Semiotika

Semiotika (z gr. sémeiótiké = určenie znaku) alebo semiológia je všeobecná teória/náuka o (spravidla jazykovom) znaku. Je to filozofická a jazykovedná disciplína, ktorá skúma znaky a znakové systémy počnúc signalizačnými systémami, až po prirodzené jazyky a formalizované jazyky.

Podľa Vilmosa Voigta je semiotika výskum semiózy. Semiotika môže skúmať každý jav komunikácie. V semiotickom výskume možno použiť všetky podstatné pojmy teórie komunikácie.

Delí sa na:

Semiotika je ďalej postup zaoberajúci sa materiálnymi a objektívnymi znakmi a vysvetľuje zrod zmyslu vychádzajúc z významných základných článkov (sémes). Dôležité tu nie sú prvky, ale predovšetkým ich vzťahy, súvzťažnosť a usporiadanie. Je to hraničná vedecká disciplína, ktorá je spojená aj s lingvistikou, logikou vedy, filozofiou jazyka, všeobecnou teóriou komunikácie a pod.

Semiotika sa etablovala v jazykovede, kde jej teoretickú existenciu sformuloval Ferdinand des Saussure (1857–1913). Spravil tak v diele Kurz všeobecnej lingvistiky, ktorú napísal v roku 1916. Malo ísť o odbor, ktorý by neskúmal iba jazykové jednotky, ale sústredil by sa na širšiu kategóriu znakov.[1]

Saussure v Kurze píše, že lingvistické znaky nemajú pevné dané významy, ale závisia od systému vzájomných diferencií (napr. slovo „bohatý“ je opakom „chudobný“). V jazyku odlíšil pojem „langue“, teda formálnu štruktúru znakov, od „parole“, čo je reč, konkrétne použitie jazyka v každodennom živote. Rovnako v znaku rozoznáva pojem „signifiant“ (označuje to, čo označuje nejaký predmet) a „signifié“ (označuje predmet, ktorý je označený daným znakom).[1]

Semiotika prevzala veľmi veľa pojmov z lingvistiky, ako aj z literárnej vedy. K základným patrí predovšetkým znak, význam, ďalej zvýznamňovanie, konotácia, denotácia, paradigma, syntagma, označovanie, kód, text, textualita, intertextualita, štruktúra, symbol, diskurz, reprezentácia, narácia, interpretácia.[1]

Semiotika sa považuje za istú formu štrukturalizmu. Ten sa zameriava na hĺbkové štruktúry v pozadí kultúry, ktoré sa nemenia a ktoré ovplyvňujú, mnohokrát determinujú životy jednotlivcov, formujú poznávacie procesy. Semiotika sa oproti tomu zameriava skôr na „povrch“ kultúry a skúma jej formy, ktoré sú veľmi premenlivé, najmä spôsoby, akým je v nich význam organizovaný. Zo semiotiky sa stal jeden z kľúčových nástrojov analýzy súčasnej kultúry. [1]

Základy semiotiky

Teória znaku sa spracúvala a používa v rámci logiky, psychológie, teológie, lingvistiky a rôznych iných vied. Semiotika sa ako veda delí na viaceré odvetvia.

Etnosemiotika skúma znaky, ktoré sú charakteristické pre určité etnické skupiny, aj teológiu, ako napr. držanie tela pri rôznych úkonoch, obradoch a liturgických úkonoch. Existuje množstvo póz, ktoré môže v pokoji zaujať ľudské telo. Desiatky sa používajú pri najrôznejších úkonoch: kľačanie, státie, úklon hlavou, tvár v dlaniach, skríženie rúk, aj na prsiach, ich zopätie, a iné.[2]

Pod znakom rozumieme aj rozličné signály, indexy, symboly, symptómy ako aj všetko to, čo slúži dorozumievaniu, čo je schopné oznamovať, či upozorňovať, prakticky všetko, čo komunikuje.[3]

