takisto modifikácie. Substancia je teda vlastne oduševnená, čiže je „jestvujúcnom schopným činnosti“.[11]

Individuálne substancie sa riadia dvoma aposteriórnymi logickými princípmi. (pozri ďalej)

Tento princíp sa nazýva aj princípom indiscernibility a jeho význam sa odvodzuje z princípu dostatočného dôvodu. Princíp totožnosti nerozoznateľných kvalít alebo údajov vraví, že ak sú dve individuálne substancie, ktoré majú navzájom nerozoznateľné kvality, tak sú tieto substancie nie dve, ale jedna – sú totiž identické. Individuálne substancie sa teda každá od každej niečím líši – podľa princípu identity nejestvujú dve úplne rovnaké substancie. Ako bolo spomenuté, tento princíp vychádza z princípu dostatočného dôvodu, a to preto, lebo Boh by nemal v rámci stvorenia najdokonalejšieho sveta dostatočný dôvod na to, aby stvoril dve úplne identické substancie. Bola by to márnosť, a teda prejav nedokonalosti.

Takže jestvuje univerzum plné zásadne vždy rôznorodých substancií. Čím Leibniz argumentuje v prospech takéhoto pluralizmu? Percepciou vlastného „ja“. Aj „ja“ je individuálna substancia, ktorá vníma (percipuje) a myslí. A keďže naše „ja“ má myslenie a rozličné myšlienky, možno hovoriť o percipovaní cudzích predikátov cudzích substancií. Tým je pluralizmus individuálnych substancií aposteriórne zrejmý.

Substancie sa od seba líšia nielen polohou a časovou charakteristikou, ale aj na základe hlbších kvalitatívnych či priam operacionálnych skutočností, ktorých základom je skutočne pestrá rôznorodosť percepcií jednotlivých individuálnych substancií.[11] V rámci týchto percepcií je vyjadrená aj pestrosť substanciálnych aktivít. „Tvrdiť, že nijaké dve substancie nie sú celkom rovnaké, znamená, že nijaké dve substancie nemajú ten istý stupeň percepcie alebo vnímania. Jestvuje nekonečná stupnica percepčných operácií a vnímajúcich substancií.“[12] To znamená, že možno hovoriť o reálnej hierarchii individuálnych substancií. Takáto hierarchizovaná sústava individuálnych substancií sa následne riadi druhým aposteriórnym princípom – princípom kontinuity. (pozri ďalej)

Tento princíp vraví, že hierarchia individuálnych substancií je neprerušená žiadnymi „medzerami“, ale naopak – je úplne a dokonalo kontinuálna. Aj princíp kontinuity je rozšírením princípu dostatočného dôvodu. „Susedné“ substancie sa teda od seba odlišujú len minimálne v stupni percepcie a aktivity, no pri „od seba vzdialenejších“ substanciách je už rozdiel badateľný. Celý princíp kontinuity je vyjadrený axiomaticky výrokom: „Natura non facit saltum.“ (slov. Príroda nerobí skoky.)

Princíp kontinuity má vplyv nielen na Leibnizovu monadológiu (pozri nižšie), ale aj na iné aspekty vedeckého poznania. Napríklad tento princíp hlboko súvisí s evolučnou teóriou modernej doby, kde nadobúda biologické kontúry. Vraví, že živé organizmy sa kontinuálne, neskokovito transformujú a prispôsobujú okolitým podmienkam tak, aby prežili. Tým však Leibniz rozhodne neanticipoval Darwinove myšlienky. Rovnako princíp kontinuity súvisí s časovou dimenziou. Jestvuje podľa Leibniza neprerušený časový proces, kde „prítomnosť je nabitá minulosťou a ťarchavá budúcnosťou“.[13]

Diferencia medzi esenciou a existenciou je zrejmá v kontexte dichotómie esenciálnych právd a existenciálnych právd. Esenciálne pravdy, ako je spomenuté v časti Základné apriórne princípy, platia nevyhnutne a vo všetkých možných svetoch. Podobne aj esencie sú hypotetickým súcnom, ktoré jestvuje „vo svete“ absolútnej alebo metafyzickej nutnosti, pričom nejestvuje reálne. Ide o tzv. ireálne súcno. Esencie sú nemenné, pevne determinované a nemôžu byť iné, než aké nutne sú. Ich protiklady sú úplne logicky kontradiktórne – to zaručuje, že jestvujú vo všetkých možných svetoch, i keď ireálnym spôsobom. Irealita sa dá chápať aj ako jestvovanie v možnosti, alebo ako hypoteticky možné súcno, no nie jestvujúce opravdivo. Náš svet je však plný substancií, ktoré vôbec nie sú nutné (resp. esenciálne), lebo ich protiklady sú logicky možné. Tieto substancie sú kontingentné („môžu byť, aj nemusia“) a Leibniz ich nazýva „existenciálnymi kontingenciami“, alebo jednoducho „existenciami“. Vynára sa tu teda otázka: „Ako to, že náš svet je plný kontingentných existencií a akým spôsobom sa existencie „domáhajú“ bytia? A tiež otázka: „Akú úlohu pri transformácii esencie na existenciu (teda hypotetického bytia na reálne bytie) zohráva Boh ako substancia, u ktorého jediného sú esencia a existencia prítomné zároveň? [14]

