Dejiny Rakúska

Rodokmeň Babenbergovcov v Klosterneuburgu.

Po nešťastnej smrti Leopolda I. v roku 994 sa rakúskym markgrófom stal Henrich I. (994 – 1018). Za jeho vlády obsadilo poľské knieža Boleslav Chrabrý Moravu, útoky na územie Rakúska sa však podarilo odraziť a po uzavretí budyšínskeho mieru v roku 1018 zavládol na severnej hranici markgrófstva pokoj. Za vlády Adalberta (1018 – 1055) panoval na hranici s Uhorskom stále väčší nepokoj, ktorý sa ustálil na rieke Litava. Jeho syn Ernest (1055 – 1075) udržiaval dobré vzťahy s cisárom, s ktorým podnikol ťaženie do povstaleckého Saska, pri ktorom však zomrel.[6]

Jeho syn Leopold II. (1075 – 1095) takisto sprvu podporoval cisára, čoskoro sa však v boji o investitúru priklonil k priaznivcom pápeža. Cisár Henrich IV. preto neposlušnému markgrófovi správu rakúskej marky odňal a udelil ju českému kniežaťu Vratislavovi II., ktorému sa však aj napriek víťazstvu nad rakúskym vojskom v roku 1082 vládu v rakúskej marke získať nepodarilo. Boj o investitúru pokračoval aj za vlády Leopolda III. (1095 – 1136), ktorý sa snažil krajinu uchrániť pred ďalšími bojmi a priklonil sa k Henrichovi V. Situácia v markgrófstve sa skutočne stabilizovala; vzostup sa prejavoval napríklad zvýšenou výstavbou, symbolizovanou založením kláštora v Klosterneuburgu, ktorý bol zamýšľaný ako rodové pohrebisko, alebo (hoci neúspešnou) kandidatúrou Leopolda III. na cisára v roku 1125.[7]

Územný vývoj rakúskej marky a rakúskeho arcivojvodstva za vlády Babenbergovcov.

Za vlády Leopolda IV. (1136 – 1141) sa boje v ríši rozpútali znovu, tentoraz medzi Hohenstaufovcami a Welfovcami. Welfský bavorský vojvoda Henrich Pyšný bol kniežacím súdom zosadený a Bavorsko bolo zverené Leopoldovi IV., ktorý však musel o zverené územie s Welfovcami bojovať. Rovnako tak aj jeho brat Henrich II. Jasomirgott (1141 – 1177), ktorý navyše musel čeliť aj uhorskému vojsku, ktoré v roku 1146 na rieke Litava zvíťazilo. Hoci Welfovci boli nakoniec v roku 1150 porazení, bolo im o niekoľko rokov neskôr Bavorsko vrátené. Ako odškodnenie udelil cisár Fridrich I. Barbarossa Henrichovi II. Privilegium minus, ktorým povýšil Rakúske markgrófstvo na Rakúske arcivojvodstvo a zaistil Babenbergovcom dedičnú držbu tohto územia v mužskej i ženskej línii.[8]

Po získaní privilegia minus sa pozícia Rakúska dosť posilnila. Mnohé regály však zostali cisárovi, hospodárske zázemie rakúskeho vojvodu teda bolo obmedzené. Henrich II. si navyše svojím arogantným správaním dokázal znepriateliť uhorského, štajerského aj českého vládcu. K upokojeniu vzťahov so susedmi došlo až za vlády jeho syna Leopolda V. (1177 – 1194). Spolu s Rakúskym získalo nezávislosť na Bavorskom vojvodstve aj Štajerské vojvodstvo, ktorého vojvoda Otakar IV. bol bezdetný, a preto v roku 1186 georgenberskou zmluvou odkázal Štajersko rakúskemu vojvodovi. Keď v roku 1192 Otakar IV. zomrel, Štajersko skutočne so súhlasom cisára Henricha VI. pripadlo Babenbergovcom.[9]

Leopold V. dostáva od Fridricha I. Barbarossy červeno-bielo-červenú zástavu.

Leopold V. sa tiež zapojil do tretej križiackej výpravy, kde podľa legendy získal pre Babenbergovcov erb, ktorý sa neskôr stal znakom Rakúska. Významnou pomocou rakúskemu hospodárstvu sa stalo výkupné, ktoré musel zaplatiť anglický kráľ Richard I. za svoje prepustenie z väzenia, do ktorého ho pri jeho návrate z križiackej výpravy cez Rakúsko poslal Leopold V. Tento čin však zároveň znamenal zajatie pútnika zo Svätej zeme, čím si rakúsky vojvoda vyslúžil exkomunikáciu.[10]

Fridrich I. (1194 – 1198) sa takisto zapojil do križiackych vojen. Pri svojom návrate z Levanty zomrel a rakúskym vojvodom sa stal jeho brat Leopold VI. (1198 – 1230). Za jeho vlády došlo k hospodárskemu vzostupu, ktorý mu umožnil rozmnožiť svoj majetok a urobiť z Viedne centrum rytierskej kultúry. Tiež potlačil v Rakúsku kacírstvo a zúčastnil sa reconquisty a piatej križiackej výpravy. Koniec vlády Leopolda VI. ale poznamenali spory medzi cisárskymi kandidátmi a vzbura jeho syna Henricha.[11]

Spory so susednými vládcami sa vyhrotili za vlády Fridricha II. (1230 – 1246). Rakúsky vojvoda bojoval s českým kráľom Václavom I., bavorským vojvodom Ottom II. a uhorským kráľom Belom IV. Vojny krajinu ekonomicky vyčerpávali a vojvoda si preto vypomáhal plienením kláštorných pokladníc. Nakoniec bol predvolaný k ríšskemu súdu, ktorý ho v roku 1235 označil za vyhnanca. Vzápätí vypuklo proti Fridrichovi II. v Rakúsku povstanie a opäť sa musel vyrovnávať aj s útokmi vojsk susedných panovníkov. Nakoniec došlo k zmiereniu, ale v roku 1241 krajinu postihol mongolský vpád a vzápätí došlo k ďalším bojom s českou a uhorskou armádou, ktoré ukončila Fridrichova smrť v roku 1246 v bitke pri Ebenfurthe. Touto udalosťou takisto vymrel rod Babenbergovcov po meči.[12]

Rudolf IV. Habsburský „Zakladateľ“.