Najzložitejšími semiotickými sústavami sú: jazyková sústava, sústava  hudobných znakov a svetelná sústava. Najzložitejšie sú preto, lebo nie sú uzatvorenými, no majú veľmi bohaté komunikačné možnosti, ako aj veľké kombinačné možnosti.[3] Jazyková semiomatická sústava - inventár pomenovaní a pravidiel o ich spájaní. Pomocou nich sa dajú vytvoriť rôznorodé informačné a esteticky bohaté texty. Rovnako bohatá je hudobná a svetelná sústava. Semiotické sústavy nefungujú izolovane, ale dopĺňajú sa alebo sa navzájom zastupujú: môžu byť v komplementárnom (doplnkovom) alebo v suplementárnom vzťahu.[3]Pri akomkoľvek jazykovom prejave je popri danom, konkrétnom jazykovom materiáli prítomný aj mimojazykový materiál, z iných semiotických sústav, predovšetkým a najčastejšie napríklad mimika, gestikulácia, či zvuk. Na semiotické sústavy je veľmi bohatý divadelný tvar a rovnako i kazateľské poslanie.[4]

Keďže sa semiotika zaoberá významom a procesom ich kódovania do znakov a skupín znakov, umožňuje to nielen interpretovať literárne texty, ale aj fotografiu, film, televízne vysielanie – každý kultúrny produkt a činnosť, na ktoré sa dalo nazerať ako na text alebo diskurz.[1]

História semiotiky

Z hľadiska histórie má semiotika počiatky už v antickej filozofii. S definíciou znaku prišiel Platón, ktorý tvrdil, že predmety sú označované znakmi na základe dohody. Ďalší filozof, Aristoteles, vzťah medzi označovanou vecou a slovom nazýva „sémeion“ (označenie) a vzťah medzi pojmom a jeho vyjadrením slovami nazýva „symbolon“ (znak). Stoici opísali vzťahy medzi znakom a označovaným predmetom (denotát), ktorý označujeme ako trojuholník referencie (znak – denotát – význam).[1]

Za zakladateľov semiotiky sa považujú matematik, logik a metodológ Charles Sanders Peirce (1839–1914), ktorý vymyslel triadické delenie znakov na ikony (faktická podobnosť medzi označujúcim a označovaným), symboly (naučený vzťah priľahlosti medzi označujúcim a označovaným) a indexy (existenčná priľahlosť medzi označujúcim a označovaným). Ďalší filozof, Charles W. Morris (1901–1979), mal kľúčove dielo publikáciu Foundations of the Theory of Signs (Základy teórie znakov), písanú v roku 1938. Semiotiku spopularizovali Roland Barthes (Mytológie, 1957) a Umberto Eco (Chýbajúca štruktúra, 1968). Okrem De Saussura, Peirca a Morrisa semiotiku rozvinuli aj Louis Hjemslev, Charles K. Ogden, Ivor A. Richards. So semiotickými konceptmi pracoval aj Noam Chomsky (1928).[1]

Prínosom pre ďalšie skúmanie tejto vedy sa stal dualistický prístup, pričom jazyk predstavuje systém, v ktorom je potrebné študovať jednotlivé znaky súčasne, spoločne. U. Eco do semiotiky zaraďuje aj rozličné kultúrne systémy (ako napríklad estetické texty, rétorika), s osobitnou oblasťou masovej komunikácie. Pri vymedzovaní základných vzťahov textotvorných jednotiek je možné uplatniť vzťah symetrie a asymetrie formy a obsahu. Ten sa stal východiskom pre iniciovanie dvoch základných semiotických princípov jazykovej sústavy, ktoré sa premietajú aj do mediálnych priestorov:

ikonicko - symbolický (so symetriou formy a obsahu) a arbitrárny semiotický princíp (so „zdedenou“ symetriou, ale dominantne s asymetriou formy a obsahu). Pri opise transponovania textu do rôznych semiotických prostredí sa hovorí o intersemiotickej transformácií.[5]

Nevýhodou semiotiky je koncentrácia na texty a produkty. To nám neumožňuje skúmať konkrétnu prax vo využívaní týchto textov a produktov alebo správanie sa účastníkov kultúry. Preto ju musia dopĺňať etnografické štúdiá rozličných sociálnych skupín v spoločnosti, predovšetkým publika.[1]

Referencie
  1. http://www.medialnavychova.sk/semiotika/
  2. http://www.kapitula.sk/stancek/prednasky/21200729230135.pdf
  3. http://www.dominanta.sk/Retorika.pdf
  4. http://www.vincentini.sk/data_web/editor_data/file/Retorika_dnes_2.pdf
  5. http://www.ff.unipo.sk/jak/13_2013/regrutova.pdf

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.