Grécka filozofia

Staroveká grécka filozofia vzniká vo východných kolóniách Anatólie, čiže v súčasnom Turecku, a postupne sa rozšírila aj do väčších gréckych miest a ďalších kolónií. Dosiahla rozsiahly rozmach a jej vplyv badať nielen u kresťanských, arabských a židovských učencov v neskorších historických epochách, ale jestvujú geografické a sociologické doklady o vyučovaní gréckej filozofie v zvláštnych školách (gymnasium) až na hraniciach dnešného Afganistanu.[2]

Časové rozpätie starovekej gréckej filozofie sa pohybuje od 7. storočia pred Kr. až po rok 529, kedy byzantský cisár Justinián I. dal dekrétom zatvoriť Platónovu (resp. novoplatónsku) filozofickú Akadémiu. V ďalšom, byzantskom období, grécka filozofia výrazne metamorfovala do novej, menej vplyvnej podoby.

Chronologická hranica medzi vrcholným obdobím a helenistickým je v istom ohľade ťažko vymedziteľná, keďže helenizácia sa začína s vytvorením veľríše Alexandra Veľkého (vládol v r. 336 – 323 pred Kr.), ale posledný predstaviteľ vrcholnej, klasickej gréckej filozofie, Aristoteles, žil až do roku 322 pred Kr. Preto je toto rozhranie diskutabilné a vlastne sú tieto dve epochy v určitej fáze súbežné.

Podľa niektorých iných zdrojov[3] od obdobia helenizovanej filozofie možno oddeliť tzv.

Teocentrické obdobie by sa takto malo vyznačovať, ako naznačuje názov, tematizáciou novoplatónskych námetov – samozrejme s ústredným pojmom božstva a jeho filozofickým výskumom. Táto epocha má byť datovaná na roky medzi 1. a 6. storočím n. l. Treba však pripomenúť, že podľa takejto periodizácie obdobie helenistickej, poklasickej filozofie končí rokom 31 pred Kr., kedy rímsky vojvodca Oktavián porazil Marca Antónia a Egypt, posledná perla helenizovanej kultúry, bol pripojený k Rímskej ríši.

Po skončení tzv. dobe temna gréckych dejín na prelome 9. a 8. storočia pred Kr. sa začala nová epocha, ktorej význam spočíva v prudkom kultúrnom rozkvete gréckej civilizácie. Od 8. storočia pred Kr. sa Gréci vybrali hromadne na more a námorným rozletom začali kolonizovať celú oblasť Stredozemia od Blízkeho východu cez Malú Áziu až za Itáliu ku Gibraltárskemu prielivu. Prvé olympijské hry v roku 776 pred Kr. odštartovali archaické obdobie, v ktorom sa vytvorili špecifické podmienky pre budovanie kultúrnej, náboženskej, hospodárskej a už aj práve filozofickej identity starovekých Grékov.

Hospodársky rozmach súvisel najmä so zbohatnutím vrstvy remeselníkov a šírením medzimestského a medziostrovného obchodu v rámci Stredozemného a Čierneho mora, pričom všeobecná grécka kolonizácia znamenala aj kultúrny a náboženský konflikt gréckeho myslenia a homérskeho náboženstva s orientálnymi kultúrami iných etník (Kréta, Babylon, Egypt, Asýria a pod.). Tento konflikt priamo rozšíril všeobecný rozhľad gréckej kultúry o nové poznatky najmä z oblasti astronómie, lekárstva a prírodných „vied“, čím sa umožnil kritický náhľad na vlastné náboženské predstavy a vytvoril priestor pre vznik filozofie ako novej formy rozumovej interpretácie skutočnosti.

Na vznik filozofie mal určite značný vplyv aj politický vývoj v gréckych kolóniách a v metropolách (predovšetkým v Aténach). Pre počiatočné obdobie ranej gréckej tyranie bolo výrazom úspechu podporovanie poézie a drámy, architektúry a sochárstva. Ale po zlomení rodovej aristokracie bola tyrania odstránená a napríklad v Aténach došlo k jej nahradeniu demokratickou ústavou. Práve obdobie aténskej demokracie od pol. 5. storočia pred Kr. (napr. vrcholný, zlatý vek Periklov v rokoch 443 a 429 pred Kr.) do pol. 4. storočia pred Kr. znamenalo vzostup klasickej gréckej filozofie a jej antropocentrického zamerania, keďže sloboda prejavu a stabilita ochrany osobných slobôd spolu s hospodárskym rozmachom zabezpečili priestor pre vyformovanie prvých filozofických škôl – a to najskôr v gréckych kolóniách, kde bol kontakt s orientálnou vedou pôvodný, a potom aj v metropolách, medzi ktorými dominovali Atény. Rozpad gréckych demokratických zriadení však anticipoval koniec klasického obdobia a nástup poaristotelovskej helenizácie a prirodzený rozvoj filozofického vplyvu starovekých Rimanov (rímsku filozofiu možno považovať za priameho potomka gréckej filozofie a v tomto zmysle aj ako súčasť epochy helenizácie[4]).

