František II. Rákoci

Rákoci sa narodil v roku 1676 v zemplínskej obci Borša ako tretie dieťa Františka I. Rákociho (1645 - 1676) a Heleny Zrínskej (1643 - 1703). Jeho otec František bol sedmohradské knieža, rovnako ako jeho dedo a pradedo z otcovej strany, Juraj II. Rákoci, resp. Juraj I. Rákoci. Rodové priezvisko si Rákociovci zvolili podľa maďarského názvu zemplínskej obce Rakovec nad Ondavou (po maďarsky Rákóc). Už jeho pradedo Juraj I. viedol veľké povstanie proti Habsburgovcom. Jeho mama Helena bola dcérou bána Petra Zrínskeho a neterou jeho staršieho brata, rovnako bána, Mikuláša Zrínskeho.

František II. mal brata Juraja, ktorý zomrel krátko po narodení, a o štyri roky staršiu sestru Juliannu, ktorá sa stala vojvodkyňou Aspremont-Lyndenu. Rákociho otec zomrel na rodovom hrade Zborov, keď mal František II. iba štyri mesiace. Matka Helena sa neskôr opäť vydala, v roku 1682 si zobrala za manžela o štrnásť rokov mladšieho magnáta Imricha Tököliho, ktorý práve v tom čase viedol protihabsburské povstanie. Tököli bol teda nevlastným otcom Františka II. Ten neskôr svojho otčima v pamätiach označil za „hada, ktorý sa votrel matke do postele...“[2] Povstanie bolo neúspešné a keď mal František len 11 rokov, bol po páde Mukačeva násilne odlúčený od jeho matky.[2] Bol daný pod kuratelu arcibiskupa Leopolda Koloniča a na príkaz cisárskeho dvora bol v rokoch 1688 až 1692 vychovávaný v nemeckom duchu v českých kláštorných jezuitských kolégiách v Českom Krumlove, Jindřichovom Hradci a Prahe.[3][2]

V roku 1692 sa vrátil do Viedne, ale s matkou sa už nikdy nestretol. Rákoci sa v septembri 1694 v Kolíne nad Rýnom oženil. Za manželku si zobral vtedy 15-ročnú kňažnú Šarlotu Amáliu. Manželia spolu žili na Šariši na Rákociho majetkoch. Mali troch synov, z ktorých sa dospelosti dožili Jozef (1700 – 1738) a Juraj (1701 – 1756).[4]

Rákociho zatknutie v roku 1700 na Šarišskom hrade, maľba Gyulu Benczúra.

Pre bližšie informácie pozri Povstanie Františka II. Rákociho

V roku 1700 bol pre podozrenie z pripravovaného povstania na Šarišskom hrade zatknutý a následne postupne väznený v Prešove, Košiciach, Miškovci, Mošoni a Viedenskom Novom Meste. Z väzenia vo Viedenskom Novom Meste sa mu však podarilo v roku 1701 s pomocou cisárskeho kapitána Gottfrieda Lehmanna ujsť do Poľska.[5] Odtiaľ sa na čele ozbrojencov začiatkom júna 1703 vrátil do vlasti s cieľom začať povstanie. Situácia bola priaznivá, pretože ešte začiatkom roku 1703 sa značná časť cisárskych posádok v Uhorsku začala presúvať na západoeurópske bojiská do vojny s Francúzmi a Bavormi o španielske dedičstvo. František II. Rákoci povzbudený peniazmi a sľubmi francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV., nechal vyhotoviť zástavy s heslom „S Bohom za vlasť a slobodu“ (Cum Deo pro patria et libertate), a poslal ich s výzvou do Uhorska. Na jeho panstvách v Makovici a Mukačeve sa jeho sedliaci ako prví chopili zbraní. Rákoci sa postavil na ich čelo. Nedarilo sa im však a onedlho sa dostavil prvý neúspech, keď bol porazený v bitke pri Mukačeve.[2] Aby Rákoci na poslednú chvíľu zvrátil prvú porážku sedliackych oddielov, poveril svojho významného generála Mikuláša Berčéniho dodatočným zverbovaním 600 žoldnierov z Poľska. Aby si získal nových bojovníkov, vydal v septembri 1703 patent.[6] Podľa neho mali byť poddaní počas účasti na povstaleckých bojoch úplne oslobodení od povinností a platenia dávok. Roľníci sa s nadšením hrnuli do povstaleckej armády s nádejou, že víťazstvo im prinesie vytúženú slobodu. Drobných zemanov a mešťanov si získaval prísľubmi náboženskej slobody. Neskôr sa do povstania darilo zapojiť aj šľachtu, ktorej čoraz väčšia prítomnosť však zmenila jeho charakter zo sociálneho na stavovské.[7]

Roku 1703 dobyli Rákociho oddiely banské mestá. Využil to a snažil sa zaviesť vlastnú menu a vytlačiť z Uhorska vládne mince predstavujúce habsburskú nadvládu. Z Banskej Bystrice zásoboval kremnickú mincovňu meďou, z ktorej tam razil vlastné polturáky (v hodnote jeden a pol grajciara), ako aj ich 10- a 20-násobky nazývané libertáše.[8] Zo zachovaných záznamov vyplýva, že len v rokoch 1705 a 1707 bankobystrická komora dodala Kremnici 248 ton spracovanej medenej suroviny. Razili sa až do roku 1711.[9]

Socha Františka II. Rákociho v košickom Rodošte.