Svätá ríša rímska v rokoch 1273 – 1378:

██ Habsburgovci

██ Luxemburgovci

██ Wittelsbachovci

Ešte v roku 1278 Rudolf Habsburský obsadil Moravu. Keď však česká kráľovná vdova Kunhuta požiadala o pomoc branderburgského markgrófa, Rudolf Moravu opustil. Následne udelil svojim synom rakúske a štajerské vojvodstvá ako léno. Rudolf sa snažil získať podporu udeľovaním úradov, práv a majetku šľachte, týmto však zároveň oslaboval svoju mocenskú aj ekonomickú základňu. Navyše nedokázal presadiť svojho syna Albrechta I. (1282 – 1308) na ríšsky trón. Albrecht I. sa však s problémami vo svojej krajine, najmä so šľachtickou opozíciou, dokázal vysporiadať a po zosadení nepopulárneho cisára Adolfa Nassauského bol zvolený za cisára. Aby sa mohol venovať dianiu v ríši, udelil rakúske a štajerské vojvodstvá podobne ako jeho otec ako léno svojim synom Leopoldovi a Fridrichovi. Albrecht sa snažil zvýšiť svoj vplyv v Durínsku, Sasku i Čechách, kde nakoniec v roku 1306 presadil svojho syna Rudolfa za kráľa. Ten však už v nasledujúcom roku zomrel a ďalší pokus o presadenie svojho vplyvu neuspel: za českého kráľa bol zvolený Henrich Korutánsky.[16]

Po zavraždení Albrechta I. v roku 1308 a zvolení Henricha VII. Luxemburského za kráľa došlo v Rakúsku ku šľachticko-meštianskemu povstaniu proti Habsburgovcom, ktoré bolo kruto potlačené. Nový cisár však už v roku 1313 zomrel a rozpútal sa boj o cisársku korunu medzi Fridrichom I. a Ľudovítom Bavorom. Habsburgovci sa navyše museli vyrovnávať s povstaním vo Švajčiarsku. V samotnom Rakúsku sa rozpútal spor medzi Albrechtom II. a Ottom, ktorý bol nakoniec urovnaný prostredníctvom Jána Luxemburského. Proti rastu luxemburskej moci sa Habsburgovci dohodli s Wittelsbachovcami na rozdelení Korutánska a Tirolska. Aj napriek odporu Luxemburgovcov nakoniec Habsburgovci po smrti Henricha Korutánskeho Korutánsko skutočne získali a o niečo neskôr aj Tirolsko. V roku 1346 sa síce rímskym kráľom stal Karol IV. Luxemburský, ten však potvrdil Habsburgovcom ich dŕžavy.[17]

V roku 1358 prevzal vládu v rakúskych krajinách ambiciózny Rudolf IV. Habsburský (1358 – 1365), ktorý sa snažil pomocou falšovanej listiny privilegium maius upevniť habsburský nárok na rakúske krajiny. Hoci Karol IV. toto privilégium nepotvrdil, Rudolf IV. dosiahol úspech inde: v roku 1363 získal Tirolsko, posilňoval svoju moc na úkor šľachty, podporoval diaľkový obchod a výstavbu Viedne, kde bola v roku 1365 založená univerzita. Na konci jeho vlády sa tak ťažisko habsburskej moci presunulo z pôvodných teritórií v Prednom Rakúsku do Rakúska samotného.[18]

Po smrti bezdetného Rudolfa IV. v roku 1365 prevzali vládu jeho mladší bratia Albrecht III. a Leopold III. Čoskoro sa medzi nimi začali objavovať rozpory, až sa nakoniec v roku 1379 dohodli na rozdelení krajiny a vzájomnom nástupníctve: Albrecht vládol v Rakúsku a Štajersku, zatiaľ čo Leopold v Korutánsku, Kraňsku, Vindickej marke, Prímorí, Tyrolsku a Prednom Rakúsku. S problémami sa potýkala predovšetkým leopoldovská vetva, ktorá nedokázala ani s Albrechtovou pomocou poraziť Švajčiarov. Albrecht IV. mal síce so Žigmundom Luxemburským dohodnutú zmluvu o vzájomnom nástupníctve, v krajine však ďalej bujnelo lúpežníctvo a lokálne vojny.[19]

Spojenectvo medzi Luxemburgom a Albrechtovcami sa posilnilo aj za vlády Albrechta V. (1404 – 1439) vďaka obavám z rozšírenia vplyvu husitstva. V roku 1421 Žigmund dokonca menoval Albrechta moravským miestodržiteľom a v roku 1423 moravským markgrófom. Albrechtove obavy z moci husitov sa ukázali oprávnené: vpády husitov do Rakús, ktoré začali v roku 1425, dokázal Albrecht V. zastaviť až roku 1435. Po smrti Žigmunda Luxemburského bol na základe zmluvy o vzájomnom nástupníctve zvolený za českého kráľa a roku 1438 sa stal rímskym kráľom. Ako rímsky kráľ Albrecht II. prevzal Žigmundovu zlatú a čiernu heraldickú farbu, ktoré sa potom stali farbami celého rodu Habsburgovcov.[20]

Už v roku 1439 Albrecht V. zomrel a iniciatívu prevzal štajerský a korutánsky vojvoda Fridrich III., ktorý bol v roku 1440 zvolený za rímskeho kráľa. Pri jeho korunovačnej ceste do Ríma zosilnela proti nemu v Rakúsku opozícia. Žiadala vydanie Ladislava Pohrobka, ktorý bol vzápätí korunovaný za českého kráľa. Po smrti Ladislava Pohrobka sa Fridrich III. snažil oslabiť pozíciu Jiřího z Poděbrad, s ktorým sa spojil Albrecht VI., ktorý si nárokoval Rakúsko. Fridrich III. podporil Mateja Korvína v jeho ťažení na Moravu, neskôr však Korvín v roku 1482 vpadol aj do Rakús, a o tri roky neskôr dokonca obsadil Viedeň. Úspešnejší bol cisár v politike voči Burgundskému grófstvu, nad ktorým v roku 1475 zvíťazil a v roku 1486 svojho syna Maximiliána presadil v roku 1486 za rímskeho kráľa.[21]

Maximilián I.