Na prudký rozvoj gréckej filozofie mali vplyv predfilozofické náboženské predstavy starovekých (archaických) Grékov resp. ich mytológia. Mytologické videnie sveta bolo pre Grékov skutočne závažným momentom, ba až výrazom sily dobového myslenia.[5] Hoci centrálnou ustanovizňou každej gréckej metropoly v jednotlivých mestských štátoch bol chrám zasvätený ochrancovi danej krajiny, Grécko nemalo zriadenú pevnú a vplyvnú triedu či kastu kňazov. Z toho dôvodu grécke náboženstvo bolo znakom len prirodzeného zbožsteného rítusu prírodných síl a nemalo silný, obmedzujúci vplyv na kritiku religiozity, čím sa otvoril skutočný oslobodzujúci priestor pre vznik filozofie ako prvotnej formy racionalizovaného prístupu k okolitému svetu a jeho nevysvetleným „tajomstvám“.

Pre porovnanie – v Indii v rovnakom čase sa na rozpracovaní nábožensko-filozofických ideí práve kňažská trieda zúčastnila rozhodujúcim spôsobom, pričom v Egypte kňazi rozvoj myslenia dokonca brzdili. Aj preto nie je poznanie starogréckeho náboženstva pre pochopenie gréckej filozofie také nevyhnutné, ako je tomu v čínskych a indických metamorfózach.[6] Každopádne niekedy sa aj filozofická škola premenila na náboženské spoločenstvo a nadobudlo niektoré typické sektárske a mystické črty (napr. pytagoreizmus alebo niektoré novoplatónske školy).

Predsokratovská filozofia sa nazýva celkom výstižne aj kozmocentrickým obdobím, pretože, ako vyplýva z pomenovania, filozofi boli naturalistami resp. zaoberali sa prírodou. Mnohí z nich napísali nedochované diela, ktoré viackrát pomenovali „O prírode“, pričom je potrebné zdôrazniť, že tematizácia prírody mala jeden ústredný, styčný stĺp – a to hľadanie jej základného, prapôvodného princípu či prvku, z ktorého všetko povstalo a do ktorého sa všetko zase naspäť zrejme navracia.

Aj grécke mýty sa venovali problematike hľadania prapôvodného princípu, ale spôsob ich skúmania bol výslovne náboženský, mystický, ba často poetický (porov. báseň Teogónia od Hesioda). Práve pôvodná kozmocentrická filozofia sprístupnila cestu rozumovej interpretácii prírodných javov a stala sa tak výrazom snahy o konštruktívnu a systematickú kritiku reality, využívajúc pri tejto činnosti poznatky z orientálnych vied získané z námorných (predovšetkým obchodných) stykov. Tieto poznatky mali výhradne praktický charakter, ale Gréci svojím filozofickým prístupom ukázali metódu teoretického uvažovania – teda uvažovania slúžiaceho samo pre seba, pre poznanie samo osebe. Takto sa vyformovala filozofia hľadajúca múdrosť a poznanie nielen pre praktické použitie, ale najmä pre uspokojenie ľudskej túžby pochopiť svet a tým si ho podmaniť.

Hľadaný prapôvodný princíp sveta sa aj v dnešných jazykoch označuje gréckym pojmom „arché“. Arché je možné chápať ako pralátku, spoločný počiatok všetkého, základ sveta, podstatu, ktorá je príčinou vnímateľných zmien.[7]

Geografické umiestnenie gréckych Iónov

Grécka filozofia sa zrodila v meste gréckych kolonistov kmeňa Iónov na pobreží Malej Ázie – v Miléte, ktoré bolo spolu s mestami Samos a Kolofón pre materské Grécko bránou Orientu[8], pretože práve tu sa končili cesty karaván z Blízkeho východu a boli tu prekladané tovary na lode smerujúce do centrálnych mestských štátov.[9] Hlavnými predstaviteľmi Milétskej školy sú Táles, Anaximandros a Anaximenes.

Táles z Milétu

Táles považoval v rámci svojej kozmológie za arché vodu. Myšlienkový systém tohto zcestovaného astronóma, geometra a obchodníka je prvotnou filozofickou reflexiou, ktorá už nemá črty mytológie, ale naopak – ide o pokus racionálne vysvetliť zmeny a premeny v prírode. Bol to teda výsledok skutočného úsilia o jednotný výklad globálnej štruktúry vesmíru. V 20. storočí sa však objavili tendencie pripisovať autorstvo myšlienky o vode ako arché inému milétskemu filozofovi[10], no i tak nemožno odoprieť Tálesovi čestný status jedného zo sedmora mudrcov starovekého Grécka.

Anaximandros sa zaslúžil o autorstvo slnečných hodín, prvej mapy, ale aj myšlienky, že život vznikol najprv vo vode a odtiaľ sa presunul na súš. Možno ho považovať za prvého skutočného metafyzika[11], pretože učil, že podstatou sveta je také arché, ktoré možno chápať len v medziach značnej abstrakcie. Má na mysli akési neohraničené, nevymedzené, neurčité, večné „prasúcno“, ktoré v gréčtine vyjadrujeme typicky ako „apeirón“. Napísal nedochované dielo „O prírode“ („Perí physeos“), kde apeirón popisuje aj ako zdroj tepla a chladu, vlhka i sucha.[10] Podľa Anaximandra, žiaka Tálesa, je zem obklopená ohňom zakrytým akousi clonou alebo kôrou, v ktorej sú diery. A práve týmito dierami sú hviezdy a Slnko – to je dôvod, prečo hviezdy svietia. Cez tieto diery totiž svieti spomínaný oheň.[12]

Anaximenes je žiakom Anaximandra, pričom na rozdiel od východných kultúr, kde nebolo zvykom oponovať svojmu majstrovi, sa voči svojmu učiteľovi stavia do opozície a nesúhlasí s jeho chápaním arché. Vraví, že arché je vzduch. Aj takáto podstata je nekonečná a večná, no je určitá. Všetky veci sú len vyjadrením rôznej hustoty vzduchu – najredší je oheň, hustejšie sú tekutiny a trebárs kamene sú veľmi zhusteným vzduchom. Pravdepodobne Anaximenes vychádzal zo závislosti všetkého dovtedy známeho živého od dýchania vzduchu. Aj sama duša je vzduch, preto je vzduch vlastnou podstatou aj samotného života.

