Rozum

Rozum je ľudská schopnosť myslieť, rozmýšľať, uvažovať, usudzovať; schopnosť alebo súbor schopností tvoriť alebo pretvárať rôzne (najmä kognitívne a regulatívne) významové útvary a manipulovať či operovať nimi.

O rovnomennom románe pozri Rozum (román).

Keďže sa rozum tematizoval a tematizuje pri intervencii najrozmanitejšich a často vzájomne sa nekontrolovateľne prestupujúcich pojmov a predstáv, aj jeho obraz v každodennom vedomí, vedách, filozofii, náboženstvách sa značne odlišuje a jeho obrysy bývajú značne neostré. S pojmom rozumu úzko súvisí (napr. ako synonymum, podpojem atď.) pojem umu.

• Podľa Plotinosa je rozum nús – jeden z troch základných stupňov súcna.[1]
• Bachelard procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[2]
• Transcendentalizmus procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[3]
• Piaget procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[4]
• Novokantovstvo procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[5]
• Neoracionalizmus procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[6]
• Stoicizmus definuje rozum ako prirodzená podstata, príroda človeka. Treba žiť v zhode s rozumom, to je základ stoickej etiky.
• Natorp procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[7]
• Podľa Kanta je rozum zložka vedomia, ktorá nemôže nič vypovedať o skutočnosti: Ak sa ľudský rozum pokúsi prekročiť sféru javov a zahĺbiť sa do sveta vecí osebe, čakajú ho na tejto ceste nevyhnutné sklamania. Lež aj napriek tomu sa rozum odhodláva na toto dobrodružstvo. Rozum možno poznať iba v jeho používaní. Rozum nie je nijaký možný predmet nášho poznania, ale je to predpoklad, podmienka poznania.[8]
• Gonseth procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[9]
• Podľa Descarta môže existovať nezávisle od hmoty; vlastní vrodené pojmy, večné pravdy, ktoré majú nadčasovú platnosť. Rozum je zároveň tým, čo má robí tým, čím som.[10]
• Demokritos hovorí, že rozum je obsiahnutý v duši človeka, čo ju robí tým najušľachtilejším v človeku. Rozum v človeku ovláda jeho zmyslové impulzy – zložené z menej dokonalých atómov – a dáva mu vedomie dobra a šťastia, ktoré je v uspokojení ducha a ruzumu. Takýto pokoj dáva radosť a súčasne silu na primerané a správne postupovanie. Pokoj možno ziskať ovládnutím žiadstivosti a zharmonizovaním celého života.[11]
• Cassirer procesualizuje rozum, chápe ho ako činný, vyvíjajúci sa a pokúša sa pojmovo vyjadriť zákon vývoja rozumu.[12]

Rozum v Slovenskom folklóre[13]:

• I v mladej hlave starý rozum sa nájde.
• Mladý na roky, starý na rozum.
• Rozum pred rokmi neprichádza.
• Rozum prichodí s rokmi.
• Rozum, starý! - Rozum si nadobývaj, starý!
• Rozum s vekom rastie.
• Starí ľudia rozum tratia.
• Starí ľudia upadajú do detinského rozumu.
• Starý a nemá rozum!
• Starý cap a nemá za malé dieťa rozumu.
• Starý pes a nemá za malé dieťa rozumu.
• V starých rozum býva.