Anarchizmus

Individualisti tvrdia, že najpodstatnejší je jedinec. Spoločnosť, nech by bola akokoľvek slobodná, neuznávajú, pretože vyvíja na človeka nátlak vo forme verejnej mienky a názoru väčšiny. Každý by mal byť absolútne slobodný, nemal by byť viazaný s inými ľuďmi, pokiaľ to nie je v jeho vlastnom záujme. Individualizmus bol východiskový smer neskoršieho anarchizmu a anarchizmus vo svojich počiatkoch bol čisto individualistický. Za významného predstaviteľa individualistického anarchizmu je považovaný Max Stirner, ktorý výraz „Ja“ začína zásadne veľkým písmenom a slovo egoizmus používa v pozitívnom zmysle. Ďalší individualisti boli William Godwin, Benjamin Tucker, Federica Montseny, Josiah Warren, William B. Greene, Lysander Spooner, Stephen Pearl Andrews, Victor Yarros a Henry David Thoreau.

Mutualizmus sa v ekológii používa na pomenovanie obojstranne výhodného vzťahu, v politickej terminológii označuje vzájomnú spoluprácu. Mutualizmus sa objavil v anglických a francúzskych robotníckych hnutiach 18. storočia. Neskôr ho prevzali anarchisti okolo Pierra-Josepha Proudhona. Mutualistická ekonomika je charakteristická voľnými združeniami (federáciami) a demokraticky fungujúcimi mutualistickými bankami (požičiavajúcimi bez úroku). V mutualistickom systéme každý jedinec prijme presný plat za svoju prácu; služby ekvivalentné cene budú zameniteľné s inými službami bez zisku a so všetkým, čoho má nadbytok (mimo toho, čo dokáže spotrebovať), sa podelí v prospech komunity, ktorej je členom. Oproti individualistickým anarchistom, Proudhon zdôrazňoval združovanie výrobcov a spotrebiteľov, čo postavilo mutualistov niekde medzi individualistov a kolektivistov. Proudhon považoval slobodu (ekvivalent k anarchii) za syntézu komunizmu a súkromného vlastníctva.

Kolektivistický anarchizmus je spájaný hlavne s Michailom Bakuninom a s antiautoritárskou sekciou Prvej internacionály (1864 – 1876). Na rozdiel od mutualistov, kolektivistickí anarchisti nepripúšťajú žiadne súkromné vlastníctvo výrobkov, obhajujú vlastníctvo kolektívne. Napriek tomu by pracujúci mali byť za svoju prácu ohodnotení, radšej než na základe „distribúcie podľa potreby“ (ako to hlásali anarchokomunisti). Aj keď kolektivisti obhajovali kompenzáciu za prácu, pripúšťali aj možnosť po-revolučnej premeny v komunistický systém distribúcie podľa potreby.

Anarchokomunisti navrhujú, aby bola spoločnosť zložená z množstva samosprávnych komún s kolektívnym vlastníctvom výrobných prostriedkov, riadených priamou demokraciou a voľne spájaných s inými komúnami do federácií, čo bude znamenať slobodnú spoločenskú organizáciu. V anarchistickom komunizme jedinci nebudú prijímať priame kompenzácie za svoju prácu (v podobe podielu na zisku, platu ani inej kompenzácie), ale namiesto toho budú mať voľný prístup k zásobám komúny. Niektorí autori si myslia, že si to vyžiada v podstate komunitariánsku ľudskú povahu, ale pohľad, ktorý rozvinul Kropotkin a neskôr Murray Bookchin, ukazuje, že členovia takejto spoločnosti budú spontánne vykonávať nevyhnutnú prácu, pretože si budú vedomí výhod komunitného blaha a vzájomnej pomoci. Za prvého významného predstaviteľa je považovaný Joseph Déjacque. Ďalší významní anarchokomunisti boli Piotr Kropotkin, Alexander Berkman a Errico Malatesta. Anarchistický komunizmus sa podstatne odlišuje od komunizmu presadzujúceho komunistickými, marxistickými a boľševickými stranami. Hlavný rozdiel je v tom, že anarchokomunisti neuznávajú žiadne prechodné štádium tzv. „diktatúry proletariátu“, ani dočasnej vlády komunistickej strany. Už prví anarchokomunisti a anarchisti upozorňovali, že nová vládnuca vrstva sa nedokáže vzdať svojej moci, že z dočasnej diktatúry sa stane diktatúra trvalá, a že bude ešte horšia ako diktatúra kapitalistická, čo sa nakoniec potvrdilo v Rusku po roku 1917 a v strednej a východnej Európe po roku 1945.

