Rakúsko-Uhorsko

Rakúsko-Uhorsko (iné názvy pozri nižšie) bola konštitučná dualistická monarchia v rokoch 1867 – 1918 v strednej Európe.

Rakúsko-uhorská monarchia
Österreichisch-ungarische Monarchie
←  1867 – 1918 ↓

vlajka
znak
Hymna: Gott erhalte Franz den Kaiser
Motto: Indivisibiliter ac Inseparabiliter
Geografia

Rakúsko-Uhorsko v roku 1914
Rozloha
676 615 km² (v roku 1910)
Najdlhšia rieka
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
51 390 223 (v roku 1910)
Národnostné zloženie
nemčina, maďarčina, latinčina (úradné jazyky)
Štátny útvar
Vznik
Zánik
Predchádzajúce štáty:
Rakúske cisárstvo
 Nástupnícke štáty:
Nemecké Rakúsko
Prvá maďarská republika
Prvá česko-slovenská republika
Druhá poľská republika
Západoukrajinská ľudová republika
Rumunské kráľovstvo
Srbské kráľovstvo
Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov
Talianske kráľovstvo (1861 – 1946)
Národnosti v Rakúsko-Uhorsku
Rakúsko-Uhorsko a nástupnícke štáty
Krajiny Rakúsko-Uhorska (t.j. korunné krajiny a krajiny svätoštefanskej koruny a Bosna a Hercegovina)
Mapa Rakúsko-Uhorska z roku 1890
Mapa Rakúsko-Uhorska

Rozlohou 676 648 km² bolo druhým najväčším štátom Európy po Rusku a s 52,8 miliónmi obyvateľov (1914) tretím najľudnatejším štátom po Rusku a Nemecku.[1]

Názvy

Oficiálnych dobových názvov bolo viacero, konkrétne:

  • Rakúsko-uhorská monarchia/ Rakúsko-uhorské mocnárstvo/ Monarchia [alebo Mocnárstvo] Rakúsko-Uhorsko (nem. Österreichisch-Ungarische Monarchie[2], Monarchie Österreich-Ungarn[3]),
  • Rakúsko-uhorská ríša (nem. Österreich-ungarisches Reich[2]),
  • Cisárska a kráľovská monarchia Rakúsko-Uhorsko/ Cisárske a kráľovské mocnárstvo Rakúsko-Uhorsko (nem. Kaiserliche und königliche Monarchie Österreich-Ungarn[4]),
  • Cisársko-kráľovská rakúsko-uhorská monarchia/ Cisársko-kráľovské rakúsko-uhorské mocnárstvo (Kaiserlich-königliche Österreichisch-Ungarische Monarchie[5]),
  • Kráľovstvá a krajiny v ríšskej rade zastúpené a Krajiny svätoštefanskej koruny (nem. Die im Reichsrat vertretenen Königreiche und Länder und die Länder der Heiligen Ungarischen Stephanskrone).

Bežné dobové (a dnešné) názvy boli (a sú): Rakúsko-Uhorsko (nem Österreich-Ungarn; toto bol aj polooficiálny názov), c. a k. monarchia (nem. k. u k. Monarchie), Cisárska a kráľovská monarchia (nem. Kaiserliche und königliche Monarchie), duálna monarchia (nem. Doppelmonarchie, zriedkavo Dualmonarchie), dvojitá monarchia či dvojmonarchia (nem. Doppelmonarchie), dvojitá ríša (nem. Doppelreich) a názvy uvedené v článku habsburská monarchia (napr. habsburská monarchia, Rakúsko, (po)dunajská monarchia, c. k. monarchia atď.).

Novodobý (skôr ironický) názov je Kakánia (podľa nemeckej skratky k. u. k. resp. k. k. - skratky pozri nižšie).[6][7][8]. O Kakánii pozri aj článok Muž bez vlastností.

Dejiny a charakteristika

Rakúsko-Uhorsko bolo vytvorené po prehranej rakúsko-pruskej vojne v roku 1866. Rakúske cisárstvo trvalo až do 8. júna 1867, keď sa habsburská monarchia po rakúsko-uhorskom vyrovnaní zmenila na reálnu úniu Rakúsko-Uhorsko.

