Henrich IV. (Svätá rímska ríša)

Henrich sa pravdepodobne narodil v kráľovskom paláci v dolnosaskom Goslare ako syn cisára Henricha III. zo sálskej dynastie a jeho druhej manželky Anežky z Poitou. Už vo svojich štyroch rokoch bol – ešte za života svojho otca – 17. júla 1054 korunovaný za kráľa.

Po nečakanej smrti otca v roku 1056 bol bez problémov uznaný za jeho nástupcu, pričom regentstvo nad neplnoletým chlapcom pripadlo jeho matke Anežke. Tá však nedokázala zabrániť tomu, aby skutočnú moc prebrali najvplyvnejšie kniežatá, ktorí pre seba ukoristili cisárske územia a statky. Sám Henrich slúžil ako bábka. Nakoniec sa ho zmocnil kolínsky arcibiskup Anno II., keď vylákal dvanásťročného chlapca na prehliadku lode, s ktorou odrazil od brehu a zabránil Henrichovi v úteku. Anno si vďaka tomuto ťahu vynútil pozíciu regenta mladého kráľa a odstavenie cisárovnej-vdovy od moci, cenou bola strata dôvery Henricha k svojim blízkym.

Jeho radcovia sa nechceli svojho vplyvu vzdať ani potom, kedy bol Henrich vyhlásený v roku 1065 za dospelého. Henrich musel ťažko dobývať späť cisársku autoritu a preto sa spojil s nižšou šľachtou a mestami.

Vedľa sporov v ríši vyrástol Henrichovi silný protivník v postave pápeža Gregora VII. Ten využil chaos po smrti Henricha III. a pokúsil sa vymaniť cirkev z područia svetskej moci — vypukol spor o investitúru. Pápež menoval bez súhlasu cisára milánskeho arcibiskupa a svoje stanovisko potom podporil spisom Dictatus papae. V tom okrem iného stanovil právo pápeža cisára nielen korunovať, ale i odvolávať, a oslobodiť poddaných z prísahy cisárovi. Henrich sa nemohol vzdať právomoci obsadzovania kláštorov a biskupstiev, pretože tie často vykonávali správu ríšskych území a presadzovali cisárove nariadenia. Pápežovu snahu preto vnímal ako smrtiacu hrozbu pre svoju autoritu. S pomocou verných biskupov zbavil na synode vo Wormse v roku 1076 pápeža pontifikátu. Gregor v odpovedi uvrhol Henricha do kliatby a zbavil jeho poddaných poslušnosti ich prísahe panovníkovi. Henrich, ohrozený neposlušnosťou šľachty, musel ustúpiť.

Cesta do Canossy – v roku 1077 podnikol Henrich v krutej zime, oblečený len do pustovníckeho rúcha a bosý, nebezpečný prechod cez Alpy a potom podľa legendy čakal tri dni pred hradom Canossa, než mu pápež dal rozhrešenie.

Ani toto pokorenie neprinieslo koniec sporu o investitúru. Navyše si v marci 1077 odbojná šľachta podporovaná pápežom zvolila protikráľa Rudolfa Švábskeho. Henrich zaútočil vojensky na Rím a po niekoľkých márnych pokusoch sa mu ho podarilo v roku 1084 ovládnuť. Tu dal zvoliť nového pápeža Klementa III. Gregor VII. sa uchýlil pod ochranu sicílskych Normanov, kde v roku 1085 zomrel. Po úspešnom talianskom ťažení odmenil Henrich v roku 1085 české knieža Vratislava II., ktorý sa ťaženia zúčastnil, za verné služby kráľovským titulom ad personam.

Speyerská katedrála

Henrichovi sa však nepodarilo upokojiť situáciu medzi odbojnými kniežatami. Tie získali i podporu jeho syna Konráda, za čo ho Henrich zbavil v apríli 1098 kráľovskej hodnosti. I ďalší syn, neskorší cisár Henrich V., sa postavil do čela šľachtickej opozície. Otec sa vyhol vzájomnému boju, ale bol svojim synom zajatý. Ten ho potom prinútil k odstúpeniu trónu a priznaniu previnení voči cirkvi. Ďalšiemu boji medzi otcom a synom zabránila Henrichova smrť v roku 1106.

Cisár však nemal pokoj ani po smrti. Rakva s jeho ostatkami stála päť rokov v bočnej kaplnke speyerskej baziliky, než pápež sňal kliatbu a Henrich tak mohol byť definitívne pochovaný.

V roku 1066 sa oženil s Bertou Savojskou (* 1051 – † 1087). Mali päť detí:

• Adelheid (* 1070 – † 4. jún 1079)
• Heinrich (* 1071 – † 2. august 1071)
• Agneša z Waiblingenu (* 1072/1073 – † 24. september 1143)
• Konrád (* 12. február 1074 – † 27. júl 1101), rímsko-nemecký a taliansky kráľ
• Henrich V. (* 8. január 1086 – 23. máj 1125), rímsko-nemecký cisár

V roku 1089 sa stala jeho druhou manželkou Eupraxia Kyjevská (* 1067/1070 – † 1109). Manželstvo bolo v roku 1095 rozvedené.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Henrich IV. (Svätá rímska ríša)