Červenočierna anarchosyndikalistická vlajka

Na začiatku 20. storočia je viditeľný vzostup anarchosyndikalizmu ako osobitnej školy v anarchistickom hnutí. Oproti ostatným anarchistickým smerom bol viac zameraný na hnutie pracujúcich. Odbory považoval za základnú silu pre revolučnú spoločenskú zmenu, ktorá nahradí kapitalizmus a štát novou spoločnosťou demokraticky riadenú samosprávami pracujúcich. Anarchosyndikalizmus sa snaží zrušiť súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov, čím napádajú samotný základ kapitalizmu, to vedie k triednym rozporom. Tri najdôležitejšie princípy anarchosyndikalizmu sú: solidarita pracujúcich, priama akcia (napríklad generálny štrajk, obsadenie tovární, sabotáže, demonštrácie) a samospráva pracujúcich. Anarchosyndikalizmus vystupuje aj voči oficiálnym odborovým organizáciám, ktorým vyčíta hierarchickú štruktúru, platené vedenie a tendenciu ku kompromisom. Rudolf Rocker je jeden z najznámejších hlasov anarchosyndikalistického hnutia. V roku 1938 vydal svoju brožúru Anarchosyndikalizmus. Anarchsyndikalistické odbory existujú v mnohých štátoch, a väčšina je združená v anarchosyndikalistickej internacionále Medzinárodná asociácia pracujúcich, ktorá je najdlhšie trvajúcou internacionálou. Bola založená v roku 1922. Svoje zastúpenie má aj na Slovensku, keďže medzi jej členské organizácie patrí aj Priama akcia.

Tento smer je úzko spájaný s ruským spisovateľom Levom Nikolajevičom Tolstým. Bol ovplyvnený Proudhonom i Kropotkinom, s ktorými si dopisoval. Nenávidel štát, peniaze, vojny, násilie. Bol presvedčeným antimilitaristom. Bol však aj hlboko veriacim kresťanom, čo ho odlišuje od väčšiny anarchistov popierajúcich existenciu Boha. Jeho láska k Bohu mu však nebránila nenávidieť cirkev. „Cirkev je len klamstvo, krutosti a podvody.“ Vyčíta cirkvi jej dogmatické učenie, prepychový život kňazov a nútené „vodcovstvo“ kresťanov. Rovnako vyčíta štátu, že s cirkvou spolupracuje pre svoje zištné dôvody. Tolstoj objavil v sebe lásku k Bohu a Ježišovi a rozvinul teóriu nenásilia. Stal sa jedným z najhlavnejších predstaviteľov pacifizmu. Jeho myšlienky neskôr použil a rozvinul Mahátma Gándhí.

Anarchistický feminizmus sa vyvíjal obdobne ako feminizmus klasický, aj v rovnakých časových obdobiach. V mnohom sa však tieto smery líšili a prichádzali do vzájomných sporov. Anarchofeministky síce volali po rovnosti pohlaví, nežiadali však napríklad volebné právo pre ženy, pretože ako anarchistky voľby neuznávali. Klasickým feministkám taktiež vyčítali ich honbu za možnosťou žien pracovať na „mužských“ pozíciach, pretože ich anarchistický postoj považoval platenú prácu za vykorisťujúcu. Komplexná výčitka feministkám znela: „Prečo by sme mali žiadať to, v čom sa muž sklamal ?“

Anarchokapitalizmus (často nazývaný aj anarchizmus súkromného vlastníctva alebo anarchizmus voľného trhu) je forma individualistického anarchizmu, stojaca mimo hlavného prúdu anti-kapitalistického anarchizmu. Uplatnil sa najmä v USA, pričom staval na individualistoch, napríklad na Benjaminovi Tuckerovi a Lysanderovi Spoonerovi. V mnohom sa opiera na koncept prirodzeného práva a od neho odvodený princíp súkromného vlastníctva, ktoré je rozšírením vlastníctva seba samého a miešania ľudskej práce s doteraz nevlastnenými prostriedkami. Anarchokapitalisti požadujú, aby všetky služby, vrátane súdnictva či ochrany práv, boli zabezpečované výhradne množstvom súkromných podnikateľov konkurujúcich si na trhu, čo by bolo lepšie, ako keď sú zabezpečované monopolným postavením štátu. Veria, že neregulované trhy a slobodné podnikanie zaistí vyvážený stav aj vďaka konkurencii na trhu. Anarchokapitalisti tvrdia, že zničením agresívnej existencie a činnosti štátu by sa vytvoril slobodný kapitalizmus. Myslia si taktiež, že ľudia sa dobrovoľne nevzdajú svojich majetkov v prospech spoločnosti bez kompenzácie. Najznámejšími predstaviteľmi anarchokapitalizmu boli a sú Murray Rothbard, David D. Friedman, Hans-Hermann Hoppe a Walter Block. Boli ovplyvnení libertariánmi ako napríklad Gustave de Molinari, Frederic Bastiat, Ludwig von Mises, Ayn Rand a Robert Nozick.