Prechod od esenciálnej nutnosti k existenciálnej kontingencii sa realizuje v rámci „súboja“ esencií o privilégium zaradenia do našej reality. Esencií je veľa a všetky sú obsiahnuté v Božej mysli. To, ktorá esencia prejde z ireality do reality, a teda sa stane skutočne jestvujúcou substanciou, záleží jednak od už spomínaného princípu dostatočného dôvodu, a jednak od nového, ďalšieho princípu – princípu plnosti. Princíp plnosti je základom Leibnizovho ontologického optimizmu, ktorý hovorí, že naša realita je najlepším svetom zo všetkých možných. A práve to, že náš svet je najdokonalejší, je jediným dostatočným dôvodom pre úspešnú obhajobu nášho kozmického poriadku resp. našej kontinuálnej sústavy individuálnych substancií. Ako teda „vyhrá“ esencia zápas o prechod zo svojej ireality do reality? Čo je kritériom pre jej, takpovediac, stvorenie? Leibniz vraví, že i tu platí princíp kontingencie alebo princíp dokonalosti. To znamená, že esencia sa stáva existenciou vtedy, ak jej protiklad je v rozpore s Božím štandardom, a teda by táto existencia nebola v súlade s najdokonalejšou verziou našej reality. Dokonca Leibniz vraví, že ak esencia princípu kontingencie vyhovie, tak celkom určite ju Boh stvoril, a teda je naisto zaradená ako existencia do našej reality.

Spomínaný princíp plnosti súvisí s esenciami tak, že podľa neho esencie prechádzajú do reality ako existencie, aby vytvorili „plnosť reality“, teda v podstate nekonečnú sústavu existencií – alebo nekonečnú sústavu individuálnych substancií.

Ak esencie prechádzajú z ireality do reality na základe princípov plnosti a kontingencie, akú úlohu pri tomto tvorení zohráva údajný architekt kozmu – Boh? Ak je stvoriteľom, ukazuje sa, že zrejme tvorí nutne a nemá teda pri svojom tvorení slobodnú vôľu. Takéto smerovanie úvah Leibniz dôrazne odmieta a Božiu slobodu pri tvorení sa rozhodol pevne obhajovať v protiklade ku Spinozovi, u ktorého panteistický počíta s tým, že z Boha emanuje svet nevyhnutne. Leibniz predpokladá len mravnú, alebo hypotetickú nutnosť Božieho tvorenia, nie metafyzickú. Stvoriteľský Boží akt je určený dvoma charakteristickými znakmi:

1. Pochádza z rozhodnutia Boha, že bude tvoriť podľa svojho štandardu, a teda najdokonalejšie dielo, aké sa dá.

2. Jeho tvorenie je len morálne nutné, pretože Božie dielo je kontingentné, a teda jeho opak síce nie je logicky kontradiktórny, no bol by v rozpore s princípom dokonalosti (resp. kontingencie).[15]

Takto Leibniz definuje Božiu slobodu pri stvorení, pričom stvorenie je proces prechodu hypotetických ireálnych esencií k reálne jestvujúcim, kontingentným existenciám (alebo „existenciálnym kontingenciám“). Argument v prospech rozhodnutia Boha tvoriť dokonalý systém spočíva opäť v princípe dostatočného dôvodu – čiže ak by Boh netvoril dokonalú sústavu existencií (dokonalú, kontinuálnu, úplnú sústavu individuálnych substancií), tak by nejestvoval dostatočný dôvod pre takéto jeho konanie; Božie tvorenie by bolo bez racionálneho základu (Prečo by netvoril Boh podľa svojho štandardu, keď je nanajvýš dokonalý?). Boh teda slobodne a zároveň mravne povinne stvoril najdokonalejší kozmos.