Busta Pytagora v múzeu v Kapitole v Ríme

Aj Pytagoras z iónskeho Samosu bol matematikom, astronómom a filozofom, a zároveň bol tiež zcestovaný po celom Oriente i po Egypte – týmto všetkým sa podobá na filozofov z Milétu, ale svoj filozofický vplyv si svojrázne upevnil založením prísneho sektárskeho spoločenstva v Krotóne v južnej Itálii, ktoré Pytagora povýšilo priamo na piedestál božského mudrca. Ako matematik je známejší (porov. Pytagorovu vetu alebo vetu o súčte uhlov v trojuholníku), ale je to tak preto, lebo všetko jeho myslenie si zvolilo za svoje východisko matematický objekt – číslo. Číslo je vyjadrením všetkých zmien a premien vo svete, podstatou všetkých predmetov sú číselné vzťahy – číslo je teda tým hľadaným arché. Číslo je stavebným kameňom vesmíru a vzťahy, ktoré vytvára, sú fundamentom pre vesmírnu harmóniu. Čísla od 1 do 10 majú každé dokonca svoj vlastný, špeciálny, priam až mystický význam (desiatka je dokonca „matka všetkých čísel“), ktorej názorným vyjadrením je tetraktys, považovaný za symbol dokonalosti[13] Identifikované arché je u Pytagora teda nie „pralátka“, ale „prazákon“[14] – číselné vzťahy a väzby harmonicky formujúce kozmos. Príkladom, považovaným za dôkaz čísla ako konštitučného princípu[15], je harmónia hudby.

Vraj je Pytagoras autorom pojmu „filosofos“ – teda filozof ako milovník múdrosti.[16]

Pytagorejská škola vyžadovala aj disciplínu, striedmosť a zdržanlivosť, pretože v rámci príbuznosti s indickou filozofiou členovia tohto navonok uzavretého náboženského rádu verili v reinkarnáciu. Spoločenstvo prijímalo aj ženy, pričom aj pre ne sa otvárali tajomstvá kozmickej číselnej harmónie.

Klasický pytagoreizmus možno rozdeliť chronologicky na tri obdobia:

1. od vzniku v 6. storočí pred Kr. až po začiatok 5. stor. pred Kr.

2. od konca prvého obdobia po polovicu 5. storočia pred Kr.

3. od konca druhého obdobia po koniec 5. storočia pred Kr.[17]

Parmenides

Ďalším pokusom o demytologizáciu gréckeho nazerania na svet predstavuje Eleatská škola. Pôvodca tejto školy – Xenofanes z Kolofonu – vystupuje predovšetkým proti mytologickej antropomorfizácii bohov. Vraví, že keby si mali napríklad kone predstaviť boha, tak si ho predstavia ako koňa. A to je fatálna chyba, ktorej sa dopúšťajú aj ľudia. Bohom sa nesmú pripisovať ľudské vlastnosti, a tobôž nie nedostatky. Xenofanes mal dokonca názor, že pokiaľ má byť boh to najmocnejšie a najdokonalejšie, ako naznačoval už Táles, tak „sa sluší, aby bol len jeden“.[18] A tak je možné postrehnúť už pri eleátoch odmietanie gréckeho polyteizmu, čo sa dá hodnotiť ako vyspelá filozofická myšlienka, ktorej sa chytili aj ďalší, neskorší filozofi. Je nutné však dodať, že Xenofanes sa prikláňal väčšmi k panteizmu, ako k monoteizmu. Čo sa týka arché, Xenofanes považoval za podstatu sveta práve takéto božstvo, ktoré panteisticky jestvuje ako akési neohraničené a nemenné „Jedno“, čím nadviazal práve na Anaximandrovo apeirón. Zakladateľ školy v meste Elea je takto považovaný nielen za smelého oponenta gréckeho náboženstva, ale aj za pôvodcu náuky o večnom, nepremenlivom bytí – o Jednom resp. o jednom nemennom božstve. A skutočne – myšlienka o popieraní existencie zmeny sa už tu stáva základnou ideou celej Eleatskej školy.

Parmenides, najvýraznejší predstaviteľ eleatskej školy, najucelenejšie rozpracoval filozofickú myšlienku o jednom nepremenlivom bytí a stal sa tak zakladateľom ontológie. Podľa neho je bytie celé, súvislé, neukončené, nehybné a nemenné.[19] Všetky zmeny, ktoré registrujú naše zmysly, sú len ilúzie – na ich základe nemožno stavať žiadne pravdivé poznanie. Ak chceme myslieť, musíme sa zrieknuť omylov zmyslov, ktoré nám ukazujú zdanlivú a klamlivú premenlivosť sveta. Cesta takéhoto zrieknutia je pravá cesta rozumu. Parmenidovo učenie je možné jednoducho zhrnúť do troch nasledovných viet:

1. Bytie (gr. „tó eón“) je, nebytie nie je.

2. Jedno je, mnohosť nie je.

3. Večné je, menlivé nie je.[20]

Zenón z Eley bol žiakom Parmenida a vytýčil si za cieľ logicky dokázať nepremenlivosť božskej kozmickej jednoty, ktorú hlásal jeho učiteľ. To znamenalo ukázať, že zmena, ktorú zaznamenávajú naše zmysly, je klam a ilúzia. Učinil tak napríklad cestou svojich dialektických argumentov proti pohybu[21], ktoré sa nazývajú Zenónove apórie.