Hlavný prúd (a treba povedať, že aj väčšina jednotlivých vetiev) anarchizmu sa od názorov anarchokapitalizmu dištancujú a nepovažujú ho za súčasť svojho hnutia. Odmietajú kapitalizmus, ktorému vyčítajú, podľa nich, ničivý dopad na spoločnosť i slobodu jednotlivca a liberalizmus (a s ním spojenú ekonomickú globalizáciu), ktorý považujú za hlavný nástroj vykorisťovania vo svete. Ničím neobmedzený voľný trh by podľa nich viedol k narastaniu ekonomickej priepasti medzi chudobnými a bohatými.

Niektorí anarchisti považujú slovo anarchokapitalizmus za oxymoron a vyčítajú jeho zástancom používanie predpony "anarcho".

V 60. rokoch 20.storočia sa začal formovať anarchizmus zameraný na ekológiu. Vyvinul sa z kritiky industriálnej spoločnosti. Zelení anarchisti vytýkajú technológii a rozvoju odcudzenie človeka od prírody a prevrátenie hodnôt. Vyvinuli sa dve hlavné vetvy. Prvá z nich je sociálna ekológia, ktorej spoluzakladateľom bol Murray Bookchin. Bookchin uvažoval, že sociálne a ekologické problémy sa dajú riešiť spoločne, pretože sú previazané. Podľa neho príroda aj ľudská spoločnosť stoja na troch rovnakých princípoch : spontaneita (vlastná aktívnosť členov spoločnosti), diferenciácia (v rozmanitosti je stabilita) a decentralizácia. Ekologická veda podľa neho dala anarchistom „reálne vysvetlenia, pretože zistili, že príroda funguje ´´anarchisticky´´.“ Druhá vetva je radikálnejšia a nazýva sa anarchoprimitivizmus. Jeho najznámejším predstaviteľom je John Zerzan. Podľa neho nás pokrok odsudzuje od prírody. Zberači a lovci žili v súlade s prírodou, a preto žili slobodne. Poľnohospodárstvo však ľudí zotročilo, pretože tým, ktorí chceli vládnuť a ovládať ostatných, dalo k tomu nástroj. Čísla, čas, jazyk a umenie boli nástrojmi, ktoré sme predtým nepotrebovali, ale dnes sú nutné, sme na nich závislí, a dá sa nimi ovládať a manipulovať. Primitivisti si postupne zidealizovali predcivilizačné primitívne kmene a požadovali návrat k predindustriálnemu spôsobu života.

Anarchizmus bez prívlastkov je vetva anarchistickej teórie, ktorá nabáda k nedeleniu anarchizmu, k upusteniu od kvalifikačných prívlastkov ako komunistický, kolektivistický, mutualistický či individualistický (anarchizmus). Mal by byť chápaný ako tolerantná koexistencia všetkých anarchistických škôl. Vznikol z problematických čiastočných sporov jednotlivých škol a vyzýva k väčšej tolerancii. Anarchizmus bez prívlastkov volá po harmónii jednotlivých častí anarchistického hnutia a spojenie týchto častí okolo spoločnej anti-autoritárskej myšlienky. Takýto názor bol sformulovaný v roku 1889 v Barcelone pôvodne kubáncom Fernandom Tarrida del Mármol. Podľa týchto anarchistov ekonomické usporiadanie je až druhotne dôležité pri zrušení všetkých donucovacích autorít. Rudolf Rocker povedal, že rôzne druhy anarchizmu popisujú iba rôzne ekonomické metódy, ktoré majú byť zriadené v novej spoločnosti, zatiaľ čo primárnym cieľom všetkých anarchistických škol by malo byť zaistenie osobnej a sociálnej slobody.

