Absolútno

Absolútno alebo absolútum je vo filozofii večný, nadpriestorový a nadčasový prazáklad vecí, povznesený nad mnohosť vecí, nad protiklad subjektu a objektu, ja a nie-ja, ducha a telo, často identifikovaný s bohom.[1]

O absolútne v gramatike pozri absolútno (gramatika).

Absolútno je najvyššie súcno, ktoré je základom, poslednou príčinou (prapríčinou) všetkého, čo je. Absolútno je bytie nezávislé od žiadneho iného bytia, je nepodmienené, autonómne, dokonalé, existujúce samé pre seba a osebe.[1]

Absolútno (stredný platonizmus)

Absolútno je počiatok i koniec všetkého, najvyššia vôľa, otec i stvoriteľ všetkého súcna, dokonalosť sama, zákonodarca a zároveň tvorca predurčenia; konečný cieľ ľudskej existencie, ktorá je zasa konečným cieľom sveta všetkých vecí. Prostredníctvom človeka sa veci majú spojiť s bohom.[2]

Absolútno (scholastika)

Absolútno je Boh ako bytosť, ktoré nezávisí od nijakej inej; stojí v protiklade ku každej relatívnej existencii a najmä voči poznaniu, ktoré o ňom môžeme nadobudnúť.[3]

Absolútno podľa Spinozu

Absolútno je Boh, z ktorého treba odvodzovať všetko.[4]

Absolútno podľa Hegela

Základným pojmom Hegelovho objektívneho idealizmu je absolútno. Hegel ho chápal v duchu tradícií idealistickej metafyziky, ktorá zahrnovala tiež filozofickú náuku o najvyššom súcne, ktoré je základom, poslednou príčinou, teda i konečným zmyslom všetkého, čo je, pochopil ho ako „boha tak ako je v svojej večnej bytnosti pred stvorením prírody a konečného ducha“.[5]

Hegelov boh je... veľmi vzdialený voči všetkým antropomorfným náboženským predstavám. Pojem absolútna ako fundamentu všetkého jestvujúceho, prírody i ľudskej spoločnosti a dejín, je vyslovene filozofický pojem. Pre Hegela, ktorý vyrastal v myšlienkovom svete kantovského a pokantovského transcendentálneho idealizmu, ktorého koncepcie tvorilo spojil s významnými motívmi staršej idealistickej tradície do novej vyššej syntézy, nemohlo byť absolútno ničím iným než nekonečným rozumom (unendliche Vernunft), nekonečným „čistým“, t. j. rýdzo apriórnym poznaním bez prímesy všetkého empirického, zmyslového, čistým vedením absolútna, ktoré je – pod. ako Aristotelovo božské „myslenie myslenia“ – ponorené do seba. Preto mohol Hegel nazvať absolútno „pravdou tak ako je bez zahalenia osebe a pre seba“.[5]

Absolútno podľa Kanta

Absolútno je nemožno vôbec dosiahnuť; je nepoznateľné.[6]

Absolútno podľa Schopenhauera

Arthur Schopenhauer chápe absolútno ako synonymum vôle.[4]

Referencie
  1. Absolútno [online]. FILIT, [cit. 2012-02-26]. Dostupné online.
  2. Absolútno (platonizmus stredný) [online]. FILIT, [cit. 2012-02-26]. Dostupné online.
  3. Absolútno (scholastika) [online]. FILIT, [cit. 2012-02-26]. Dostupné online.
  4. absolútno. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 31.
  5. Absolútno (hegel, g. w. f.) [online]. FILIT, [cit. 2012-02-26]. Dostupné online.
  6. Absolútno (kant, i.) [online]. FILIT, [cit. 2012-02-26]. Dostupné online.

Pozri aj
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.