Herakleitos z Efezu

Herakleitos pochádzal z iónskeho Efezu a patrí medzi najhĺbavejších a najkontemplatívnejších filozofov celého starovekého Grécka. Spísal svoje myšlienky do diela „O prírode“, ktoré je dielom „temným“ čiže aforisticky príliš stručným a ťažšie pochopiteľným. Herakleitos je skutočným oponentom Eleátskej školy, pretože rozhodne nepovažuje premenlivosť, zmeny a dianie za zmyslové, nerozumové ilúzie.

Svet podľa neho je nestvorený, večný. Všetko dianie riadi jednotný zákon – „logos“.[22] Zrejme i Herakleitos predpokladal nejaké arché – mal by ním byť oheň, z ktorého sa podľa praprincípu a prazákona „logos“ formuje kozmos. Tento praoheň možno chápať pravdepodobne ako nejakú božskú pra-energiu. Všetky veci sú premenou jediného ohňa, pretože oheň najlepšie vyjadruje neustály pohyb a zmenu. (gr. „Pantha rei!“ – Všetko plynie!) Oheň je základný element, ktorého premenlivosť a „život“ daný logom zabezpečuje, že všetko stále vzniká a zaniká.

Zákonitosť, ktorej vyjadrením je „logos“, spočíva v jednote protikladov. Všetok vývoj sa odohráva akú súhra protikladných síl.[22] Svojou teóriou o ustavičnom boji protikladov ako základu pre vývoj mal Herakleitos značný vplyv na dialektický materializmus Friedricha Engelsa alebo na Hegela. Rozhodujúcim spôsobom ich anticipoval.

Empedokles je prvým pluralistom na javisku starogréckej filozofie. Spísal dielo „O prírode“, z ktorého sa nám zachovalo viac ako tri stovky fragmentov. Eleátske myslenie priamo konfrontovalo rozumové poznanie so zmyslovým, ktoré bolo považované za klamlivé, zatiaľ čo Herakleitos videl aj v meniacom sa svete logický, racionálny princíp („logos“). Empedoklove názory sú relatívnym vyústením tohto predchádzajúceho filozofického vývoja. Považoval zmysly za oprávnený zdroj poznania meniaceho sa kozmu, ale nesúhlasil s Herakleitovým arché. Podľa neho sú základnými elementami oheň, voda, zem a vzduch. Tieto látky sú všetky rovnako pôvodné, sú si rovné a rovnako staré. Všetok kozmos sa formuje ich miešaním a oddeľovaním, pričom spájanie sa deje na základe lásky a rozpájanie na základe nenávisti (sváru). Systém štyroch elementov je možné považovať za zmes viacerých myšlienok predošlých prírodných filozofov, preto Empedokla nazývame aj eklektickým mysliteľom („vyberajúcim“).[23]

Venoval sa aj astronómii a fyzike – vraj správne pochopil mesačné svetlo ako odraz slnečných lúčov.[24] Takisto Empedokles anticipoval moderné vývojové teórie, keď predpokladal, že sa život vyvíja tak, že postupuje z nižších druhov k vyšším, z mora na súš, z rastlín živočíchy, zo živočíchov človek.[25]

Anaxagoras kráča po stopách pluralizmu ako riešenia herakleitovsko-eleátskej konfrontácie, pričom je prvým filozofom pôsobiacim v Aténach.[26] Predpokladá existenciu nespočetného množstva akýchsi „koreňov“ resp. „semien“ vecí (gr. spérmata), pričom všetky sú rôznorodo zastúpené v určitom pomere v každej jednotlivine. Veci vznikajú zlučovaním týchto kvalitatívne rozmanitých semien a zanikajú ich rozdeľovaním. Semená (Aristoteles ich nazval homoiomerie) sú donekonečna deliteľné a práve ony sú dokonca pôvodnejšie ako štyri Empedoklove elementy.

Formáciu kozmu prostredníctvom semien vecí ovplyvňuje a riadi svetový Rozum (gr. nús[27]). Ten je aktívnym princípom celej reality a je aj pôvodcom všetkých zmien, vzniku i zániku. Je transcendentný, oddelený od všetkého a úplne slobodný.[28] Práve tu je prvýkrát vo filozofii rozum považovaný za princíp, postavený vyššie než látka. Na to neskôr nadviazal aj Aristoteles.

Grécki atomisti sú tretím pokusom o riešenie herakleitovsko-eleátskeho sporu. Po Empedoklových štyroch elementoch a dvoch aktívnych princípoch a po Anaxagorovom kvalitatívne rozmanitom pluralizme sa objavuje nový typ pluralizmu, kde základnými čiastočkami jednotlivín sú atómy (gr. atómos – „nedeliteľný“). Tie na rozdiel od Anaxagorových semien nie sú deliteľné donekonečna a nemajú zvláštne, kvalitatívne rozmanité špecifiká (okrem tvaru, veľkosti a svojej polohy[29]). Je ich však tiež nekonečne veľa a sú nezničiteľné či večné, pričom medzi nimi jestvuje prázdny priestor („nebytie“), čo oponuje eleátskemu odmietaniu existencie nebytia. Klasický grécky atomizmus predpokladá prísnu determináciu v pohybe jednotlivých atómov, čo možno označiť za mechanický determinizmus, v ktorom nejestvuje náhoda.