Anarchizmus ako hnutie sa vytvorilo v 19. storočí, ale princípy na ktorých je založené sú viditeľné v oveľa skoršom období. Už kynici (filozofická škola antického Grécka) boli veľkí zástancovia osobnej slobody a búrali všetky spoločenské konvencie či morálne zásady. Stoici často používali pojem osobnej autonómie a jednou z tém, ktorej sa venovali, bola voľba života podľa prírody, radšej než podľa zákonov mesta. V stredoveku a renesancii rovnako nachádzame prvky antiautoritárstva. Napríklad Hnutie Slobodného ducha, Hnutie nemeckých novokrstencov, ktorí bojovali proti štátu a cirkvi, alebo Husitské hnutie v Čechách. V ľudskej histórii je množstvo prípadov, kedy jedinci (alebo hnutia) odmietali poslušnosť vyššej autorite štátu, panovníkovi či cirkvi. Je pravdepodobné, že z takýchto myšlienok vychádzali aj neskorší anarchisti.

V roku 1793 britský kňaz William Godwin napísal dielo, ktoré je mnohými považované za prvú anarchistickú knihu. Bol to Prieskum politickej spravodlivosti a jej vplyvu na všeobecné mravy a šťastie. Godwin tu poukazuje na to, že človek má dar rozumu a preto má byť oslobodený od vonkajších obmedzení, ktoré bránia jeho rozvoju. Godwin preto vystupuje proti štátu, právu, súkromnému vlastníctvu, manželstvu a podobne. Sám sa však za anarchistu neoznačil.

O pol storočia neskôr Johan Caspar Schmidt, známy pod pseudonymom Max Stirner, publikuje svoje dielo Jedinec a jeho vlastníctvo (1844), v ktorom rozvíja svoju radikálne individualistickú teóriu. Podľa neho na prvom mieste stojí jedinec. Má byť absolútne slobodný a nikto nemá právo ho nútiť do ničoho, čo sám nechce. Sám sebe je jediným pánom i sudcom. Musí sa oslobodiť od náboženstva, buržoáznej morálky, povinností nanútených spoločnosťou. Kritizuje aj inštitút vzdelávania za to, že mladých núti učiť sa formulky a frázy, namiesto toho, aby vychovával slobodné, inteligentné a zvrchované charaktery. Budúca slobodná spoločnosť má byť len spojením vzdelaných individualít. Napriek tomu, že Stirner často používa pojmy Ja, ego, egoizmus, myslí ich v pozitívnom zmysle, čím si jeho myšlienky vyslúžili pomenovanie „etický egoizmus“. Napriek tomu ho však mnohí doboví intelektuáli neprijímali, pretože zlo videli v buržoáznom egoizme a proti nemu stavali solidaritu, bratstvo a rôzne kolektivistické teórie.

V roku 1840 vydáva francúzsky novinár Pierre-Joseph Proudhon svoje dielo „Čo je to vlastníctvo?“. Je to prvá kniha, ktorá formuluje ucelenú anarchistickú kritiku buržoázie a kapitalistického systému. Ostatne Proudhon je prvý, kto sám seba verejne prehlásil za anarchistu. Popisuje antiautoritársky postoj voči vláde a kapitalistom, ktorí manipulujú väčšinou spoločnosti. Slobodný svet vidí v reorganizovaní spoločnosti, kde roľníci sú jedinými pánmi svojej pôdy a kde remeselníci a robotníci sami spravujú svoje dielne či továrne. Proudhon je označovaný za zakladateľa mutualizmu, založeného na nezištnej vzájomnosti, vzájomnej pomoci a solidarite. Jednotlivé prvky spoločnosti (dielne, komúny, obce, regióny …) môžu slobodne obchodovať s inými prvkami bez obmedzenia svojej nezávislosti. Založil mutualistickú banku, ktorá požičiavala bez úroku.

Proudhonove učenie rozšíril ruský emigrant a burič Michail Alexandrovič Bakunin. Podľa neho nie je iné východisko ako štát zrušiť a spoločnosť vytvoriť zo samostatných entít (obce, regióny, dielne...). Odklonil sa od mutualistickej teórie a navrhol riešenie nazývané aj kolektivizmus. Podľa neho súkromné vlastníctvo, ktoré mutualisti do určitej miery pripúšťali, je príčinou nevraživosti, chamtivosti a rozkolov medzi ľuďmi. Súkromné vlastníctvo musí byť nahradené kolektívnym. Jedinec však musí byť za svoju prácu pre komunitu určitým spôsobom ohodnotený.

O takmer 30 rokov mladší Piotr Kropotkin ďalej pracoval s Bakuninovým postojom a pretvoril ho v anarchokomunizmus. Na sklonku 19. storočia sa potom začal formovať anarchosyndikalizmus zameraný na radikalizáciu robotníkov a ich organizáciu v rámci revolučných odborov.

