Etika

Etické skúmanie však v sebe zahŕňa viacero rovín, resp. v oblasti etiky je možné klásť viacero odlišných otázok. Ponajprv, etika si všíma, resp. v istom zásadnom zmysle vychádza z toho, čo ľudia v príslušnej dobe a na konkrétnom mieste považujú za eticky žiaduce – morálne dobré. Otázke opisu (deskripcie) toho, čo ľudia (napr. obrazne povedané „tu a teraz“) považujú za morálne dobré sa venuje deskriptívna (opisná) etika. Pristavme sa teda napríklad pri pozorovanom fakte, že existujú spoločenstvá, v ktorých sa považuje za morálne dobré spolu so zosnulým manželom zaživa upáliť jeho ovdovelú manželku. Spoločenstvá, ktoré nepraktizujú túto formu pohrebného rituálu môžu považovať túto prax za krutú či nemorálnu.

Avšak takého usudzovanie nepatrí do deskriptívnej etiky ak by malo byť chápané ako základ pre morálne odsúdenie príslušnej praktiky – deskriptívna etika si totiž nekladie za cieľ hodnotiť príslušné morálne presvedčenia a praktiky, ale len zhromažďuje materiál pre iné typy etického (či sociologického, kulturologického, psychologického a pod.) skúmania. (Maximum, ktoré máme v tomto kontexte k dispozícii je konštatovanie, že príslušníci kultúry K1 považujú za morálne dobrú praktiku P1 a príslušníci inej, veľmi odlišnej kultúry K2 považujú praktiku P1 za morálne zlú.) Možno povedať, že deskriptívna etika je prvkom entografického skúmania, ktoré si kladie za cieľ zaznamenať morálne predstavy a presvedčenia určitého kultúrneho spoločenstva a v zhode s (istým spôsobom pochopenou) požiadavkou vedeckej nezaujatosti či objektivity sa vedome vyhýba ich hodnoteniu.

Podoba etickej teórie, ktorá sa usiluje formulovať a obhájiť kritéria morálne dobrého konania na abstraktnej rovine – v podobe morálnych noriem určujúcich dobré ľudské konanie sa nazýva normatívna etika. Táto forma etickej reflexie nezaujme k praxi upaľovania vdov nezainteresovaný postoj deskriptívnej etiky, ale vznesie nárok na hodnotenie tejto praxe ako morálne dobrej alebo zlej. To, aká bude jej odpoveď však bude závisieť od toho, aká podoba normatívnej etiky bude zvolená ako určujúca pre morálne hodnotenie. Poznáme tri základné podoby normatívnej etiky: etika cnosti, deontologická etika (etika morálnej povinnosti) a konzekvencialistická etika (etika morálnych dôsledkov).

Povedané konkrétnejšie, čeliac vyššie opísanej morálnej otázke sa bude etika cnosti pýtať či je takéto konanie v súlade s konaním osôb, ktoré majú adekvátne rozvinutý morálny charakter – teda nadobudli morálne cnosti (morálne žiaduce charakterové črty). Deontologická etika sa na tento problém pozrie cez otázku, či je takéto konanie výrazom dodržiavania morálnych princípov (povinností), resp. v súlade s nimi alebo ich porušením a konzekvencializmus bude skúmať či sú morálne dôsledky príslušného konania dobré alebo zlé (z hľadiska toho, čo sa považuje za dobro/zlo). Na základe toho, ako budú tieto otázky zodpovedané potom dostaneme morálne hodnotenie každej z troch pozícií v príslušnej morálnej otázke. Samotný fakt, že každá z troch typov normatívnej etiky kladie hlavný dôraz na odlišný aspekt ľudského konania nevylučuje možnosť, aby sa vo svojich odpovediach (morálnom hodnotení) často zhodovali (napr. v otázke upaľovania vdov spolu s nebohým manželom). Samozrejme však bude veľa prípadov, keď sa zhodovať nebudú – a práve tieto sú predmetom dôležitých diskusií a sporov ich stúpencov.

Iným typom etického skúmania, ktoré sa z hľadiska abstraktnosti nachádza mimo či za agendou normatívnej etiky je metaetika. Táto sa venuje dôležitým otázkam etiky, tým, že sa pýta na otázky povahy, významu a statusu morálnych tvrdení (súdov). Metaetika nemá ambíciu zdôvodňovať jednotlivé morálne normy, ktoré nás usmerňujú alebo by nás mali usmerňovať v našom konaní. Inými slovami, venuje sa analýze jazyka morálky, ktorý skúma z hľadiska logického vyplývania morálneho usudzovania a významu morálnych tvrdení, teda metódami logickej, lingvistickej a sémantickej analýzy jazyka morálky. V tomto zmysle formuluje zásadné závery pre predmet etiky a jej povahu ako vedeckého skúmania. Napríklad, ide o to, že kladie otázku či možno považovať morálne tvrdenia za pravdivé a nepravdivé alebo sú čírim výrazom našich neracionálnych schopností: výrazom našich emócií, resp. projekciou našich túžob do sveta, kde sa na morálnych subjektoch nezávislé morálne skutočnosti vôbec nenachádzajú.