Pôvodcom gréckeho atomizmu je Leukippos a jeho učenie najlepšie rozvinul jeho žiak Demokritos. A práve títo prví atomisti odmietali spomínanú náhodu a vraveli o prísnej nutnosti, formujúc zákon kauzality.

Na vrcholnú, klasickú starogrécku filozofiu, ako i na ďalší vývoj európskej kultúry mali hlboký a zásadný vplyv sofisti (gr. sofistés – „vediaci“, „znalci“), ktorí za mzdu boli potulnými učiteľmi, a to predovšetkým filozofie a rétoriky. Rétorika sa v novej aténskej demokracii stala ideálne uplatniteľná najmä pri výchove mladých politických rétorov (ako i v súdnych procesoch), preto vplyv sofistov veľmi rýchlo rástol, pričom sa rýchlo stali známymi aj vďaka svojmu relativizmu v otázke hodnôt a právd.

Práve jeden z hlavných protagonistov sofistickej filozofie, Protagoras, šíril názor, že len na človeku záleží, čomu bude veriť – že človek je mierou všetkého. Je totiž možné podľa neho spoľahlivo dokázať tak jeden názor, ako aj jeho opak. Všetka reč a ľudské poznanie sú relatívnymi entitami. Sofisti ako učitelia aj v Aténach, aj v širokom gréckom okolí, obrátili pozornosť filozofov zo skúmania prírody na človeka a jeho vlastné problémy. Sú pôvodcami antropocentrického zamerania vrcholnej filozofie, pričom, hoci pokračujúc v tomto zameraní, vrcholní predstavitelia klasickej gréckej filozofie (Sokrates, Platón a Aristoteles) vystupujú ako silní oponenti sofistických spôsobov a relativizmu. Sofistika totiž v rámci spomenutého relativizmu predstavila náuku, ako prekrúcať argumenty a ovládať prejavmi davy. Rozvíjali tak však gramatiku a pripravovali pôdu pre vznik skutočnej logiky.[30]

Zástancom epistemologického relativizmu bol aj Gorgias. Ten ho vyhrotil až do krajnosti a to tým, že nastolil tému nihilizmu, kedy odmieta spoľahlivosť nášho poznania jestvovania čohokoľvek.[31]

Sofisti, hoci často kritizovaní za svoj relativizmus, majú veľkú zásluhu v tom, že pripravili pôdu pre vrcholných predstaviteľov klasickej filozofie a ako prví upriamili pozornosť na človeka.[32] Celkovo tiež ako prví podrobili racionálnej kritike samo myslenie a rečové vyjadrovacie prostriedky, a tiež etické normy, ktorým otvorili cestu filozofického výskumu, keďže podľa nich nejestvuje nič absolútne dané (tobôž nie akési náboženské pravdy).

Sokrates

Sokrates patrí medzi najlepších svetových filozofov.[33] Svoje filozofické názory prezentoval vlastným spôsobom života, podľa ktorého vstupoval do rozhovorov a diskutoval, pričom sa usiloval ukázať pravú múdrosť, a to, že múdry je ten, kto si prizná, že vlastne nič nevie. („Viem, že nič neviem.“[34]). Tento svoj spôsob filozofovania nazval maieutikou, čo znamená umenie pôrodnej babice. Tým naznačuje, že pomáha ľuďom pri sebapoznávaní, pretože tak, ako babica pomáha privádzať na svet nový život, Sokrates pomáha často prostredníctvom irónie človeku zbaviť sa falošného sebavedomia a nájsť skutočné pravdy. Tým sa aj líši od sofistov, ktorí skončili svoje úsilie pri spochybnení existencie objektívneho poznania – Sokrates totiž verí v spoznanie pravdy o svojej, ľudskej duši (gr. psyché).

Vedomosť má podľa Sokrata aj mravnú dimenziu, pretože je spojená s dobrom. Kto pácha zlo, je vlastne nevedomý – koná zo svojej nevedomosti, a teda vlastne nedobrovoľne. Pri hľadaní dobra pomáha človeku daimonion – čiže akýsi vnútorný hlas rozumu božského pôvodu. Sokratovo učenie sa práve i týmto odlišuje od sofistického relativizmu, pretože je presvedčený, že vo sfére morálky jestvujú určité hodnoty, ktoré by mal človek pri sebapoznávaní odhaliť a riadiť sa nimi.[35]

Platón

Platón dosiahol v dejinách filozofie rozsiahly a všestranný vplyv, a to predovšetkým až do objavenia Aristotelových spisov v ranom stredoveku, hoci jeho vplyv určite pokračuje i naďalej. Napísal mnoho spisov formou dialógov, v ktorom riešil viaceré témy, pričom je možné jeho filozofiu vystihnúť v stručnosti týmito objektami záujmu:

• Teória ideí (metafyzický a epistemologický dualizmus, idea Dobra a iné idey)