V roku 1864 bolo založené Medzinárodné robotnícke združenie známe pod názvom Prvá Internacionála. Bakunin a jeho anarchistickí stúpenci sa snažili do nej vstúpiť ako samostatne stojaca medzinárodná anarchistická internacionála, čo Marx odmietol, a tak vstúpili osobitne, každý za svoju krajinu. Bakuninovci a Marxisti sa síce zhodli na kolektívnom vlastníctve výrobných prostriedkov, ale odporovali si v tom, ako má byť budúca spoločnosť dosiahnutá. Anarchisti odmietali „dočasnú diktatúru proletariátu“, “revolučnú vládu pracujúcich“, aj zakladanie komunistických politických strán, pričom varovali pred zneužitím moci a tyraniou. Spory sa vyostrovali a tak bol Bakunin a časť anarchistov v roku 1872 vylúčený z Internacionály, ktorá prijala rezolúciu o tom, že robotníci by mali zakladať svoje politické strany. Antiautoritári založili vlastnú Internacionálu, ktorá bola ale veľmi rôznorodá a tak v roku 1877 zanikla. Prvá Internacionála zanikla o rok skôr, aj preto, že Marx presídlil Generálnu radu do New Yorku.

Anarchizmus bol vždy priamy, ostatne to aj hlásil vo svojich knihách. Človek by mal sám vyvíjať aktivity, ktoré mu zaistia kvalitnejší život. Z toho dôvodu sa často anarchisti stretávali s represívnou mocou. Mnohí boli zatýkaní, väznení, popravení alebo zavraždení. Ich radikálnosť ich postavila do opozície voči zákonu, ktorý považovali za nespravodlivý.

Postupne sa anarchistické hnutie uchýlilo k teroristickým činom ako boli atentáty na panovníkov, politikov, kňazov a pod. Johann Most napríklad publikoval návody na výrobu výbušnín. Aj v tomto období sa našli myslitelia, ktorí násilné akcie odmietali. Benjamin Tucker (1854 – 1939) napríklad prijímal násilie len ako posledný prostriedok proti despotickej vláde, ktorá neumožňuje ani šírenie myšlienok. Medzi anarchistických teoretikov, ktorí otvorene násilie podporovali, patrili medzi inými Joseph Déjacque, Francisco Ferrer a v ranom období aj Errico Malatesta.

Už v sedemdesiatych rokoch 19. storočia sa objavujú malé skupinky radikálnych anarchistov, ktorí sa snažili rozpútať revolúciu násilnými výpadmi. V Rusku operovalo proticárske hnutie, ktoré sa uchyľovalo k atentátom (v roku 1881 sa im podarilo zavraždiť cára Alexandra II.). Práve z neho čerpali radikálni anarchisti inšpiráciu a snažili sa zároveň aj vymedziť od socialistov, ktorým vyčítali umiernenosť. To všetko prispelo k tomu, že sa rozhodli pre „propagandu činom“.

V roku 1881 bolo v Londýne obnovené medzinárodné anarchistické hnutie, tentoraz však ako „čierna internacionála“, ktorá násilnú taktiku schválila na svojom prvom kongrese. Odvtedy bolo bežné vrhanie bômb i streľba pištolí. Medzi inými majú anarchisti na svedomí neúspešné atentáty na nemeckého cisára Wilhelma I. (1883), amerického továrnika Fricka (1892), istého srbského ministra (1893), španielskeho kráľa Alfonza XIII. (1904), francúzskeho prezidenta Émila Loubeteho (1905) a mnohé iné. Ale niektoré atentáty boli úspešné. Zomrel policajný dôstojník Rumf (1884), francúzsky prezident Sadi Carnote (1894), španielsky premiér Antonio Canovas del Castillo (1897), rakúska cisárovná Alžbeta (1898), taliansky kráľ Umberto I. (1900), prezident USA William McKinley (1901) či španielsky kráľ José Canalejas (1912). Po zhruba dvadsaťročnej epoche častých anarchistických atentátov a tvrdých represiách voči nim zo strany štátu, sa sami anarchisti odklonili od tejto násilnej taktiky. Élisée Reclus to charakterizoval slovami „Vrhanie bômb by nemalo brániť tomu, aby nás bolo počuť“. Errico Malatesta vyhlásil: „Nehodláme byť katmi, ani pomstiteľmi. Zdá sa nám, že úloha osloboditeľov a zmierovateľov je pozitívnejšia.“ Napriek tomu, že anarchisti sa od násilnej taktiky dištancovali, pretože diskreditovala anarchistickú myšlienku, niektorí z nich po terorizme ešte siahli. Za zmienku stojí atentát na „patagónskeho mäsiara“ Héctora Beningo Varelu, ktorý krvavo potlačil robotnícke povstanie v Patagónii v roku 1923, ale aj niektoré atentáty v Čechách po prvej svetovej vojne.

