Priestor (filozofia)

Priestor je entita či aspekt, výsledkom poznania ktorého sú rôzne filozofické, mytologické, vedecké atď. významové útvary, odlišujúce sa navzájom najmä podľa toho, aké kategórie intervenujú v skúmaní priestoru: napríklad Kant chápe priestor ako apriórnu nazeraciu formu, čisto formálnu podmienku poznania, ktorá zabezpečuje jeho všeobecnosť a nevyhnutnosť. Engels ako základnú formu existencie hmoty. Aristoteles chápe priestor ako súbor jednotlivých miest, podmienku pohybu. Priestor sa u Aristotela spája s miestom ako povrchom, ktorý čosi obklopuje; priestor je takmer totožný s povrchom obklopenej veci. Takto chápe aj vesmír – to je svetový priestor. Podľa Demokrita je priestor oddelený od hmoty a je predpokladom existencie a pohybu hmoty, atómov. Podľa Descarta pozostáva priestor z telies; prázdny priestor neexistuje.

V dejinách filozofie je priestor chápaný ako akési miesto (organické, fyzikálne, symbolické), kde sa predmety nachádzajú. Zvláštnosťou je, že si ho v súvislosti s „vonkajšími“ predmetmi nevieme nepredstavovať. Predpokladáme, že priestor je podmienkou možnosti javov, aspoň tých, ktoré lokalizujeme mimo seba.

Už starý grécky mýtus prezentuje priestor ako najzákladnejšiu a prvú vec, ktorá vôbec existovala.

Hesiodos tvrdí, že „existoval na začiatku iba Chaos (priepasť), z ktorého sa vynorila „širokoprsá“ Gaia (Zem) a Erós. Potom Zem zrodila vopred jej samej podobné nebo, Úrana plného hviezd, koldokola aby ju hladil“.[1] Starí Gréci si uvedomili, že nato, aby mohli existovať veci, musí najskôr existovať priestor, v ktorom by sa mohli veci vyskytovať.

Platón považuje chápanie priestoru ako: „nepodrobený zániku, ale poskytujúci miesto všetkému, čo vzniká; sám zmyslami nevnímateľný, je pochopiteľný akýmsi nejasným usudzovaním a nie spoľahlivo určiteľný, vidíme ho ako vo sne a hovoríme, že všetko, čo je, musí byť na nejakom mieste a zaberať nejaký priestor, čo sa však nenachádza ani na zemi, ani na nebi, ani nie je“.[2] A tu je prvý vážny problém priestoru.

Priestor je podľa Platóna sám osebe zmyslami nevnímateľný a je pochopiteľný len rozumovou úvahou. Predpokladáme o ňom, že je večný (kde inde by totiž boli veci, ak by nejestvoval?), ale zároveň nemôže byť sám na nejakom mieste, to by predpokladalo existenciu nejakého pôvodnejšieho priestoru.

Demokritos pokladal priestor za 'mé on – nebytie s pravou realitou. Samotná predstava priestoru zbaveného celej hmoty však až do 17. storočia prinášala filozofom a vedcom nepredstaviteľné problémy[3] a tak nebola najmä pod vplyvom aristotelizmu akceptovaná. Aristotelova predstava priestoru sa totiž zakladala na zásadne odlišných epistemických východiskách.

Aristoteles vnímal priestor ako hranicu telesa, ktorou je teleso obkolesené a dotýka sa ho. Priestor je podľa neho skutočný, pretože má dôvod vo vonkajšom objektívnom svete; je viazaný na skutočné bytie vecí; ako skutočný je obmedzený a konečný. Tým, že je priestor abstraktným pojmom odvodeným z reálne existujúcich súcien, prázdny priestor pre Aristotela neexistoval.

Einstein zdôvodňoval to, že priestor vznikol ako pojem predĺžením reálne existujúceho telesa a vytváraním jeho nekonečného pokračovania podobne, ako keď úsečka do nekonečna predlžuje euklidovskú priamku.

Kant si všimol, že hoci si možno na telesách odmyslieť takmer všetko (ich veľkosť, farbu, matériu, ba dokonca i existenciu), jediné, čo si nemožno z predstavovania si telies odmyslieť, je ich priestorová štruktúra. To ho priviedlo k záveru, že priestor je apriórna forma nazerania, obsiahnutá v každom nazeraní vonkajších predmetov.

Kant sa nazdával, že „aby sa mohli určité pocity vzťahovať na niečo mimo mňa (t. j. na niečo inde v priestore, než kde som ja), čiže aby som si ich mohol predstaviť ako jestvujúce mimo mňa a vedľa mňa, teda nielen ako rozdielne, ale aj na rozličných miestach, musím vychádzať z predstavy priestoru. Preto si predstavu priestoru nemožno vypožičať zo vzťahov medzi vonkajšími javmi prostredníctvom skúsenosti, lebo aj táto vonkajšia skúsenosť je možná iba prostredníctvom tejto predstavy“.[4] Takže podľa Kanta telesá vnímame ako rozľahlé mimo nás len preto, že už vopred disponujeme nazeracou formou priestoru.

Jedným z najvýznamnejších dôsledkov Kantovho chápania priestoru je skutočnosť, že priestor je entita ľudského nazerania sveta. Mimo nazerania nie je priestor celkom ničím. To znamená, že nie my (ako veci osebe) sme v priestore, ale priestor je v nás, v našich predstavách. Otázka situovania existencie predmetov sa náhle mení na otázku hraníc subjektu. Veci tak pre nás existujú len ako možné predstavy či pocity a ich vzdialenosť od pomyselného subjektu je vzdialenosťou receptorov od miesta uvedomenia si vnemov.