Teória ideí je vlastným ťažiskom celej Platónovej metafyziky a zakotvuje jeho prísny dualizmus, kedy prezentuje existenciu dvoch svetov – svet zmyslovo vnímateľný, premenlivý a nestály, a nadpozemský[36] svet ideí, svet večný a stály. Idey sú formy vnímateľných vecí, jestvujú objektívne, nezávisle od nášho poznania, sú večnými, nemennými a nehmotnými druhovými podstatami.[37] Sú pravým bytím, zatiaľ čo svet vnímateľný zmyslami je iba zdaním, odrazom naozajstnej reality. Svet ideí je usporiadaný hierarchicky, pričom najvyššou, reálne existujúcou substanciou[36] resp. ideou je idea Dobra, ktorú by sme mohli porovnať s božstvom, keďže ona je okrem iného aj pôvodcom všetkých ostatných ideí. Vnímateľné veci na svojich formujúcich ideách participujú, resp. idey sú pre ne vzorom (gr. paradeigma).[38]

• Duša človeka (pád do zrodenia, rozpamätávanie sa na idey, dialektická metóda)

Duša človeka je nesmrteľná a jestvovala istý čas ešte pred zrodením smrteľného tela v nadpozemskom svete ideí. Tam ich nazerala, potom „upadla do zrodenia“ a na všetko zabudla. Človek následne pri učení nezískava nové informácie, ale sa iba rozpamätáva na idey, teda na to, čo kedysi rozumom nazeral v spomínanom svete ideí (gr. anamnésis – „spomínať si“). Cesta rozpamätávania je cestou rozumu oslobodeného od klamlivých, zmyslových vnemov. Ide o povznesenie k čistému mysleniu a túto metódu spoznávania pravej podstaty sveta Platón nazýva dialektikou.[39]

• Tri základné cnosti a ich rozmanitá miera dominancie u jednotlivých ľudí

Duša človeka je charakterizovaná rôznou mierou dominancie troch základných cností – múdrosti, statočnosti a umiernenosti. Podľa toho, ktorá z týchto cností u človeka prevažuje, sa rozhodne, pre aké povolanie je daný človek vhodný. Umiernenosť je dominantná pre výrobcov, statočnosť pre strážcov a múdrosť pre vládcov, resp. filozofov.[40]

• Ideálny štát

Platónov ideálny štát má znaky utópie, v ktorej by každý mal vykonávať úlohy, pre ktoré je vhodný. Vládnuť by teda mali vlastne tí najmúdrejší – tí, ktorí najdlhšie pred „pádom do zrodenia“ pobudli vo svete ideí – a to sú podľa Platóna filozofi. Platón navrhuje špecifický výchovno-vzdelávací systém, ktorý vykoná ideálnu diferenciáciu jednotlivých ľudí a určí im ich životné zaradenie. Dokonca v jeho štáte nejestvuje ani rodina; výchovu detí preberá spomínaný systém. Platón vystúpil aj proti súkromnému vlastníctvu.

Filozof je najvhodnejší na vládnutie, lebo sa dokáže rozpamätať v rámci dialektickej metódy aj na najvyššiu ideu Dobra, čo zaručuje spravodlivosť v jeho politickej činnosti.

Aristoteles

Aristoteles, najväčší žiak Platóna a jeho Akadémie, zaujíma osobitné miesto zavŕšiteľa celého predchádzajúceho filozofického vývoja, keď zahrnul a zosystematizoval v podstate celú oblasť vtedajšieho poznania.[41] V Aténach založil vlastnú školu Lykeion (lýceum) a stal sa pôvodcom peripatetického filozofického smeru. Je veľmi náročné zhrnúť jeho myšlienky, keďže napísal mnoho diel, v ktorých je otvorený celej empírii. V snahe vystihnúť ho možno identifikovať niekoľko základných tematických oblastí, ktorými zásadne ovplyvnil najmä stredoveké a novoveké univerzity:

• Rozdelil filozofiu na praktickú (etika, politika, ekonómia a poetika) a teoretickú (matematika, fyzika, metafyzika). Logiku považoval za nástroj rozvíjania oboch druhov filozofie.
• Logika

Aristoteles je zakladateľ logiky ako samostatnej vednej oblasti (od „logos“). Jeho vplyv v tejto disciplíne trval zásadným spôsobom až do druhej polovice 19. storočia, kedy vznikli nové logické postupy a systémy. Aristoteles pracoval s pojmami a rozhodol sa ich klasifikovať do druhov a rodov, pričom najvyššie rody nazval kategóriami, ktorým pripisoval aj ontologický význam, pretože ich považoval za formy bytia.[42] Kľúčovou časťou Aristotelovej logiky je myšlienka o deduktívnom usudzovaní v sylogizmoch (úsudkoch, dôkazoch). Dedukciu chápal jednoducho ako postup od všeobecného ku konkrétnemu a indukciu ako postup opačný. Úlohu pravdepodobnosti v induktívnej metóde tak, ako je vnímaná v modernej logike, nevnímal, pretože jasne formuloval princíp vylúčenia tretieho, kedy možno hovoriť len o pravde alebo nepravde. K tomuto princípu pridal i princíp protirečenia – nič nemožno mať a zároveň nemať tú istú vlastnosť. Napriek tomu si bol vedomý, že indukcia nemôže poskytnúť úplnú istotu poznania.

• Metafyzika

V rámci svojej metafyziky Aristoteles rozlišuje vo veciach látku a formu. Látka je možnosťou, zatiaľ čo forma túto možnosť uskutočňuje. Veci jestvujú len ako takáto jednota látky a formy – ony samy osve jestvovať nemôžu. Zmena formovanej látky resp. formy látky je zároveň aj vysvetlením pohybu a zmeny, vzniku a zániku. Vo vznikaní Aristoteles rozlišuje štyri jeho príčiny – materiálnu alebo látkovú, formálnu, pôsobiacu a účelovú. Ako prvú príčinu všetkého filozof vidí prvého hýbateľa, ktorý sám je večný a nehybný.