V prvom desaťročí dvadsiateho storočia bolo anarchistické hnutie na vzostupe. V roku 1907 sa konal významný medzinárodný kongres anarchistov v Amsterdame. Stúpajúcu tendenciu hnutia zastavil konflikt veľmocí. Anarchisti sa rozdelili na dva tábory. Jeden z nich odsudzoval expanzívnu agresívnu politiku Nemecka a spriatelených štátov, pričom sa postavil na opačnú stranu. Kropotkin vyhlásil: „Keby som bol mladší, išiel by som so zbraňou brániť Paríž...“. Anarchisti druhého tábora však odsudzovali samotnú vojnu, politikov a militaristov z oboch strán a upozorňovali na nedostatky štátu a nacionalizmu ako takého. Rozdelená Európa znamenala rozdelený anarchizmus.

Ďalšou ranou pre hnutie bolo víťazstvo boľševickej strany v Rusku. Aj keď niektorí anarchisti už dávno upozorňovali na nebezpečenstvo štátneho komunizmu, väčšina anarchistov sa potešila spontánnemu revolučnému aktivizmu ruského obyvateľstva. Mnohí sa vrátili do Ruska, v ktorom videli možnosť budovať slobodnú anarchistickú spoločnosť, mnohí vo svojich krajinách publikovali články na podporu víťazstva pracujúcich v Rusku. Zakrátko sa však diktatúra proletariátu otočila proti samotným ľuďom a samozrejme aj proti nepohodlným anarchistom. Teror na vlastných obyvateľoch sa prejavil zatýkaním, väznením a často aj vraždami politických odporcov. Z Ruska sa šírili varovné správy o tyranii, ktorým však mnohí v západnej Európe nemohli uveriť. Kropotkin umiera v domácom väzení v dedine neďaleko od Moskvy v roku 1921. Jeho pohrebu sa zúčastnilo 100 000 ľudí s transparentmi a zástavami. Bola to posledná anarchistická demonštrácia v Rusku na najbližších 70 rokov.

Obrovským zdrojom varovných signálov pre západnú Európu bolo aj potlačenie anarchistickej republiky na Ukrajine. Nestor Machno tu so svojimi partizánskymi oddielmi (o sile až 50 000 mužov) viedol dlhý obranný boj proti nemeckej a rakúskej armáde. Po vojne sa museli brániť aj ruským represiám. Na oslobodených územiach šírili anarchistické letáky a plagáty, v ktorých vyzývali ukrajinské obyvateľstvo k podpore slobodnej spoločnosti bez štátnej autority a presviedčali tiež vojakov Červenej armády, aby odmietli bojovať „proti svojim bratom a za cudzieho pána“. Na Ukrajine sa nakoniec vytvorilo obrovské územie samosprávne riadené komunitami a dedinami, ktorému sa hovorilo aj Machnovščina. V roku 1920 prišla boľševická strana s návrhom o zmierenie a za pomoc proti generálovi Wrangelovi prepustila všetkých anarchistických väzňov. Rok po spoločnom víťazstve boľševická vláda znovu obrátila zbrane proti Machnovcom a tentoraz ich dokonale rozdrvila.

Jednou z najväčších afér, ktorú spôsobila ruská tyranská vláda bolo potlačenie povstania námorníkov v Kronštadte z roku 1921. Požiadavky, ktoré námorníci predniesli svetu z okupovanej vojenskej základne, boli takmer totožné s požiadavkami anarchistického hnutia. Trockij, druhý muž komunistickej strany, však na nich poslal chemické zbrane a povstanie tak skončilo masakrom. Tieto a ďalšie represie viedli k tomu, že sa anarchistické hnutie rezolútne postavilo proti aparátu boľševickej strany, a potvrdili sa obavy anarchistov, ktorí už pred päťdesiatimi rokmi upozorňovali na to, že revolúciu nemôže viesť žiadna strana ani politik.