Keď v roku 1490 zomrel Matej Korvín, Maximilián vedel, že sa v Uhorsku proti vôli šľachty, ktorá si zvolila Vladislava Jagellovského, nepresadí. Preto sa uspokojil len s vrátením rakúskych krajín obsadených Korvínom.[22] S Vladislavom Jagellovským v roku 1491 uzavrel bratislavskú zmluvu, ktorou získal možnosť uchádzať sa o českú a uhorskú korunu v prípade vymretia Jagellovcov. Maximilián I. presvedčil s pomocou stavov Žigmunda Tirolského, aby sa vzdal vlády v Tirolsku a Prednom Rakúsku. V roku 1493 zomrel Fridrich III. a Maximilián sa tak stal po viac než storočí opäť jediným vládcom rakúskych krajín.[23]

Po zaistení severnej a východnej hranice sa Maximilián I. zameral na ríšske záležitosti a dynastickú politiku. Svojho syna Filipa I. oženil v roku 1496 s kastílskou princeznou Janou Šialenou. V roku 1515 uzavrel s Vladislavom Jagellovským viedenskú zmluvu, podľa ktorej sa neskôr Mária Habsburská vydala za Ľudovíta Jagellovského a Ferdinand Habsburský sa oženil s Annou Jagellovskou. Ale vojnové ťaženia do Talianska pre Maximiliána príliš úspešné neboli.[24]

Zvýšené finančné náklady vyvolávali v Rakúsku nesúhlas s Maximiliánovou politikou, až nakoniec musel v roku 1518 zvolať generálny snem rakúskych krajín v Innsbrucku. Ten síce poskytol Maximiliánovi potrebné financie, zároveň však tak zriadil dvorskú radu, ktorá mala kontrolovať komorný majetok. Rakúske krajiny tak po prvýkrát začali vystupovať ako jediný celok, ktorý už nebol obyčajnou personálnou úniou, ale disponoval spoločnou stavovskou vládou, menou a obranou.[25]

Jezuitské akademické gymnázium vo Viedni založené v roku 1553.

Habsburské dŕžavy v roku 1547.

Po smrti Maximiliána I. v roku 1519 prevzal v habsburských dŕžavách vládu jeho vnuk Karol V., ktorý však wormskou zmluvou (1521) a bruselskými dohodami (1522) prenechal vládu nad rakúskymi krajinami Ferdinandovi I. Ten rázne potlačil stavovskú a meštiansku opozíciu, vydal nový mincovné pravidlá (?) a s pomocou niektorých šľachtických rodov potlačil roľnícke povstanie v roku 1525.[26] Rozdelením moci nad habsburskými dŕžavami medzi Karola V. a Ferdinanda I. došlo k rozdeleniu rodu na španielskych a rakúskych Habsburgovcov.

V roku 1526 padol v bitke pri Moháči český a uhorský kráľ Ľudovít Jagellovský a Ferdinand I. začal uplatňovať dedičné nároky svojej manželky Anny Jagellovskej. V českých krajinách bol nakoniec zvolený, v Uhorsku si ale väčšina šľachty zvolila za kráľa Jána Zápoľského a iba časť uznala za kráľa Ferdinanda I. V Uhorsku tak nastalo dvojvládie: Ferdinand ovládal tzv. Kráľovské Uhorsko (vrátane Chorvátskeho kráľovstva), zatiaľ čo Jan Zápoľský vládol v Sedmohradsku a stal sa spojencom Osmanskej ríše.[27] Už v roku 1529 musel Ferdinand čeliť osmanskému vpádu do Rakúska. Väčšiu podporu proti Osmanom získal až potom, čo sa v roku 1531 stal rímskym kráľom. V roku 1533 si síce vynútil uzavretie dočasného mieru, ale v roku 1541 nové osmanské ťaženie a vznik budínskeho pašalíku znamenalo koniec Ferdinandových nádejí na získanie zvyšku Uhorska.[28]

Na svojom území založil Ferdinand I. inštitúcie, ktoré mali centralizovať politickú správu (tajná rada, dvorská rada), diplomaciu (dvorská kancelária) a financie (dvorská komora), pričom sa tieto inštitúcie Ferdinandovi úplne podarilo presadiť len v rakúskych krajinách.[29] Vojny s Osmanskou ríšou priniesli veľké finančné zaťaženie, a keď Ferdinand požiadal české stavy o pomoc proti protestantským ríšskym kniežatám vo šmalkaldskej vojne (1546 – 1547), vypuklo proti nemu české stavovské povstanie. Habsburské víťazstvo nad ríšskymi protestantmi a porážka českých stavov, rovnako ako mierová zmluva so sultánom v roku 1547 znamenala posilnenie Ferdinandovej pozície. Protestantizmus vo vlastnej zemi síce Ferdinand I. mocenskými prostriedkami potlačiť nemohol, podporoval však napríklad jezuitskú protireformáciu.[30]

Koruna cisára Rudolfa II.

Dedičné habsburské krajiny do roku 1635:

██ 15. storočie

██ 1500

██ 1627

Leopold I., za jeho vlády sa rakúske krajiny opäť zjednotili.

Po smrti Ferdinanda I. sa habsburská monarchia opäť rozdelila: Maximilián II. (1564 – 1576) získal cisársky titul a vládu nad Horným a Dolným Rakúskom, Českú korunu a Uhorské kráľovstvo; Ferdinand II. vládol v Tirolsku a v Prednom Rakúsku a Karol II. Štajerský vo Vnútornom Rakúsku. Cisár Maximilián II. sa snažil o nadkonfesijnú politiku, ktorá však neuspokojovala ani protestantov a ani katolíkov. Jeho politika voči Osmanskej ríši bola nerozhodná a osmanská ofenzíva v roku 1566 skončila len vďaka úmrtiu sultána Sulejmana II. Habsburská kandidatúra na poľský trón skončila neúspechom a cisár sa nesnažil presadiť svoju moc ani v Sedmohradsku, kde bolo zvolené knieža Štefan Báthory. Všetky tieto okolnosti viedli k úpadku rakúskej moci. Úpadok Viedne sa prehĺbil ešte viac po presunutí cisárskeho dvora do Prahy za vlády Rudolfa II. (1576 – 1612). V tejto dobe sa tiež stále viac prehlbovali spory medzi konfesiami.[31]

