George Berkeley

Dôsledne sa pridržiava princípu, podľa ktorého všetko, čo vnímame a poznávame, či už prostredníctvom vonkajšieho alebo vnútorného vnímania, či už ako primárnu (rozpriestranenosť, pevnosť a pohyb) alebo sekundárnu vlastnosť (kvality zraku, sluchu, čuchu, chuti), či ako jednoduché alebo zložité idey, je nám všetko poskytované vždy iba ako fenomén nášho vedomia, ako stav ducha - poznatok, ktorý neskôr vyjadril Schopenhauer vetou: „Svet je moja predstava.“ Tu je ale potrebné zdôrazniť, že Schopenhauer nepopieral existenciu sveta, nebol Solipsista. Svet je moja predstava v zmysle, že svet nepoznávame prioritne taký aký je ale ako sa nám javí.

A tak nemáme žiaden dôvod akokoľvek rozlišovať vnímané kvality {resp. látky a idey}. Všetky sú iba v našom vedomí. Existujú len v našom vnímajúcom duchu, mimo nás nie sú ničím.

Z toho vyplýva, že existovať znamená predovšetkým byť vnímaný resp. byť schopný byť vnímaný (esse est percipi - byť znamená byť vnímaný). Svet je tak pre Berkeleyho nič iné, než mysliaci duch so svojimi ideami. Hovoríme o dôslednom idealizme.

Kritika takto chápaného idealizmu voviedla Berkeleyho pred mnohé otázky. Ako exemplárny problém je často uvádzaný spor so Slnkom. Kritici sa pýtajú, aký je rozdiel medzi Slnkom, ktoré vnímajú všetci vnímajúci duchovia a tým slnkom, ktoré si jednotlivec iba predstavuje, no nevidí ho. Otázka znie: „Jestvuje teda nejaké Slnko objektívne a mimo sveta jednotlivca, a tak ako kvalita či idea vstupuje cez naše zmysly dnu?“

Berkeley odpovedá jednoducho. Idey môžu prichádzať len odtiaľ, kde sú, t. j. od mysliaceho vnímateľa - od Boha. Pretože Boh je nestranný a nepozná ľubovôľu, dáva všetkým rovnakú ideu, a pretože je nemenný, dáva ju všetkým stále znovu rovnakým spôsobom. A tak sa objektívne Slnko javí ako jestvujúce samo osebe, no v skutočnosti jestvuje len ako idea v mysli Boha.

Aj samotné prírodné zákony nie sú ničím iným ako zákony, podľa ktorých Boh spája idey vo všetkých mysliach. Kauzalitu v prírodných princípoch Berkeley vysvetľuje iba ako náš zvyk - zvyk založený na presvedčení o nemennosti Božej vôle. Prírodné zákony, hoci nejestvujú objektívne, smieme s úžitkom skúmať, keďže do Božej mysle nahliadnuť nedokážeme. Využijeme však na to empíriu - skúsenosť pozorovaním. Tak sa u Berkeleyho spája idealizmus s anglickým empirizmom.

Berkeley vždy otvorene proklamoval svoj zámer vyvrátiť materializmus (aj deizmus) a dokázať jeho teoretickú neobhájiteľnosť. Základ pre svoju argumentáciu našiel práve v empirizme, hoci v empirizme videli práve jeho súčasníci deisti a materialisti podporu.

Materializmus sa podľa Berkeleyho dá vyvrátiť preukázaním neudržateľnosti pojmu hmota. Keďže hmota je všeobecný pojem, Berkeley poukazuje na skutočnosť, ktorú predložil už pred ním John Locke, že zmyslami sa zmocňujeme iba jednotlivého, všeobecné pojmy nemajú ekvivalent v zmyslovej skúsenosti. Čím vyššia je abstrakcia, tým menej je spoľahlivá. Pojem hmota je natoľko všeobecný a abstraktný, že mu v skúsenosti vlastne nič nezodpovedá. Preto tento pojem nemá žiaden zmysel. Hmota ako taká nejestvuje.

Hmotu prirovnáva k trojuholníku a farbe. Človek si nemôže predstaviť všeobecný trojuholník, ktorý by bol zároveň tupouhlý, ostrouhlý a pravouhlý, alebo trojuholník, ktorý nie je ani jedným z možností. Rovnako i so všeobecnou farbou to nie je možné. Niet ani čiernej, ani modrej, ani bielej farby, každá farba je vždy zásadne nejaká, nie všeobecná. A hmota je rovnako všeobecná ako trojuholník alebo farba. Nemá zmysel, nejestvuje v žiadnej mysli žiadneho vnímateľa, a teda nie je. Materializmus sa javí následne ako irelevantný.

Berkeley tak odsúdil materializmus z radikálnej pozície dôsledného nominalizmu.

Boha Berkeley predstavuje ako univerzálneho Vnímateľa, ktorý svojím kontinuálnym vnímaním, na ktorom aj my participujeme, zaručuje existenciu tzv. vonkajšieho sveta, a tým aj ostatných ľudí. Jeho existencia je nutná už len preto, lebo jestvujú veci, ktoré sa nám núkajú všetkým akosi objektívne, avšak sami osebe nemôžu existovať, musia byť vnímané a jestvovať v mysli vnímateľa. Vnímateľom takýchto vecí je univerzálny Vnímateľ - Boh.

Musí totiž jestvovať nejaký iný aktívny princíp pre vysvetlenie aktuálnej prezentácie zmyslových vnemov našej mysli, keďže ich nemôžeme určiť svojvoľne. Jediným takýmto prameňom zmyslových ideí je duchovný vôľový princíp. Tieto idey nemôžu mať pôvod v materiálnej substancii, keďže tá bola vyvrátením existencie hmoty zavrhnutá. A ani zmyslové veci nemôžu byť zodpovedné za tieto idey, lebo niet v princípe podľa Berkeleyho rozdielu medzi zmyslovými vecami a ideami.

Týmto aktívnym princípom je nekonečná duchovná substancia. Nekonečná preto, lebo konečnosť by ju obmedzovala v doručovaní konečnej mysli (človeku) všetok poriadok prírody.

Boh ako takýto princíp je však nevyhnutne aj osobný. Je to osobný Boh. Osobná podstata Boha je priamy dôsledok prítomnosti nekonečnej vôle a inteligencie i poznania aspektov jeho duchovného jestvujúcna.

1. Boh, nekonečná myseľ alebo duch (substancia, ktorého byť je totožné s vnímať a chcieť; číra kreatívna aktivita)
2. ľudia, konečné mysle alebo duchovia (obmedzené, nemateriálne substancie alebo osobné ja, pre ktoré jestvovať rovná sa vnímať a chcieť, ale tak, že svoje súcno, moc konať a idey prijíma od Boha)
3. obsahy konečných myslí (idey zmyslov; idey obrazotvornosti vytvorené voľou konečných myslí; poznatky alebo notions - kongnitívne prostriedky na poznanie myslí, činností a vzťahov)

Filozofické dielo Georga Berkeleyho predstavuje radikálnu podobu empirizmu, pričom ukazuje, ako ľahko dokáže empirizmus prerásť do solipsizmu a jeho paradoxov. Hoci sa filozoficky Berkeleymu podarilo neumierneným spôsobom vyvrátiť relevantnosť materializmu, nedostal sa pri využití hlavnej zbrane deistov (empirizmu) do protirečení. Naopak, do dejín sa zapísal svojím dôkazom Božej existencie a vyzdvihol dôstojnosť nášho ja pri existencii a vnímaní vecí okolo nás.