Konfucius

Konfucius odmietol ideu od sveta odtiahnutého mudrca (základným rysom jeho filozofie je príklon k človeku a k praktickému životu). Aj vlastným životom posmeľoval svojich nasledovníkov, aby sa zúčastňovali na verejnom živote (ako 50 ročný sa stal ministrom spravodlivosti v kráľovstve Lu).

Obdivoval mýtické dynastie (Csou-kungera, legendárneho mudrca Hia zo Západnej dynastie Csou a len čiastočne historickú Sang-Jin dynastiu) a predpokladal, že práve ľudia, ktorí sa neustále (samo)vzdelávajú a pracujú na zušľachťovaní svojho charakteru, budú pripravení a schopní viesť štát nového typu – ušľachtilým spôsobom, podobne, ako sa to darilo týmto starobylým dynastiám. Nostalgicky sa díval do minulosti a nabádal Číňanov, hlavne politikov, aby si brali príklad z minulosti.

Spravodlivých ľudí nazýval Csün-cé, alebo ušľachtilými ľuďmi; na rozdiel od podlých či obyčajných ľudí mali dokázať odolať závislosti na svojich túžbach.

K ich vlastnostiam mali patriť:

• pozornosť
• pravdovravnosť
• snaha učiť sa
• láska k ľuďom
• úcta k tradíciám
• úcta k starším

Konfucius nevytvoril žiadny ucelený systém logiky, etiky či metafyziky, jeho náuka je súborom morálnych zásad a princípov správania, pričom v popredí jeho záujmu bol predovšetkým človek. Učil, že základom pevnej morálky môže byť každému dosiahnuteľné triezve poznanie. Neuznával dedenie šľachtického stavu, tvrdil, že do tohoto stavu sa človek dostáva prostredníctvom zdokonaľovania svojho charakteru. Medzi Konfuciove známe vety patria:

Princípy Konfucianizmu sa stali široko akceptovanými hlavne preto, že sú založené na čínskych tradíciách. Bránia silnú rodinnú lojalitu, uctievanie predkov, rešpekt mladších voči starším, manžela voči manželke, a rodinu ako základ ideálnej vlády. I keď je Konfucianizmus Číňanmi často nasledovaný v náboženskom duchu, vedú sa diskusie, či je náboženstvom, pretože sa takmer vôbec nezaoberá teologickými záležitosťami (boh(ovia), posmrtný život, atď.).