• Kozmológia

Vesmír sa skladá zo zeme, vody, ohňa a vzduchu. Zem je v strede vesmíru a je vo svojom prirodzenom mieste. Kozmos ako taký je konečný; poslednou sférou je sféra stálic, teda hviezdy, ktoré konajú večný, kruhový pohyb. Stálice sa skladajú z piateho elementu – éteru. Na tieto názory neskôr nadviazal Ptolemaios v 2. storočí, ktorý je systematikom vplyvnej geocentrickej kozmologickej sústavy.[43]

• Duša

Rozlišuje tri formy duše – vegetatívnu (má vyživovaciu funkciu), senzitívnu (má na starosti zmyslové vnímanie a pohyb) a racionálnu (rozumovú). Racionálna duša je oddeliteľná od tela a je nesmrteľná. Ostatné dve duše zomierajú spolu s telom.[44]

• Etika

Predmetom etiky má byť u Aristotela dobro jednotlivca. Najvyšším dobrom je blaženosť, ktorá spočíva v dobrom živote založenom na rozumovej činnosti duše. Takouto činnosťou sa človek cieľavedome stáva cnostným. Cnosti filozof rozdeľuje na etické, ktoré sú ako habitus stredom medzi dvoma extrémami, a dianoetické, ktoré sú rozumovými dobrými návykmi.

• Štát

Vznik štátu je výsledkom prirodzenosti človeka žiť v spoločenstve. Rozlišuje dobré a zlé zriadenia štátu (ústavy). Zlými ústavami sú tyrania (despotická vláda jednotlivca), oligarchia (vláda malej skupiny, presadzujúcej záujmy bohatých) a demokracia (vláda chudobnej a biednej väčšiny). Dobrými ústavami sú monarchia (vláda najlepšieho jednotlivca), aristokracia (vláda skupiny najlepších) a politea (rozumná, nesebecká vláda mnohých).

Filozofia helenistického obdobia úzko súvisí so šírením gréckej kultúry a jazyka po celom Oriente zásluhou vojenských ťažení macedónskeho kráľa Alexandra Veľkého. Filozofia sa tu stáva fenoménom geograficky veľmi rozsiahleho kultúrneho útvaru a prináša obojstranné výrazné filozofické a ideové obohacovanie medzi jednotlivými podrobenými územiami a krajinami, pričom časom nadobúdajú čoraz väčší vplyv práve rímske špecifiká v šírení gréckych filozofických smerov. Takisto možno hovoriť o synkretizme gréckeho myslenia s Blízko východnými náukami a náboženstvami, ktorý prevláda aj po anexii Egypta Rímskou ríšou v 1. storočí pred Kr., hoci v prvých storočiach n. l. vyúsťuje do teocentrizmu novoplatónskych a kresťanských mysliteľov.

Zenón z Kitia

Pôvodcom stoicizmu (gr. stoa – „stĺporadie“) je Zenón z Kitia, pričom rozlišujeme staršiu školu (napr. Zenón z Kitia), stredný stoicizmus (napr. Panaitios) a rímsky stoicizmus (napr. Seneca alebo Marcus Aurelius). Postupne sa táto škola stala najtypickejším filozofickým smerom v helenistickej kultúre.[45] Stoici rozdelili filozofiu na tieto disciplíny:

1. Logika

Stoici prepracovali a rozšírili Aristotelove práce a náuku o deduktívnych sylogizmoch. Logiku delili ďalej na dialektiku a rétoriku. Išlo teda primárne o výklad myslenia, myšlienok a reči.[46] V dialektike rozpoznávali gramatiku a noetiku[47], v ktorej sa zaoberali kritériom pravdivosti a pravého poznania. Poznanie možno podľa stoikov dosiahnuť len pomocou zmyslových orgánov, ktoré vytvárajú predstavy, čo slúžia následne ako materiál pre rozum. Nositeľom poznania je duša, ktorá má látkovú povahu a je súčasťou svetového loga (gr. logos) – to znamená, že má ohňovú podobu (pozri aj stoickú fyziku).

2. Fyzika

Stoická fyzika v mnohom nadväzuje na Hérakleita z Efezu. Akceptuje totiž, že kozmos je usporiadaný a vedený svetovým logom (gr. logos). Podstatou sveta sú dva látkové princípy – pasívny a aktívny, čo sa podobá na Aristotelovu látku a formu. Aktívny, hybný princíp je ohňovej, božskej povahy – je to svetový logos, rozum a pôvodca všetkého kozmického usporiadania. Pasívny princíp je vlastne hmota.[48] Zjednocovanie látky a formy, hmoty a logu, pasívneho a aktívnej princípu, možnosti a uskutočnenia je zákonitým procesom, ktorý sa realizuje v kontexte úplnej nevyhnutnosti. To znamená, že jestvuje predurčenosť a osudovosť. Aj človek a jeho „ohňová“ duša je súčasťou tejto osudovosti a život človeka je vlastne fatálny.