Ak sa vrátime k nášmu príkladu - otázke upaľovania vdov spolu s ich zosnulým manželom, možno konštatovať, že metaetiku primárne nebude zaujímať či niekto praktikuje tento obrad ako súčasť svojho morálneho systému, ani to či a prečo je to morálne dobré/zlé. To čo ich bude zaujímať, bude význam a logika používania normatívnych etických tvrdení. Výrok „Je morálne dobré, aby bola vdova upálená spolu so svojím zosnulým manželom“ je príkladom takýchto normatívnych tvrdení. Tiež sa budú zaujímať o to, v čom sa tento výrok líši od (deskriptívneho) výroku „Vdova je vždy upálená spolu s telom svojho zosnulého manžela“, alebo o to, či a ako tento výrok logicky vyplýva z tvrdení vyššej úrovne abstrakcie príslušného morálneho diskurzu (jazykovej praxe). Prípadne sa metaetici môžu pýtať, či morálne odsúdenie tejto tradície je alebo nie je výlučne projektovaním našich (v tomto prípade skupinových) túžob či preferencií na iné spoločenstvo, ktorého túžby sú (zjavne) protikladné k našim preferenciám a túžbam.

Popri týchto troch typoch etického skúmania však jestvuje ešte jeden typ a to praktická alebo aplikovaná etika. Tento typ etiky má veľa spoločného s normatívnou etikou, avšak jeho špecifikom je to, že sa pokúša formulovať pomerne špecifické normy konania pre rozmanité oblasti ľudského života. Často ide práve o tie oblasti, ktoré naliehavo vyžadujú morálne usmernenie, resp. neumožňujú nekonať a súčasne ide o citlivé otázky spojené s ľudským životom, resp. smrťou a umieraním. Patria tu témy ako napríklad interrupcia, trest smrti, eutanázia, spravodlivá vojna a pod. Tento typ etickej reflexie patrí k najdynamickejšie sa rozvíjajúcim typom etiky v súčasnosti, čo súvisí so závratným rozvojom technológií, osobitne medicínskych.

Tento rozvoj umožňuje človeku dosiahnuť také zásahy do ľudského života, ktoré boli nemysliteľné v predtechnologickej epoche a tak nás stavia pred otázky, resp. rozhodnutia, ktorým sme v minulosti nečelili. Otázky týkajúce sa napríklad miery do akej máme udržiavať človeka pri živote výlučne pomocou prístrojov musia dennodenne prakticky zodpovedať zdravotníci. Inými slovami, stoja pred otázkou morálnej zodpovednosti vo svete, ktorá vytvára stále nové technologické možnosti – musia prakticky odpovedať na otázky, kedy je využívanie týchto technológií v prospech predĺženia, či zachovania života pacienta v súlade s jeho dôstojnosťou a kedy sa dostáva do rozporu s požiadavkami, ktoré z nej vyplývajú. Tak napríklad otázka morálnej prípustnosti technologického vylepšovania človeka vzniká až vznikom takejto možnosti.

V súlade so stoicizmom je etika jednou zo základných zložiek filozofie; musí sa opierať o vedu.

Podľa Rogera Bacona patrí etika k prírodovedným a empirickým disciplínam.

Etika Ludwiga Andreasa Feuerbacha sa zakladá na pojme rozumného sebaobmedzenia a lásky k iným.

Immanuel Kant hovorí, že etika je odpovedanie na otázku, čo mám konať. Je to filozofia morálky, ktorej základným pojmom je pojem dobrej vôle.

Pre Arna Anzenbachera je etika praktická filozofia. Jej predmetom je ľudské konanie (prax).

KOGNITIVIZMUS

• morálny intuitivizmus (G. E. Moore, Price, Prichard, Ross)
• morálny realizmus (L. Wittgenstein, D. Davidson)
• morálny naturalizmus (Ph. Foot, J. Searle, P. Geach)
• morálny racionalizmus (A. Gewirth, J. Rawls)
• morálny relativizmus (G. Harman, D. Wong, B. Williams, J. Margolis)
• historicizmus, cnosť, tradícia (A. MacIntyre)

NON-KOGNITIVIZMUS

• emotivizmus (A.J. Ayer, Ch. L. Stevenson)
• univerzálny preskriptivizmus (R. M. Hare)
• morálny anti-realizmus (R. Rorty, S. Blackburn)

• etika cnosti
• deontologická etika
• konzekvencialistická etika

• všeobecná etika
• špeciálna etika
• analytická etika
• aprobatívna etika
• etika komunikácie
• feministická etika
• etika autenticity
• etika kozmickej teleológie
• etika sebarealizácie
• heteronómna etika
• autonómna etika
• humanistická etika
• stoická etika
• kresťanská etika
• teologická etika