V Taliansku a Nemecku bol anarchizmus po prvej svetovej vojne relatívne silný, ostatne ako aj socialistické a komunistické hnutie. Na nástup fašizmu však nebol pripravený. Rýchly vzostup pravice a jej premyslená taktika zameraná na zlikvidovanie opozície zachytili tieto tri ľavicové hnutia nezjednotené a rozhádané, čo nacizmu a fašizmu zabezpečilo otvorenú cestu k moci. Anarchisti sa dostali na prvé priečky zoznamov nebezpečných odporcov režimu a často končili v koncentračných táboroch. Zameriaval sa na nich aj pouličný teror jednotiek SA a stávali sa obeťami vrážd. Z logických dôvodov sa anarchizmus postavil proti fašizmu, s ktorým si protirečil aj v otázke rovnosti ľudských rás. Upozorňoval tiež, že prílišný dôraz na národ či vlastenectvo v spojení s prílišnou dôverou v štátny aparát a vládu tvrdej ruky vedie k neustálemu napätiu medzi ľuďmi a k ťažkým vojenským konfliktom. V rôznych krajinách dotknutých vojnou sa preto organizujú skupiny antifašistov, ktorí majú ideovo blízko k anarchizmu.

Mnohí z anarchistov však pred diktatúrou z Nemecka a Talianska utekajú do USA alebo Španielska. Práve v Španielsku sa tak začína azda najúspešnejšia epocha anarchizmu. Obrovskú úlohu zohralo španielske anarchistické hnutie v boji proti fašistickému diktátorovi Francovi.

V Španielsku všetku moc držala monarchistická vláda spolu s cirkvou. Preto tu boli výhodné podmienky pre vznik anarchizmu. Už v roku 1845 tu začína vychádzať prvý anarchistický časopis. Po revolúcii v roku 1873 sa predsedom federálnej vlády stal proudhonista Francisco Pí y Margal. Po opätovnom víťazstve monarchie sú zavádzané represie a nespokojnosť rastie. Nepokoje vyvrcholili vzburou v Katalánsku v roku 1909, ktorá si vyžiadala obrovské škody na majetku a množstvo obetí na oboch stranách. Aj tieto udalosti viedli k založeniu celošpanielskej odborovej organizácie CNT (Confederación Nacional del Trabajo – Národná konfederácia práce, 1910), v ktorej mali anarchisti značný vplyv.

V roku 1936 sa do španielskej vlády dostal Ľudový front, ktorý aj anarchisti považovali za pokrokový a podporili ho. Keď však v tom istom roku zaútočili pravicové organizácie na čele s Francom, Ľudový front odmietol vydať zbrane do rúk robotníkom. Tí pred nacionalistickým povstaním ubránili len Barcelonu. Na územiach, ktoré Franco neobsadil, zakladali roľníci a robotníci slobodné kolektívy a samosprávne komúny. Popri Ukrajine je možné hovoriť o ďalšej obrovskej oblasti, kde dokázala fungovať anarchistická spoločnosť.

CNT sa v roku 1936 dostala do vlády, kde získala štyri ministerské kreslá. Sľubovala si od toho viac sily pri porážke Franca. Boje však prebiehali hlavne v uliciach. Anarchisti volali hlavne po milíciách, „po ozbrojených roľníkoch, ktorí by sa po vojne vrátili k svojim poliam“. Ale ich odvaha a motivácia nestačili na porazenie pravicových síl. Boli tak donútení vstúpiť do oficiálnej armády, čím sa ich vojenská sila čiastočne zlepšila.

CNT si už krátko po ruskej revolúcii rozhnevala komunistickú stranu, najmä po ich výstupe z komunistickej internacionály. Rusko si preto na Pyrenejskom polostrove sledovalo predovšetkým vlastné záujmy, čo prispelo k tomu, že stalinisti v Španielsku bojovali aj proti slobodným kolektivistom. CNT zjemnila svoju rétoriku a prejavili sa u nej centralistické sklony. Mnohí jej preto pripisovali vinu za porážku španielskej revolúcie.

Po porážke Hitlera bol anarchizmus natoľko vyčerpaný, že o ňom takmer nebolo počuť. V Španielsku sa začali anarchistické odbory obnovovať až po smrti Franca v roku 1975. Európa sa zmietala v studenej vojne, v ktorej sa polarizovala na dva svety. Ani jeden z nich nepripúšťal anarchizmus ako serióznu politickú myšlienku, a snažil sa potláčať akékoľvek snahy o vybudovanie silného anarchistického hnutia, aké poznáme z predvojnového obdobia. Na druhej strane ani anarchisti si nevybudovali sympatie k jednému ani k druhému bloku. V Anglicku v 50. rokoch vychádzal časopis Ani východ, ani západ, v ktorom anarchisti vysvetľovali, svoj postoj ku komunistickej aj kapitalistickej spoločnosti. Obom vyčítali autoritatívne vlády, nemožnosť občanov rozhodovať o svojom osude, militarizmus oboch táborov, manipulovanie verejnou mienkou a neslobodu.