Seneca

3. Etika

Cieľom človeka je dosiahnuť ataraxiu, čiže úplný duševný pokoj zachovávaný za každých okolností.[49] Je to stav, kedy je človek istým spôsobom rezignovane zmierený so svojím osudom. Ale stoici tým nevyzývajú na pasivitu – naopak, sami sú príkladom aktívneho prístupu k životu a svojim povinnostiam. Súčasťou múdrosti človeka je zbavenie sa vášní a rozumná vyrovnanosť, pričom múdry človek vie aj sám ukončiť svoj život pre oslobodenie duše z telesného väzenia (napr. známou je samovražda Senecu).

Epikuros

Pôvodcom epikureizmu je Epikuros, pre ktorého v centre záujmu je praktická filozofia a jej starostlivosť o dušu človeka – to znamená návrat k etickej dimenzii filozofického uvažovania resp. rozjímania. V rámci tejto etiky Epikuros vyzdvihoval ako zmysel a cieľ života blaženosť a slasť (rozkoš). Ale tento názor nemožno chápať ako výzvu na neviazané vyhľadávanie zmyslových rozkoší, pretože tie často vedú k svojim protikladom – k bolesti – a sú krátkodobé. Skutočnou spásou pre človeka je filozofia – filozofické rozjímanie a duševná vyrovnanosť. Takáto cesta k slasti sa týka nielen úzkej, privilegovanej skupiny ľudí, ale všetkých, a to aj žien. Epikuros videl vo filozofii doslova liek pre dušu.[50] Rozkošou teda nemusí byť len zmyslový pôžitok, ale aj nejaký umelecký zážitok alebo sebaovládanie a hodnoty, pokoj.[51] Vášne ako také musia zostať pod kontrolou.

Epikuros učil, že sa treba vyhýbať bolesti, pričom nemusíme mať strach ani zo smrti. Nadviazal totiž na atomizmus, ale odmietol Demokritov prísny determinizmus – pripustil v trajektórii atómov možnosť odchýlky, čím mohol chápať ľudskú vôľu ako slobodnú.[52] Takisto sa netreba báť bohov, ani smrti, pretože (v kontexte atomizmu) sa atómy duše pri smrti rozletia do okolia a človek prestáva jestvovať.

Sextos Empirikos

Skepticizmus ako samostatnú filozofickú školu založil Pyrrhon z Elidy, no jej postupy a skepsa sú známe už od čias pochybovania sofistov a skepsa sa objavuje u rôznych mysliteľov aj v ďalších dejinných obdobiach (metodická skepsa Descarta, alebo skeptické poznámky Davida Huma a pod.). Starogrécky skepticizmus má niekoľko vývojových fáz (napr. Pyrrhón, neskôr skepticizmus Platónskej akadémie alebo neskorý systematizovaný skepticizmus Sexta Empirika). Podstatou skepsy (gr. skepsis – „pozorovanie“, „uvažovanie“) je zdržanie sa úsudku z dôvodu nedôvery v možnosť skutočného poznania. Podľa starogréckych skeptikov je všetko tak relatívne a rôznorodé, že vlastne nič nejestvuje skutočne. Môžeme hovoriť len, ako sa nám veci javia – nikdy nie, aké veci naozaj sú. Nemôžeme nadobudnúť istotu nielen v takýchto metafyzických reláciách, ale dokonca aj etické normy a hodnoty sú spochybniteľné. Preto je vhodné zriecť sa úsudku, pretože nemožno zistiť, „u koho je pravda“. Skepticizmus takto reaguje na širokú rozvetvenosť, pestrosť a vysoké sebavedomie mnohých starogréckych filozofických smerov, usilujúcich sa o dogmatizáciu svojho učenia.

Rovnako, ako iné školy z obdobia helenizmu, aj skepticizmus dospieva k učeniu o duševnej vyrovnanosti. Skeptik prichádza k tejto „ataraxii“ práve cez spomínanú zdržanlivosť v úsudku.

Plotinos

Novoplatonizmus je možné najlepšie rekonštruovať pomocou názorov alexandrijsko-rímskeho učenca Plotina, žiaka pôvodcu tohto vplyvného filozofického prúdu Ammonia Sakka. Plotinos je totiž tvorcom systematického výkladu novoplatónskych metafyzických predstáv. Ako naznačuje názov smeru, prívrženci nadväzujú na Platóna, ale od jeho dualizmu (svet ideí ako jediná skutočná realita oproti klamlivej hmote) sa istým spôsobom dištancujú, pretože veria, že všetko, čo jestvuje, má jediný pôvod, a to v idealistickom božstve, ktoré Plotinos nazýva pre svoju jedinečnosť „Jedno“ (gr. hen). Z tohto „Jedna“ emanujú („vyžarujú“) v rôznych stupňoch a sférach ďalšie bytia, pričom najbližšie k božstvu z človeka je ľudská duša. Človek má takto možnosť nahliadnuť a nazerať „Jedno“ prostredníctvom mystického zážitku, čím sa len potvrdí, že aj jeho duša je vyžarovaná z „Jedna“ a s ním vlastne zjednotená. Novoplatonizmus teda nie je čisto filozofickou hypotézou, ale výrazne svojím teocentrizmom nadobúda religiózne črty, ktorými dokonca v prvých storočiach nášho letopočtu konkuruje práve sa presadzujúcemu kresťanstvu. A skutočne, novoplatonizmus je zmesou jednak starogréckej filozofie, a jednak orientálneho mysticizmu.

Ďalšími školami novoplatonizmu okrem alexandrijsko-rímskej (Plotinos, Porfýrios) sú sýrska škola (Iamblichos), pergamská škola a aténska škola (Proklos).