V marci 1704 sa k nemu pridal dokonca cisársky generál Šimon Forgáč, ktorý ho nasledoval až do exilu.[10] Postupne sa im podarilo obsadiť väčšiu časť krajiny. Habsburgovci ovládali už iba Bratislavu, pevnosť Leopoldov a Trenčín.

Počas roku 1704 povstalci ovládali celé územie dnešného Slovenska a Sedmohradsko. Rákoci bol v roku 1704 v Belehrade zvolený za knieža a neskôr v Sečanoch (20. septembra 1705) za hlavného predstaviteľa konfederácie v Uhorsku. Na území Uhorskej konfederácie však nebolo všetko ideálne. Nesúhlas s pomermi, ktoré nastali sa začal ozývať z radov stoličnej šľachty. Turčianska stolica vydala začiatkom roku 1707 okružný list, v ktorom poukázala na to, že Rákociho nariadenia sú v rozpore so zákonmi a slobodami krajiny, a že proti nim nemožno ani protestovať, čo za vlády Habsburgovcov bolo celkom bežné a samozrejmé.[11] Konflikt vyvrcholil v Ónode na sneme, kde na mieste zabili vyslancov Turčianskej stolice Melchiora Rakovského a ťažko zraneného Krištofa Okolicsányiho popravili na druhý deň. Knieža vyslancov označil za „pôvodcov všetkého zla“ a obvinil, že „ohrozujú uhorskú revolúciu“.

František II. Rákoci nevyužil mierové ponuky cisára Jozefa I., ktorý bol ochotný ponúknuť kuruckým povstalcom ústupky. Viac ako polroka trvajúce rozhovory však nikam neviedli. Obidve strany prerušili mierové rozhovory a v lete 1706 obnovili boje. Značná časť prívržencov Rákociho ochladla, keď videla, že boli odmietnuté mierové ponuky. Osudná rozhodujúca bitka sa odohrala v auguste 1708 pri Trenčíne, kde povstalci utrpeli zdrvujúcu porážku, hoci boli v prevahe. Rákociho život bol ohrozený, keď sa snažil povzbudiť najslabšie pravé krídlo povstalcov veliteľa Vavrinca Pekryho, preskakujúc potok, spadol z koňa a stratil vedomie. Táto skutočnosť pôsobila na povstalcov veľmi skľučujúco a demoralizujúco, pretože sa rozšírila správa, že Rákoci zomrel.

Po bitke pri Trenčíne už poddaní nemali záujem slúžiť v Rákociho armáde ani za cenu prísľubu, že im bude pridelená pôda a naveky budú oslobodení od dávok a povinností. Povstanie bolo oficiálne ukončené podpísaním Satmárskeho mieru 1. mája 1711. Rákoci sa mierových rozhovorov nezúčastnil, pretože už vo februári roku 1711 emigroval spolu s vernými veliteľmi do Poľska, kde mu zakúpil francúzsky kráľ Ľudovít XIV. do daru Jaroslawské panstvo. Kňažná Sieniawská mu taktiež v Poľsku poskytovala všestrannú podporu. V Poľsku mal v pláne sprostredkovať pomoc ruského cára Petra I.Veľkého na pokračovanie odboja proti Habsburgovcom. Cár Peter Veľký mu ponúkol aj azyl na Ukrajine, ale on sa chcel ešte stretnúť s kráľom Ľudovítom XIV.

Košická krypta s hrobkami kniežaťa, jeho matky a jeho druhov

V Poľsku sa František po čase začal cítiť ohrozený cisárskymi agentmi z Viedne, keďže on a Mikuláš Berčéni odmietli cisársku amnestiu. Rakúska cisárska vojenská rada chystala na neho atentát, proti ktorému sa vyjadril na porade iba Eugen Savojský. Po tom, čo sa František túto skutočnosť od svojho francúzskeho lekára Dupona dozvedel, odcestoval do Gdansku a tam pod cudzím menom „gróf Sárosi“ sa zdržal jeden rok. Odtiaľ sa na anglickej lodi odplavil 9. novembra 1712 do prístavu Dieppe vo Francúzsku. Istý čas žil vo Versailles neďaleko Paríža. Najdlhšie v kamaldulskom kláštore Grosbois (5 rokov), kde napísal svoje pamäti.[12] Neskôr, 14. septembra 1717, po smrti svojho podporovateľa kráľa Ľudovíta XIV., sa na naliehanie svojho priateľa markíza de Bonnaca, ktorý bol od roku 1716 francúzskym veľvyslancom v Istanbule, usadil v Osmanskej ríši. Od roku 1720 žil v Tekirdağu (maďarsky nazývané Rodostó) na brehu Marmarského mora, kde 8. apríla 1735 aj zomrel. Pochovali ho tajne v chráme francúzskych lazaristov, v kostole svätého Benedikta v Istanbule, kde bola pochovaná aj jeho matka Helena. Rakvu s ostatkami Františka II. Rákociho objavil až v roku 1889 bádateľ Kálmán Thaly.

Keďže najvýznamnejším centrom jeho povstania boli Košice, nechala uhorská vláda previezť jeho telesné pozostatky v roku 1906 práve sem. Uložené sú v Dóme sv. Alžbety. V roku 2006 bola pred replikou jeho exilového tureckého domu Rodošto vztýčená socha (pozri Socha Františka II. Rákociho).