Wilhelm Dilthey

Dilthey pochádzal z reformovanej kazateľskej rodiny, študoval históriu, teológiu a filozofiu v Berlíne a v Heidelbergu, promoval roku 1864 prácou o Schleiermacherovej etike a roku 1867 sa stal profesorom v Bazileji, neskôr v Kieli, vo Vroclave a v rokoch 1883 až 1908 v Berlíne. Súborné vydanie jeho diela má viac ako tridsať zväzkov.

Proti metóde prírodných vied, ktorá sa počas 19. storočia nesmierne rozvinula, postavil Dilthey humanitné či spoločenské vedy (doslova "duchovné vedy", Geisteswissenschaften – napr. históriu, právo, literárnu vedu) a snažil sa vybudovať ich vedeckú metódu. Prírodné vedy skúmajú svet z hľadiska príčinnosti, naopak úlohou „duchovných vied“ je podľa neho chápať a vysvetľovať vzťahy medzi životom, vyjadrovaním a poznaním. Z povahy veci musí byť historické, teda chápať svoje predmety a témy v dejinnom vývoji, a ich hlavnou metódou je hermeneutika, teda snaha o verné porozumenie a výklad textov a iných dokladov.

Druhou veľkou Diltheyovou témou bol život a živé, ktoré sa podľa neho nedá celkom pochopiť len experimentálnou metódou vied o neživom. Život totiž charakterizuje úsilie každého organizmu udržať sa nažive, rásť a rozmnožovať sa, len v oblasti živého možno nájsť napríklad slobodu a zodpovednosť. Živé organizmy žijú v istej symbióze so svojim prostredím, od ktorého sú závislé a na ktoré aj rôznym spôsobom reagujú. Sú teda dráždivé, vnímavé a schopné aj vzájomne komunikovať.

Treťou veľkou oblasťou Diltheyovho záujmu bola výchova a vzdelávanie. Všímal si rôzne etapy ľudského detstva a dospievania a hľadal pre ne primerané spôsoby výchovy. Patrí tak medzi zakladateľov modernej pedagogiky a filozofie výchovy.

Okrem filozofie a pedagogiky ovplyvnil Dilthey aj sociológiu, najmä prostredníctvom svojho kolegu a priateľa G. Simmela, a to svojim dôrazom na chápanie a poznanie. Medzi jeho priamych žiakov patrili nemeckí filozofi a pedagógovia Hans Lipps, Herman Nohl, Theodor Litt, Eduard Spranger, Georg Misch a Erich Rothacker. Na Diltheya polemicky nadviazal Martin Heidegger a vlastním pojatím hermeneutiky Hans-Georg Gadamer, obaja však od neho prevzali mnoho impulzov a myšlienok (napr. myšlienku „hermeneutického kruhu“). Ditheyove myšlienky a dielo ovplyvnili celý rad ďalších – hlavne nemeckých – filozofov, ako bol Theodor W. Adorno, Ernst Cassirer, Karl Otto Apel alebo Jürgen Habermas. V Česku sa jeho myšlienkami zaoberal Jan Patočka a celý rad pedagógov. Významne ovplyvnil aj uvažovanie antropológa Victora Turnera a jeho koncepciu kultúrnych performance.[1]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Wilhelm Dilthey

• N. Pelcová: Wilhelm Dilthey: základy filosofie prožitku. Praha 2000
• N. Pelcová: Vzorce lidství: filosofie o člověku a výchově. Praha 2001

• J. Ehrenmüller: "Wilhelm Diltheys Philosophie der Philosophie" - po nemecky