Karol Štajerský medzitým pretvoril Vnútorné Rakúsko na kompaktný celok a kvôli neustálej hrozbe tureckých vpádov vybudoval sústavu pevností. Väčšinou protestantské stavy si však svoje výsady ponechali. Ferdinand Tirolský oproti tomu proti protestantom postupoval rázne, prevažne katolícke Tirolsko navyše nebolo bezprostredne ohrozované osmanskými výbojmi. Po smrti Ferdinanda Tirolského v roku 1595 sa však rozpútali spory o jeho dedičstvo medzi Rudolfom II. a Karolom Štajerským. Napätie v habsburskom rode sa zvýšilo aj vďaka ambicióznemu Matejovi, ktorý získal miestodržiteľstvo v Dolnom a Hornom Rakúsku ale aj v kráľovskom Uhorsku. Okrem Tirolska rástlo v habsburských krajinách náboženské a sociálne napätie: v rokoch 1594 – 1597 sa v Dolnom a Hornom Rakúsku rozpútalo roľnícke povstanie, ktoré bolo nakoniec kruto potlačené; Ferdinand Štajerský zase vo svojej dŕžave presadzoval tvrdú rekatolizáciu.[32]

Rudolfovi bránila duševná choroba plne vládnuť, vládu preto iniciatívne prevzal Matej, ktorý ovládol Horné a Dolné Rakúsko, Uhorsko (okrem Sedmohradska, ktoré ponechal Bočkajovi) a Moravu. Rudolfovi zostal len titul cisára a vláda v Čechách, v Sliezsku a Lužiciach, nakoniec sa však po vpáde pasovských musel vzdať aj tohto zvyšku moci. V roku 1612 sa nakoniec cisársky dvor vrátil do Viedne a všetky habsburské vetvy sa v roku 1617 dohodli, že Matejovým nástupcom sa stane Ferdinand II. Štajerský (1619 – 1637). To sa už však v reakciu na rekatolizáciu v Čechách rozpútalo stavovské povstanie, ku ktorému sa pridali aj hornorakúske a dolnorakúske, neskôr aj uhorské stavy. Vznikla tak konfederácia, ktorá nástupnícke práva Ferdinanda II. odmietla. Oporou Ferdinanda II. sa stalo Vnútorné Rakúsko, pasovský biskup Leopold a Bavorsko.[33]

Ťaženie do Čiech bitkou na Bielej hore v roku 1620 skončilo víťazne a Habsburgovcom sa otvorila možnosť potlačenia protestantizmu v krajine. Tridsaťročná vojna síce krajinu finančne vyčerpávala, roľnícke povstanie v rokoch 1626 – 1627 však bolo po počiatočnom úspechu potlačené a rekatolizačný tlak v Rakúsku zosilnel. V roku 1627 vyhlásil Ferdinand II. Obnovené zriadenie zemské, ktorým vyhlásil dedičné habsburské krajiny za nedeliteľné a dedičné podľa zásady primogenitúry (výnimku predstavovalo iba Tirolsko a Predné Rakúsko). K ďalšiemu povstaniu v Rakúsku došlo po švédskom vpáde do Čiech v roku 1630, aj toto však bolo potlačené. V nasledujúcich rokoch Habsburgovci síce stratili Lužice a do krajiny Českej koruny ešte niekoľkokrát vstúpili nepriateľské vojská (v roku 1643 Švédi prenikli dokonca až k Viedni), k zásadnému zvratu však už nedošlo. Vestfálsky mier znamenal síce oslabenie cisára vo Svätej ríši rímskej a stratu časti Predného Rakúska, v samotných habsburských dŕžavách sa však moc Habsburgovcov posilňovala. Rakúske krajiny navyše vyšli z vojny menej postihnuté než krajiny Českej koruny a aj rekatolizácia tu prebiehala umiernenejšie. Hospodárska stabilizácia a konsolidácia bola nakoniec zavŕšená za vlády Leopolda I. (1657 – 1705), keď v roku 1665 tirolská vetva Habsburgovcov vymrela a Rakúsko sa teda opäť mohlo zjednotiť.[34]

Bitka pri Viedni, 1683.

Územný vývoj habsburskej monarchie.

V 60. rokoch 17. storočia sa mohli rakúski Habsburgovci vďaka urovnaniu sporov s ostatnými krajinami naplno sústrediť na boj s Osmanskou ríšou. V rokoch 1660 – 1664 obsadili časť Uhorska, k ďalšiemu veľkému ťaženiu kvôli sporom s Francúzskom však došlo až v roku 1683, keď Osmani obliehali nepripravenú Viedeň, ktorú oslobodil až poľský kráľ Ján III. (Poľsko). Potom spojenci, ktorí v roku 1684 prijali názov Svätá liga, vytlačili počas pätnástich rokov Osmanov z Uhorska. V roku 1699 bol uzavrený karlovický mier: Osmanská ríša sa vzdala Uhorska a Sedmohradska, čím sa podunajská monarchia stala veľmocou.[35]

V roku 1701 vypukla Vojna o španielske dedičstvo, ktorá trvala až do roku 1714. Využila ju uhorská šľachta k neúspešnému povstaniu, ktoré viedol František II. Rákoci. Aj keď Habsburgovci vo vojne o španielske dedičstvo nedokázali získať španielsku korunu, značne rozšírili svoje územie: v roku 1713 získali „Rakúske Nizozemsko“ a nasledujúceho roku Milánsko, Neapolsko, Mantovsko a Sardíniu, ktorú v roku 1720 vymenili za Sicíliu. Územie pod vládou Habsburgovcov si Karol VI. (1711 – 1740) snažil poistiť v roku 1713 pragmatickou sankciou. Ďalšia kampaň proti Osmanskej ríši v rokoch 1716 – 1718 priniesla opäť územné zisky a habsburská monarchia tak dosiahla svoj najväčší územný rozmach v dejinách. Ku koncu 30. rokov Habsburgovci takmer všetky dobyté územia na Balkáne stratili, rovnako ako Neapolsko a Sicíliu.[36]

Habsburgovci posilňovali svoju moc aj v rámci svojej ríše. Opozícia v Uhorsku bola potlačená a v roku 1687 prijal uhorský snem Habsburgovcov za dedičných panovníkov. Sedmohradsko bolo v roku 1696 obsadené vojensky a de facto sa stalo súčasťou Uhorska. Náboženská sloboda panovala iba v Uhorsku, v ostatných krajinách mohol štát cez katolícku cirkev kontrolovať poddaných. Osobná sloboda sa stále zmenšovala, až dochádzalo ku znevoľňovaniu obyvateľstva.[37]

Pamätník v Rousínove, kde Jozef II. ako „služobník štátu“ slávnostne vyoral brázdu.

