Antická filozofia
Antická filozofia zahŕňa filozofiu starovekého Grécka (starogrécka filozofia a helenistická filozofia) a filozofiu starovekého Ríma. V antickom a stredovekom vedeckom svete nejestvovala nijaká koncepcia, ktorá by sa v niečom líšila od filozofie. Myslenie o svete prírody bolo filozofiou.
Je to prvá etapa a základ európskej filozofie, súčasť starovekej filozofie, ktorá existovala v časovom intervale antiky. Vznikla v prostredí starogréckej polis v 6. storočí pred Kr. a vyvijala sa v v starovekom Grécku alebo v Stredomorí do 6. stor. po Kr. Bola takmer úplne dielom Grékov, Rimania boli ich žiakmi a väčšinou od nich myšlienky preberali a prispôsobovali si ich pre svoje potreby.
Antická filozofia sa vyznačuje ideou harmónie a racionálnej postihnuteľnosti sveta a obsahuje zárodky takmer všetkých neskorších spôsobov a smerov filozofického (a sčasti i vedeckého) myslenia.
Antická filozofia ako teoretický výraz najrôznejších čiastkových i základných koncepcií vyhrotila najmä v klasickom obodbí základné protiklady filozofických teórií a filozofických metód a vytvorila základnú filozofickú terminológiu. V tomto zmysle je všetka neskoršia filozofia dedičkou a pokračovateľkou antickej filozofie. Ideové zápasy a teoretické spory v antickej filozofii sú ešte pomerne jednoduché, priame, často takmer v priezračne čistej podobe. A práve preto je štúdium antickej filozofie aj vynikajúcou školou filozofického myslenia.
Etapy vývinu antickej filozofie
- 1. obdobie – predatická filozofia
- 2. obdobie – klasická grécka filozofia
- 3. obdobie – helenistická filozofia
- 4. obdobie – rímska filozofia
Smery, školy, učenia antickej filozofie
Antická filozofia podľa Patočku
Podľa Jana Patočku je filozofia tretej osoby, čo však ešte neznamená, že je to filozofia neosobného súcna. Celý impetus síce smeruje k zachyteniu súcna tak, ako je samo osebe, substanciálneho súcna, samostatne existujúcej bytosti bez ďalších vzťahov, pre čistý pohľad – čo možno zachytávať v dištancii, ako objekt. Ale určenie týchto objektov, in concreto ich zaradenie do celku, ich vlastnosti, ich vzťahy, sú odvodené od našej personálnej skúsenosti. Filozofovanie v tretej osobe tu teda neznamená úplnú neosobnosť. Druhé dve osoby sú tu v zmlčanej podobe, i keď sa celý záujem zameriava na tú tretiu, na to, na čo sa dívame v odstupe.
Vznik antickej filozofie (= vznik západnej filozofie, vznik európskej filozofie, vznik filozofie v Grécku)
Dochádza k nemu asi v polovici 6. storočia pred Kr.; vznik antickej filozofie súvisí pravdepodobne s vytvorením mestských štátov (polis) takého typu, v ktorých ekonomike mali značný význam tovarové a peňažné vzťahy a ktorých politické zriadenie sa postupne demokratizovalo. Ich sociálna štruktúra umožňovala niektorým členom občianskeho kolektívu takú individuálnu slobodu, aká sa v predchádzajúcej histórii ľudstva nikde nevyskytla.
V týchto podmienkach sa vyvinul nový typ ľudí, nespútanych autoritou rodu, kmeňa alebo centralizovaného despotického štátu, ktorí mali možnosť samostatne teoreticky uvažovať o svete. Vznikom filozofie v Grécku sa vytvára perspektíva teoretického, a tým aj vedeckého objavovania sveta a uvažovania o ňom.
Vznik antickej filozofie podľa B. Boreckého
Tak, ako 7. a 6. storočí pred Kr. vytvorilo ekonomické a politické predpoklady pre nasledujúce obdobie rozkvetu gréckych mestských štátov, vytvorilo i predpoklady pre klasické diela gréckeho myslenia, drámy a prózy. Boli to opäť grécke obchodné centrá na maloázijskom pobreží, kde grécke myslenie urobilo významný krok a postúpilo od mytologického vysvetľovania k čisto racionálnym úvahám o svete a o prírode. Tento čin, ktorý znamenal vznik filozofického myslenia, vyrástol opäť zo spojenia domácich tradícií s vedeckými poznatkami a kozmogonickými mýtmi Predného východu. V nových spoločenských podmienkach, ktoré sa podstatne odlišovali od strohej hierarchie orientálnych despocií, oslobodili prví iónski filozofi poznatky orientálnej a egyptskej matematiky a astronómie od ich účelovej viazanosti a využili ich na pokus o racionálne poznanie vzniku a vývoja sveta, ktoré v duchu ideí nových spoločenských síl chcelo prekonávať staré nábožensko-mytologické nazeranie. Spoločnou otázkou, ktorú si Táles, Anaximandros, Anaximenes a Herakleitos položili, bola otázka hmotnej pralátky sveta. Odpovede, ktoré na tuto otázku našli, boli nevyhnutne špekulatívne. V terminológii, v niektorých predstavách i v spôsobe kladenia niektorých otázok možno však ešte dobre rozoznať náboženský základ mytologických kozmogónií, na ktoré nadväzovali a ktoré sa snažili prekonať. Cesta filozofického myslenia bola však nastúpená a otvorila naraz priestor smelým racionálnym úvahám a konštrukciám.
Zoznam literatúry
- Machovec, D.: Technika psaní ročníkových prací z dějin antické filozofie, 1977
- Martinka, J.: Dominanty antickej gréckej filozofie, 1991
- Eduard Zeller: Die Philosophie der Griechen in ihrer geschichtlichen Entwicklung. I-III, 1844 – 1952
- Zeller, E.: Grundriss der Geschichte der Philosophie, 1883