Štátoprávne usporiadanie

V roku 1867 bolo tzv. rakúsko-uhorským vyrovnaním rakúske cisárstvo premenené v reálnu úniu dvoch štátnych celkov (tzv. dualizmus).

Na jednom úseku tvorila hranicu riečka Litava (nem. Leitha) pravostranný prítok Dunaja, preto dostali oba celky polooficiálne názvy:

  • Predlitavsko (nem. Cisleithanien) (Rakúsko, oficiálne Kráľovstvá a krajiny v ríšskej rade zastúpené)
  • Zalitavsko (nem. Transleithanien) (Uhorsko, oficiálne Krajiny svätoštefanskej koruny, t.j. Uhorské kráľovstvo).

Tieto celky boli spojené osobou panovníka z dedičnej habsbursko-lotrinskej dynastie, so spoločným ministerstvom zahraničia, vojny a ríšskych financií. Každý z oboch celkov mal svoj parlament (ríšska rada v Rakúsku, uhorský snem v Uhorsku). Bosnu a Hercegovinu, ktorá do roku 1908 patrila Osmanskej ríši, spravovali spoločne obe časti ríše cez ministerstvo financií.

Skratky

Skratkové označenia úradov:

  • spoločné úrady pre celé Rakúsko-Uhorsko: c. a k. (t.j. cisársky a kráľovský) - nem. k. u. k./ k. und k./ k. & k. (t.j. königlich und kaiserlich); maď. cs. és kir. (t.j. császári és királyi),
  • predlitavské úrady: c. k. (t.j. cisársko-kráľovský) - nem. k. k. (t.j. kaiserlich-königlich) ; maď. cs. kir. (t.j. császári-királyi),
  • zalitavské úrady: uh. kr.[9]/ uh. kráľ./ kr. uh./ kráľ. uh. (t. j. uhorsko-kráľovský alebo kráľovsko-uhorský) - nem. kgl. ung./ k. u. (t.j. königlich ungarisch - doslova: kráľovsko uhorský); maď. m. kir./ M. kir./ m. k. (t.j. magyar királyi - doslova: uhorskokráľovský).

Spomínaná skratka c. k. (t.j. bez spojky a) sa však používala už od 18. storočia a vtedy sa vzťahovala na celú habsburskú monarchiu; v spojení c. k. monarchia (= c. a k. monarchia) sa na celú habsburskú monarchiu vzťahovala aj za čias Rakúsko-Uhorska[10][11][12][13].

Územia Rakúska-Uhorska

1. Kráľovstvá a krajiny na ríšskej rade zastúpené (Predlitavsko, korunné krajiny)

2. Krajiny svätoštefanskej koruny (Zalitavsko, Uhorské kráľovstvo)

3. Bosna a Hercegovina

Bosna a Hercegovina

Rakúsko-Uhorsko malo podľa článku 25 Berlínskeho mieru z 13. júla 1878 spravovať oblasť Bosny a Hercegoviny, ktorá dovtedy pripadala osmanskému Turecku. Toto poverenie si Rakúsko-Uhorsko vysvetlilo po svojom a 29. júla Bosnu a Hercegovinu (a časť Sandžaku) obsadilo vojensky.

Keď sa v júli 1908 odohrala v Turecku revolúcia Mladoturkov a krajina riešila vnútroštátne konflikty, Rakúsko-Uhorsko využilo situáciu a 5. októbra 1908 došlo aj k formálnej anexii Bosny a Hercegoviny.

Zánik

Ako slabší imperialistický štát sa Rakúsko-Uhorsko dostalo do závesu Nemecka, s ktorým sa podieľalo na príprave prvej svetovej vojny. Tá viedla k rozpadu Rakúsko-Uhorska. (Oficiálny zánik: 11. november 1918, deň keď sa skončila prvá svetová vojna, hoci mnohé nástupnícke krajiny na jeho území boli vyhlásené už skôr).