Cez všetku snahu Karola VI. sa o jeho rakúske dedičstvo rozpútala vojna. Už v roku 1740 vtrhol do krajín českej Koruny zo severu pruský kráľ Fridrich Veľký, ktorý požadoval Sliezsko, a z juhu francúzsko-sasko-bavorské vojska, ktoré presadili Karola Bavorského českým kráľom a rímskym cisárom. Armádu Karola Bavorského sa však podarilo s uhorskou pomocou vytlačiť a Prusko bolo uspokojené ziskom väčšiny Sliezska a Kladska. V roku 1743 sa teda českou kráľovnou stala Mária Terézia. V rokoch 1744 – 1745 musela čeliť ďalšiemu pruskému vpádu, ktorý však ďalšiu zmenu nepriniesol. Po smrti Karola VII. Bavorského v roku 1745 sa cisárom stal František Lotrinský, manžel Márie Terézie a zakladateľ habsbursko-lotrinskej dynastie.[38]

Rakúsko sa počas sedemročnej vojny (1756 – 1763) pokúsilo získať späť stratené územia, vo svojej snahe však neuspelo. V roku 1765 sa spoluvladárom Márie Terézie (1740 – 1780) stal jej syn Jozef II. (1780 – 1790) ktorý presadil účasť habsburskej monarchie na trojitom delení Poľska (1772 – 1795), ktorým Rakúsko získalo Halič. V roku 1775 Habsburgovci získali Bukovinu. Po vymretí bavorských Wittelsbachovcov prebehla tzv. zemiaková vojna (1778 – 1779).[39]

František I. už ako rakúsky cisár.

Nedostatok financií na vedenie vojen viedlo rakúskych panovníkov k zavedenie modernej štátnej správy, kde štátne úrady postupne nahradzovali vrchnostenskú správu. Stále prepracovanejší byrokratický aparát mal zlepšovať podmienky poddaných, ktorí predstavovali najväčší zdroj daní. Ušetriť sa malo aj centralizáciou štátnych úradov, ktorých plynulý chod mala zaistiť jednotná úradná reč, ktorou bola nemčina. Reformné úsilie sa dotklo aj armády a justície, zároveň však bola zriadená tajná polícia. V rokoch 1781 – 1785 Jozef II. nakoniec zrušil nevoľníctvo a 1781 vyhlásil tolerančný patent, ktorý priniesol isté náboženské uvoľnenie. Do služieb správy štátu bola zapojená cirkev a pre štát „neužitočné“ rehoľné spoločenstvá boli zrušené. V neposlednej rade prebehla aj reforma školstva, v roku 1775 bola zavedená povinná školská dochádzka. Hoci mnohé reformy nevstúpili do platnosti a Leopold II. (1790 – 1792) niektoré zrušil, napriek tomu reformné úsilie prinieslo demografický a hospodársky vzostup, rast vzdelanosti, zavedenie nových technológií a počiatky priemyslu.[40]

Hneď po svojom nástupe na trón musel František II. (1792 – 1835) čeliť radikálnym zmenám v Európe. Francúzsko zachvátila revolúcia a Francúzska republika vyhlásila Františkovi I. údajne kvôli podpore rojalistickej emigrácie vojnu. Rakúsko vzápätí stratilo Rakúske Nizozemsko a Lombardiu. Svätá ríša rímska stratila územia (okrem iného kurfirstské kniežatstvá) na ľavom brehu Rýna, čím protestanskí kurfirsti získali v ríšskej rade väčšinu. František II. sa obával straty titulu, a tak vytvoril nový dedičný titul rakúskeho cisára. V rokoch 1804 – 1806 tak František niesol titul rímskeho aj rakúskeho cisára. Habsburská monarchia zároveň po prvýkrát vo svojich dejinách získala svoj oficiálny názov: Rakúske cisárstvo.[41]

Nemecký spolok

██ Pruské kráľovstvo

██ Rakúske cisárstvo

██ Hranica Nemeckého spolku

V roku 1805 podnikol Napoleon Bonaparte ťaženie priamo na rakúske územie, kde zvíťazil v bitke pri Slavkove. Ďalší vývoj napoleonských vojen viedol k zániku Svätej ríše rímskej a takmer k finančnému bankrotu Rakúska. Rakúsko muselo navyše poskytnúť svojich vojakov pri Napoleonovom ťažení do Ruska v roku 1812. V roku 1813 bol Napoleon konečne koalíciou porazený a Viedenský kongres v roku 1814 pridelil Rakúsku veľkú časť Salzburska, Ternopiľsko, Ilýriu a Benátsko, zároveň však Rakúske cisárstvo stratilo Predné Rakúsko. Rakúske cisárstvo získalo tiež aj vodcovskú rolu v novo založenom Nemeckom spolku.[42]

Minister zahraničia Metternich v nasledujúcom období presadzoval intervenčnú politiku na potlačenie revolúcií (v Neapole či Španielsku) a snažil sa zabrániť šíreniu liberálnych myšlienok v Rakúskom cisárstve. Nelojálne osoby boli prepustené zo štátnej správy a svoju činnosť zintenzívňovala tajná polícia. Metternichova zahraničná politika postupne viedla k osamelosti Rakúska, a potlačovanie nemeckého liberalizmu viedlo k izolácii cisárstva dokonca vnútri Nemeckého spolku. Po smrti Františka I. štát fakticky neriadil cisár Ferdinand I., ale štátna konferencia.[43]

Postupný nárast nacionalizmu Rakúsko stále silnejšie štiepil. Svoje požiadavky vznášali Česi, haličskí Poliaci, Slováci, juhoslovanské národy, Maďari, a Benátsko sa chcelo od Rakúska oddeliť úplne. Zo sociálneho hľadiska bol zreteľný vzostup mešťanstva a urbanizácie. V hospodárstve sa prejavovala postupná industrializácia a výstavba tovární, železníc a ciest.[44]

Pozri aj: Revolúcia 1848 – 1849 v Rakúskom cisárstve

Viedenské barikády.