V boji dvoch silných ideológii sa anarchizmus nestačil vyvíjať v klasickej forme a tak prenikol v modifikovanej podobe do umenia. Týkalo sa to hlavne literárnych hnutí beatnikov, surrealistov, či situacionistov. V 60.-tych rokoch sa anarchisti prejavili aj pri študentských nepokojoch, ktoré sužovali mnohé Európske krajiny, angažovali sa aj v antimilitaristických protestných hnutiach. V rovnakom období vzniká ekologické hnutie, pri ktorom anarchizmus stojí od jeho počiatkov. Murray Bookchin sa pričinil o vznik nového vedného odboru sociálnej ekológie. Táto vedecká disciplína sa snaží vyriešiť problémy životného prostredia a problémy ľudskej spoločnosti na základe vzájomnej previazanosti týchto atribútov. Krátko nato sa z eko-anarchistov radikalizovali anarchoprimitivisti.

V roku 1968 sa anarchisti pokúsili obnoviť hnutie na spoločnom kongrese v Carrare (Taliansko). Stretli sa tu starí teoretici anarchizmu aj mladí nádejní aktivisti, narazili však na generačnú bariéru. Napriek tomu sa podarilo utvoriť Internacionálu anarchistických federácií.

V 70. rokoch sa v Anglicku objavuje rebelantské hnutie punk, spojené aj s hudbou. Práve v punku sa naplno prejavili anarchistické myšlienky odmietania autorít. Vďaka hudbe a výstrednému štýlu sa punk veľmi rýchlo rozšíril do všetkých krajín západného bloku, a v obmedzenej miere aj za hranicu železnej opony. V období 80. rokov už je možné hovoriť o obnovenom anarchistickom hnutí, pričom je viditeľné množstvo malých mimovládych hnutí, ekologických, antimilitaristických a ľudskoprávnych organizácií.

Po páde železnej opony sa antiautoritárske myšlienky mohli nezadržateľne šíriť aj do bývalého komunistického bloku. Vo svete sa však objavili aj nové negatíva usporiadania ľudskej spoločnosti. Čoraz viditeľnejšie sa prejavovali dopady globalizovanej ekonomiky, vykorisťovania chudobných bohatými, neudržateľnosť konzumnej kultúry, prejavy neonacizmu, rasizmu a národnostných sporov, vojenské intervencie bohatých krajín v rámci celého sveta, skorumpovanosť politikov. Všetky tieto aspekty modernej spoločnosti dali za vznik ďalším a ďalším organizáciám a hnutiam, ktoré je už veľmi ťažké jasne začleniť do nejakej konkrétnej ideológie, či jediného smeru. Majú totiž až príliš spoločných cieľov.

Keď v roku 1994 v Mexiku vlády Severnej Ameriky podpisovali dohodu o voľnom obchode (NAFTA), vzbúrila sa Zapatova armáda národného oslobodenia (EZLN). Jej snahou bolo zabránenie podpísania tejto zmluvy, ktorá znamenala zhoršenie kvality života mexického ľudu a hlavne domorodého obyvateľstva. Napriek tomu, že neporazila mexický štát, ubránila aspoň svoje územia, na ktorých zapatisti žijú samosprávne v slobodných komúnach. So zbraňou v ruke dodnes bojujú za svoje územia a to aj vďaka medzinárodnej solidarite antiglobalizačného hnutia. Toto hnutie (hnutie hnutí) je tak rôznorodé, že nie je možné presne určiť, k akej ideológii sa hlási. Spája ho spoločná myšlienka opozície voči nespravodlivej ekonomickej globalizácii. Vďaka tomu, že toto hnutie sa nebráni používaniu internetu pre svoj boj, alebo mobilných telefónov, pre lepšiu komunikáciu medzi aktivistami, ani iných moderných zariadení a výdobytkov technológie (až na primitivistov) hnutie prestalo používať označenie anti-globalizačné, a namiesto toho preferuje termín alter-globalizačné. Nebojuje totiž proti globalizácii, ale chce kapitalistickú globalizáciu nerovnosti a vykorisťovania nahradiť alternatívou v podobe globalizácie solidarity, spolupráce a mieru.

V rámci alterglobalizačného smeru sa anarchizmus teoreticky vyvíja a naprieč celým týmto hnutím prerastá. Nedá sa však povedať, že by s alterglobalizačným hnutím splýval, pretože popritom ostáva pri svojich cieľoch. Najmä publikačnou činnosťou anarchizmus sprostredkúva názor, že človek najlepšie vie, čo je pre neho dobré a on jediný má právo rozhodovať o svojom osude.