S jeho rozpadom sa dodnes nevedia vyrovnať niektorí Rakúšania a hlavne Maďari, čo je príčinou malých sporov medzi Českom, Rakúskom, Slovenskom a Maďarskom. [chýba zdroj]

Nástupnícke štáty

Charakteristika

Treba dôsledne rozlišovať medzi Predlitavskom a Zalitavskom: Kým na západe (t. j. v Predlitavsku) predsa len národy dostali značné slobody a pokračovala liberalizácia spoločnosti, na východe (t. j. v Uhorsku) sa národnostný a iný útlak zosilnil (maďarizácia) a spoločnosť zachovávala v mnohých smeroch stredoveké zriadenie (vplyv šľachty a pod.). Kým napríklad dnešnému Česku k úplnej slobode chýbala už len politická samostatnosť, dnešné Slovensko nemalo v Uhorsku vyčlenené ani len administratívne hranice a slovenčina bola na všetkých základných školách a škôlkach (vyššie slovenské školy neboli) zakázaná, ba v niektorých prípadoch aj trestaná.

Cieľom dualizmu bolo predísť rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie udelením kvázi-rovnocenného postavenia Maďarom v monarchii. Rakúsko-Uhorsko sa tak však stalo nástrojom nadvlády rakúskych Nemcov a Maďarov nad ostatnými národmi monarchie a preto ostatné národy monarchiu označujú ako „žalár národov“.

Rakúsko-Uhorsko sa nedokázalo zbaviť tradícií, nebolo schopné riešiť národnostné otázky (hoci pred prvou svetovou vojnou už existoval konkrétny plán na federalizáciu monarchie) a urýchliť priemyselný rozvoj.

Niektorí autori veria, že federatívna Rakúsko-uhorská monarchia, alebo aspoň stredoeurópska federácia národných štátov utvorených v ich etnických hraniciach, mohla účinne zabrániť vypuknutiu 2. svetovej vojny. Návrhom pripomínajúcim vytvorenie federatívneho Rakúsko-Uhorska bola idea rumunského národovca Aurela Popoviciho na vytvorenie Spojených štátov Veľkého Rakúska. Po atentáte na Františka Ferdinanda v roku 1914 a následnom vypuknutí 1.svetovej vojny, na konci ktorej sa Rakúsko-Uhorsko rozpadlo, bola táto myšlienka zatratená.

Národnostné zloženie

Národy podľa abecedy (čísla sú pravdepodobne podľa sporného sčítania z roku 1910 [chýba zdroj]):

Referencie
  1. Wagner, W. J., Veľký ilustrovaný atlas Rakúsko-Uhorska. 1 vyd., 160 s., Ikar, Bratislava, 2012, ISBN 978-80-551-2498-8
  3. Rakousko-Uhersko. In: Masarykův slovník naučný
  4. KOTULLA, Michael. Deutsche Verfassungsgeschichte (Vom Alten Reich bis Weimar (1495 bis 1934)). [s.l.] : Springer-Verlag, 2008. 669 s. ISBN 978-3-540-48707-4. S. 485.
  6. PETER GREGUŠ. Smrť následníka trónu [online]. noveslovo.sk, 1999-07-07, [cit. 2020-07-15]. Dostupné online.
  7. Kučerová, Irah. Střední Evropa. Komparace vývoje středoevropských států. [s.l.] : Charles University in Prague, Karolinum Press, 2015. 234 s. ISBN 978-80-246-3067-0. S. 46.
  8. https://www.vr-elibrary.de/doi/abs/10.7767/9783205204398-014
  9. CZAMBEL, S. Rukoväť spisovnej reči slovenskej, 1902, S. 360
  11. QUELLEN ZUR GENEALOGISCHEN FORSCHUNG IM KRIEGSARCHIV WIEN von Christoph Tepperberg Direktor des Kriegsarchivs S. 2
  12. KOTULLA, Michael. Deutsche Verfassungsgeschichte (Vom Alten Reich bis Weimar (1495 bis 1934)). [s.l.] : Springer-Verlag, 2008. 669 s. ISBN 978-3-540-48707-4. S. 485.
  13. https://en.esbirky.cz/subject/12096600#googtrans(en)(Kaiserlich-königliche Österreichisch-Ungarische Monarchie)

Pozri aj
Historický portál
Slovenský portál
Český portál
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.