Napriek Metternichovej snahe sa liberálne myšlienky štátu nepodarilo potlačiť. Napätie sa naplno prejavilo v revolúcii, ktorá začala v marci 1848 povstaním vo Viedni a Uhorsku a donútila cisára Ferdinanda I. k vážnym ústupkom. Aprílová ústava, ktorú cisár podľa svojho sľubu vydal, však nesplnila očakávania viedenských liberálov, ktorí v máji 1848 znovu povstali. V júni 1848 došlo k nepokojom aj v Prahe, tam však boli tvrdo potlačené Windischgrätzovým vojskom. Snaha rakúskej vlády potlačiť revolúciu v Uhorsku vyvolala v októbri tretiu viedenskú revolúciu, tá však bola tentoraz potlačená Windischgrätzom. Nový cisár František Jozef I. nakoniec s pomocou vojska v marci 1849 rozpustil ríšsky snem v Kroměříži a vyhlásil oktrojovanú marcovú ústavu. Maďarská revolúcia bola nakoniec porazená s pomocou ruského vojska v auguste 1849.[45]

Bitka pri Solferine v roku 1859.

František Jozef I. korunovaný za uhorského kráľa.

V roku 1851 cisár odvolal ústavu, čím začala takmer desaťročná éra neoabsolutizmu, aj keď výdobytky revolúcie v podobe zrušenia poddanstva a zriadenej obecnej samosprávy zostali zachované. Školstvo bolo síce podriadené cirkevnej kontrole, v oblasti hospodárstva však štát usilovne podporoval podnikanie: vznikli banky, ktoré poskytovali lacné úvery potrebné pre investície, boli založené obchodné a živnostenské komory a nakoniec bol vydaný tiež aj nový živnostenský rád v duchu liberálneho hospodárstva. Rovnako aj nový obchodný zákonník predstavoval veľmi liberálny počin.[46]

Neúspechy však Rakúsko zaznamenalo v zahraničnej politike, ktorá bola nakoniec príčinou pádu neoabsolutistického režimu. Neúčasť v krymskej vojne (1853 – 1856) si Rusko vyložilo ako nevďak za ruskú pomoc pri revolúcii v roku 1849 a znamenala izoláciu Rakúskeho cisárstva. Rakúske fiasko vo vojne proti Sardínii v roku 1859 neznamenalo iba stratu Lombardie, ale aj obrat v rakúskej vnútornej politike: predstavitelia neoabsolutizmu boli donútení k odchodu a cisár František Jozef I. Októbrovým diplomom sľúbil obnovu ústavnosti.[47]

V roku 1861 naozaj došlo na vydanie oktrojovanej Februárovej ústavy, ktorá obnovila verejný politický život a ustanovila dvojkomorovú ríšsku radu. Ústava v sebe niesla centralizačné (centrálne úrady) a federatívne (boli obnovené zemské snemy) prvky. Uhorský bojkot ríšskej rady však fungovanie tejto inštitúcie paralyzoval a tak bola v roku 1865 zrušená. Vážnym impulzom pre reformu štátu sa stala porážka Rakúska v Rakúsko-pruskej vojne v roku 1866: Prusko si vynútilo zrušenie Nemeckého spolku, čím Nemci v Rakúskom cisárstve stratili silnú oporu svojej moci a stali sa len jedným z národov habsburského štátu. Aby Nemci nestratili svoje popredné postavenie, rozhodol sa cisár pristúpiť na návrh, ktorý počítal s premenou Rakúskeho cisárstva iba na personálnu úniu. František Jozef I. sa nechal v roku 1867 korunovať uhorským kráľom a Predlitavsko a Zalitavsko naďalej spájala len osoba panovníka, spoločná armáda, zahraničná politika a financie.[48]

Budova ríšskej rady vo Viedni okolo roku 1900.

Jazyky, resp. národy v roku 1911.

Územné rozdelenie Rakúska-Uhorska (1914)

██ Predlitavsko („Rakúsko“)

██ Zalitavsko („Uhorsko“)

██ Územie pod spoločnou správou

Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní vypracovala ríšska rada decembrovú ústavu, ktorá obsahovala základné občianske práva. Nasledujúce desaťročie vlády nemeckých liberálov priniesla sprvu koniec cirkevnej kontroly školstva, zavedenie priamych volieb do ríšskej rady (1873) a prudký ekonomický vzostup. Nekontrolovaný rozmach hospodárstva však skončil krachom na viedenskej burze (1873), zanikaním tovární a nárastom nezamestnanosti. V dôsledku toho sa od nemeckých liberálov odštiepili nemeckí nacionalisti (Georg von Schönerer) a kresťanskí socialisti (Karl von Vogelsang), vodcovskú rolu vo vláde však nemeckí liberáli stratili až ku koncu 70. rokov po berlínskom kongrese (1878), ktorý prisúdil Bosnu a Hercegovinu Rakúsku-Uhorsku, čo posilňovalo slovanskú zložku ríše na úkor nemeckej. Pozícia nemeckých liberálov oslabovala tiež aj vlečúca sa hospodárska kríza.[49]

Preto v roku 1879 zostavil novú vládu Eduard Taaffe, ktorý sa opieral o „železný kruh pravice“ (koalíciu nemeckých a poľských konzervatívcov a českých liberálov). Sprísnenie príliš liberálneho živnostenského zákona a sociálne zákonodarstvo síce prispelo ku zlepšeniu pracovných podmienok a väčšej sociálnej stabilite, zároveň však bolo jedným z impulzov vzniku sociálna demokracia (Victor Adler), ktorá sa snažila o rozšírenie volebného práva na nižšie spoločenské vrstvy. K rozšíreniu volebného práva v roku 1882 skutočne došlo, spôsobilo však nárast politického zastúpenia nenemeckých národov. Rovnako aj jazykové ústupky, ktorými sa Taaffe snažil udržať českú stranu vo vláde, vyvolávali nevôli nemeckých liberálov. Sociálna a jazyková politika sa nakoniec proti Taaffemu obrátila: Taaffeho ústupky považovali Slovania za nedostatočné, Nemci však za príliš veľké. Počiatkom 90. rokov tak začala permanentná politická kríza, ktorou prvou obeťou sa stal práve Taaffe, ktorý podal v roku 1893 demisiu.[50]

