Kritický racionalizmus

Kritický racionalizmus je smer súčasnej filozofie, či skôr metodický prístup, postoj ducha, podľa ktorého sú vedecké teórie principiálne nedokázateľné. Neučíme sa z poznatkov a porozumenia veciam, ale z chýb. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať existujúce vedecké teórie. Posledné zdôvodnenie nášho vedenia neexistuje. Nezostáva nám nič iného ako existujúce vedenie postupne zlepšovať tým, že ukážeme, čo je v ňom chybné. Filozofický smer deklaroval Karl Popper (kniha Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia z roku 1943) a rozvíjal ho aj David Miller, pričom jeho korene nachádzame v logickom pozitivizme, novopozitivizme, ktorý vyvracia.

Kritickoracionalistický pojem kritiky úzko súvisí s Popperovým princípom falzifikácie. Novopozitivizmus v najjasnejšom vyjadrení prichádza z pojmom Schlicka – verifikacionizmus. Kritický racionalizmus ho odmieta a prichádza s pojmom falzfikacionizmus. Vedecký pokrok vzniká tým, že sa snažíme falzifikovať, vyvrátiť vedecké teórie, nezostáva nám nič iné ako postupne zlepšovať naše vedenie tým, že budeme zisťovať ,ktoré časti nášho vedenia sú chybné. Kritický racionalizmus odmieta nezainteresovaný postoj k politike, naopak hlása angažovanosť. Jeho angažovanosť sa prejavuje predovšetkým v kritike ideológie. Kritika ideológie sa zameriava najmä proti teóriám, ktoré si robia nárok, že môžu uskutočniť ideálnu spoločnosť ako uzavretý sociálny systém. Kritický racionalizmus vyžaduje kritiku ideológie, ktorá sa stavia, proti nároku určitých teórií, či už vedeckých alebo náboženských, ktoré sa snažia vysvetliť celok - idea otvorenej spoločnosti (pracuje s vedeckými hypotézami a učí sa z chýb). Vzhľadom na skúsenosti s imunizovanými štátnymi ideológiami (marxizmus-leninizmus, nacionálny socializmus) kritický racionalizmus právom zdôrazňuje, že treba bezohľadne podrobiť kritike každý dogmatizmus, každú imunizačnú stratégiu.Metodologický skepticizmus vyrastá z Descarta, rozum je kritérium, ktoré nám dokáže povedať, čo by mohlo byť správne a čo správne nie je. Kritický racionalizmus sa stále drží toho, že akékoľvek tvrdenie je podmienečné.

Podľa Poppera je veda je tkanivo podmienok a hypotéz a úlohou filozofie je toto tkanivo rozpletať a ukazovať čo nám hrozí ak sa takýmito teóriami budeme riadiť. Popper hovorí, že už len z hľadiska ekonómie je omnoho jednoduchšie a menej nákladné hľadať jeden prípad, ktorý tvrdenie vyvracia ako sa donekonečna snažiť hľadať niečo čo tvrdenie podporuje. Čím dlhšie sa nám nedarí nájsť proti príklad, čím dlhšie pôsobí ako nevyvrátiteľná tým viac ju môžeme považovať za pravdepodobnejšiu. Do vedy teda patria iba tie tvrdenia, ktoré možno potencionálne falzifikovať. Podľa kritického racionalizmu je pravda je regulatívna idea – je to teda niečo k čomu sa približujeme ale čo nikdy nedosiahneme. Vedecká pravda je teda do určitej miery len miera priblíženia sa k tomu, čo by sme mohli považovať za konečnú pravdu.