Kategorický imperatív

Kategorický imperatív je veta, ktorá má formu bezpodmienečného príkazu. Podľa Kanta je to základný etický zákon, mravná zásada, ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu na osobný záujem alebo zisk vyplývajúci z tohto činu.

Tento zákon vyžaduje, aby každý konal tak, aby sa pravidlo jeho osobného konania mohlo stať pravidlom konania pre všetkých. Skutok, čin bude morálny len vtedy, ak vychádza z rešpektovania mravného zákona.

Kant sformuloval štyri základné tvrdenia kategorického imperatívu, z toho jedno základné a tri podriadené. Základné a najznámejšie tvrdenie hovorí:
„Konaj len podľa toho maxima, od ktorého môžeš zároveň chcieť, aby sa stalo všeobecným zákonom."

Tri podriadené znejú nasledovne:

1. „Konaj tak, aby sa maxima tvojho konania mohli na základe tvojej vôle stať všeobecným prírodným zákonom."
2. „Konaj tak, aby si používal ľudstvo ako vo svojej osobe, tak v osobe druhého vždy zároveň ako účel a nikdy len ako prostriedok."
3. „Všetky maximá majú zo svojej vlastnej zákonodarnej povahy súhlasiť s možnou ríšou účelov ako ríšou prírody.“

V uvedených tvrdeniach sa opakuje slovo „maximum“. V logike znamenali „propositiones maximae“ (najvyššie tvrdenia) také tvrdenia, z ktorých sa vyvodzoval nejaký dôkaz. „Najvyššie tvrdenia“ sa už nedokazovali.