Nasledujúce štvrťstoročie sa nieslo v duchu nacionálnych a sociálnych konfliktov, nestabilných vlád a nástupu masových politických strán a ideológií. V samotných rakúskych krajinách hrali najväčšiu rolu tri prúdy: pangermanizmus (Georg von Schönerer, linecký program z roku 1882 deklaroval úsilie o pripojenie nemeckojazyčných oblastí k Nemecku), kresťanský socializmus (Karl Lueger) a sociálna demokracia (Viktor Adler, v Rakúsku v špecifickej forme austromarxizmu). Ďalšie rozširovanie volebného práva (1896 zriadená 5. volebná kúria, 1907 všeobecne rovné volebné právo pre mužov) však vládam v ich snahe o dosiahnutie stability nijak nepomáhalo.[51]

Druhá polovica 19. storočia pre Rakúsko-Uhorsko predstavovala pokles vplyvu v zahraničí, aj keď stále bolo druhým najrozľahlejším (po Rusku) a tretím najľudnatejším (po Rusku a Nemecku) štátom v Európe. Rakúsko-Uhorsko však stratilo vplyv v zjednotenom Taliansku a Nemecku. Stredoeurópske súštátie sa síce s Nemeckom stále viac umierňovalo, v tomto vzťahu Rakúsko-Uhorsko zastávalo pozíciu nerovného spojenca.[52]

Aj cez všetky národnosti, sociálne a zahraničnopolitické problémy však toto obdobie predstavovalo dobu, keď sa feudálna spoločnosť premenila v občiansku spoločnosť. Zrovnoprávnenie obyvateľstva umožnilo mnohým obyvateľom podnikanie a slobodné sťahovanie sa za prácou či lepšími životnými podmienkami. Nielen vďaka tomu sa tak mohol rozvíjať priemysel a rozširovať železnice. Koniec cirkevného dozoru nad školstvom v roku 1869 priniesol slobodný rozvoj vedy a vzdelania.[53]

Rakúski zajatci v Rusku.

Jedinou oblasťou v zahraničí, kde mohlo Rakúsko-Uhorsko uplatňovať svoj vplyv, bol Balkán. Balkánske vojny síce znamenali takmer úplné vytlačenie Osmanskej ríše z Európy, zároveň však znamenali potenciálny stret záujmov Rakúsko-Uhorska s Ruskom. K tomuto stretu nakoniec prišlo po sarajevskom atentáte na následníka trónu Františka Ferdinanda d'Este 28. júna 1914, ktorí vykonali atentátnici vyškolení v Srbsku. Rakúsko-uhorské ultimátum Srbsko až na jeden bod prijalo, ale i tento jediný bod sa stal dôvodom na rozpútanie vojny (28. júla) do ktorej sa zapojili všetky svetové veľmoci.[54]

Nevalné úspechy a vojnové vyčerpanie postupne zväčšovalo závislosť Rakúsko-Uhorska na nemeckom velení. V samotnom Rakúsku-Uhorsku viedla vojna k tlači nekrytých bankoviek, vojenskému dohľadu nad priemyslom a nedostatku potravín. Obyvateľstvo sa postupne radikalizovalo, najmä v nenemeckých oblastiach. Až do roku 1917 vládla len vláda bez parlamentu. Keď na trón nastúpil nový cisár Karol I. (1916 – 1918), rozhodol sa ustúpiť od represívnej politiky voči nenemeckým národom, omilostil politických väzňov a obnovil činnosť ríšskej rady. Tieto opatrenia však prišli v čase keď už politici jednotlivých národností vážne uvažovali o decentralizácii, či dokonca o rozdelení ríše. Ku konci vojny sa v zemi množili štrajky, hladové pochody a vojenské vzbury. Rakúsko-Uhorsko nezachránil ani separátny mier s Ruskom – ofenzíva Dohody na Balkáne a zrútenie talianskej fronty osud podunajského súštátia spečatili. Koncom októbra začali jednotlivé národnosti vyhlasovať svoje vlastné štáty, až nakoniec 3. novembra 1918 Rakúsko prijalo prímerie.[55]

Pozri aj: Prvá Rakúska republika

Zamýšľaný rozsah Nemeckého Rakúska a skutočný rozsah Prvej Rakúskej republiky.

Pochod Heimwehru roku 1931.

Porážka v prvej svetovej vojne znamenala pre nemeckých obyvateľov bývalého Predlitavska kruté sklamanie. V októbri 1918 sa zišli nemeckí poslanci ríšskej rady a v predtuche skorého konca monarchie sa prehlásili za provizórne národne zhromaždenie a vyhlásili nový štát ktorý sa mal nazývať Nemecké Rakúsko a mal zahŕňať všetky oblasti Predlitavska v ktorých malo prevahu nemecky hovoriace obyvateľstvo. Keď sa v 11. novembra 1918 Karol I. zriekol trónu, vyhlásilo Národne zhromaždenie republiku ktorej kancelárom sa stal Karl Renner.[56]

Plán na vytvorenie Nemeckého Rakúska sa však nerealizoval, lebo Saintgermainská zmluva podstatne zmenšila územie Rakúska, vrátane nemeckých území, a zakázala názov Nemecké Rakúsko. Rakúska delegácia na čele s Karlom Rennerom zmluvu 10. septembra 1919 podpísala, sám Karl Renner ju však vzápätí v parlamente (už Rakúskej republiky) označil za nespravodlivú. Frustráciu obyvateľstva zväčšoval aj zákaz zjednotenia Rakúska s Nemeckom, hoci si to prialo takmer 99 % občanov. Panovali aj obavy, že tak malý štát s pretrhanými hospodárskymi väzbami nebude životaschopný. Hospodárstvo sa skutočne po vojne ocitlo v troskách a situáciu ešte viac zhoršovala španielska chrípka i neúspešný pokus o založenie komunistickej rakúskej republiky rad.[57]

Roku 1922 sa však rakúskemu kancelárovi Ignazovi Seipelovi (kresťanský sociál) podarilo u Spoločnosti národov vyjednať medzinárodnú pôžičku výmenou za kontrolu financií. Povojnová obnova však prebiehala stále príliš pomaly, životná úroveň klesala, časť obyvateľstva považovala Seipela za zradcu a nestabilita vlád dala vzniknúť myšlienke „autoritatívnej demokracie“. Medzi kresťanskými sociálmi a sociálnymi demokratmi rástlo napätie, objavovali sa pouličné zrážky ktorých sa nezriedka zúčastnili polovojenské organizácie (veľkonemecký Heimwehr a sociálno-demokratický Republikanischer Schutzbund). Roku 1927 bol dokonca vyplienený justičný palác a redakcia kresťansko-sociálnych novin.[58]

V zahraničnej politike sa Rakúsko snažilo získať nejakého spojenca. Zbližovanie s Nemeckom by mohlo popudiť Spoločenstvo národov, od ktorého Rakúsko potrebovalo finančnú pomoc, a Československo neprichádzalo do úvahy. Rakúsko nadviazalo bližšie vzťahy s Taliansko a Maďarskom, ktoré v roku 1934 potvrdili Rímské protokoly.[59]

Davy vítajuce Hitlera vo Viedni.

Príprava jednotiek SS na raziu vo viedenskej židovskej obci.

Krátko po anšluse začalo gestapo zatýkať Židov a predstaviteľov Dullfussovho i Schuschniggovho režimu. Nacisti sa v krajine nestretli s odporom, k čomu prispela i Schuschnigova výzva k pokoju zbraní. Rakúske hospodárstvo sa dostalo do rúk Nemcov, ktorí zdôrazňovali nutnosť pokojnej a poslušnej práce a ktorých opatrenia mali pozitívne ekonomické i sociálne dopady (nezamestnanosť klesla v rokoch 1937 – 1939 z 27 % na 3 %). Asi 1,2 milióna rakúskych občanov narukovalo do armády, väčšinou sa však na významnejšie pozície neprepracovali, lebo tam boli takmer vždy uprednostňovaní Nemci. Skutočná vojna začala pre Rakúsko až v auguste 1943, kedy spojenci zintenzívnili bombardovanie z talianskeho územia, ktoré malo vyše 100 tisíc obetí a zdemolovalo takmer polovicu bytov vo Viedni. Vo vojne padlo 200 tisíc rakúskych vojakov a ďalších 95 tisíc Rakúšanov (vrátane 65 tisíc Židov) zahynulo v koncentračných táboroch.[60]

Úspech nemeckých hospodárskych a sociálnych opatrení tlmil prípadnú opozíciu voči nacistickému režimu. Aktívnymi odporcami boli najmä sociálni demokrati, ktorí emigrovali, a radikálni socialisti, ktorí ako podzemná organizácia pôsobili priamo v Rakúsku. Aktivitu vyvíjali aj komunisti a Slovinci, ktorí boli ako Slovania utláčaným národom. Zastrešujúca odbojová organizácia O5 však bola založená až v roku 1944. Väčšina obyvateľov ale zostávala pasívna, a to i v marce 1945 kedy sa k Viedni blížili spojenecké vojská – protinacistické povstanie v Rakúsku nevypuklo. Napriek tomu sa do začiatku mája Spojencom podarilo Rakúsko obsadiť.[61]

Rakúsko sa ocitlo vo zvláštnom postavení: Rakúšania sa pokúšali víťazné mocnosti presvedčiť, že sú prvou obeťou nacizmu (zavraždenie Dollfussa, anšlus). Ale chabý odpor proti nacistom počas vojny z Rakúšanov urobil spolupáchateľa. Vstup amerických, britských, francúzskych a sovietskych vojsk tak bol zároveň oslobodením i okupáciou. Sovieti dopravili do Viedne Karla Rennera, ktorý 27. apríla 1945 zostavil vládu, vyhlásil anšlus za vynútený, a teda neplatný, obnovil ústavu z roku 1920 a činnosť politických strán. V júli 1945 bolo Rakúsko rozdelené podobne ako Nemecko do okupačných zón a bola začatá demilitarizácia. Na nového kancelára dosadeného Sovietmi sa však ostatné mocnosti dívali podozrievavo, lebo i samotní Sovieti si mysleli, že Renner bude ľahko ovládateľný. Keď sa však tento predpoklad ukázal ako nesprávny, predali Spojenci v júli 1946 rakúskej vláde viac právomocí a uznali samostatnosť Rakúska.[62]

Okupačné zóny Rakúska (1945 – 1955).

Už v roku 1945 sa uskutočnili v Rakúsku parlamentné voľby v ktorých získala väčšinu Rakúska ľudová strana (ÖVP). Prítomnosť Spojencov zabránila Sovietom manipulovať s hlasmi, takže komunisti získali len 5 % hlasov. Novým kanceláro sa stal Leopold Figl a Renner sa stal prezidentom. Nasledovalo obdobie vylučovania bývalých nacistov zo štátnej správy a hospodárskej obnovy, ktorej pomohol aj program UNRRA a Marshallov plán. V nasledujúcich voľbách i napriek sovietskej propagande komunisti úplne prepadli a s tesným rozdielom vyhrala ÖVP a sociálni demokrati (SPÖ). Tieto strany sa poučili z nezmieriteľného nepriateľstva dvoch hlavných strán za prvej republiky a vytvorili veľkú koalíciu, čo umožnilo ľahké presadenie potrebných zákonov.[63]

Popri hospodárskej obnove bolo dôležitým cieľom politikov znovuzískanie plnej suverenity Rakúska. Rakúski predstavitelia zo začiatku narážali na problémy spôsobené studenou vojnou, veci sa však rozhýbalo po Stalinovej smrti. Noví sovietski predstavitelia prejavili ochotu vyjednávať o rakúskej suverenite, stanovili si však podmienku, aby Rakúsko zostalo neutrálne a nevstupovalo do NATO. 15. mája 1955 podpísali zástupcovia Rakúska a Spojencov štátnu zmluvu, ktorá znamenala odchod okupačných vojsk z Rakúska.[64]