Bitka pri Solferine

Podľa bojového plánu sa mala 24. júna 1859 francúzsko-sardínska armáda presunúť na východ, pozdĺž pravého brehu rieky Mincio. Francúzi mali obsadiť dediny Solferino, Cavriana, Guidizzolo a Medole Postupne sa zbory začali presúvať v smere postupu – I. zbor (veliteľ maršal Baraguey d'Hilliers), II. zbor (veliteľ maršal Mac-Mahon), III. zbor (veliteľ generál Canrobert) a IV. zbor (veliteľ generál Niel). Štyri sardínske divízie mali chrániť mesto Pozzolengo. Po niekoľko kilometrovom pochode francúzski spojenci prišli do kontaktu s rakúskymi vojakmi, ktorí už mali spomínané dediny obsadené. Pri absencii podrobného plánu bitky, bola táto bitka zle koordinovaná a v dôsledku toho sa rozdelila na tri samostatné bitky (Pri Solferine, Guidizzole a San Martine), čo malo za následok veľký počet obetí. Bitka začala pri dedine Medole okolo štvrtej hodiny ráno. Francúzi sa rozhodli presunúť smerom k obci Guidizzolo, kde sa ich IV. zbor stretol s rakúskym peším plukom ako prvý. Francúzky generál Niel sa okamžite rozhodol zaútočiť na východ od Medole. Tento krok zabránil trom rakúskym zborom (III., IX. a XI.) Prvej armády ísť na pomoc Druhej rakúskej armáde dislokovanej pri Solferine, kde došlo k hlavnému francúzskemu útoku.

Francúzske sily boli početne slabšie ako rakúske. Štvrtý zbor sa skladal z troch peších divízií Vinoy a Failly a jazdeckej brigády. Generál Niel, zoskupil tenkú 5 kilometrov dlhú líniu, s ktorou bol odhodlaný zastaviť rakúske útoky na jeho pozície a vo vhodnej chvíli uskutočňovať rýchle protiútoky. Po 15 hodinách boja Rakúšania ustúpili, ale obidve strany stratili takmer 15 tisíc vojakov.

Okolo pol piatej hodiny predvoj I. zboru (tri pešie divízie: Foriem, de Ladmirault, Bazaine a jazdná divízia Desvaux) prišli do kontaktu s rakúskym piatym zborom pri dedine Castiglione delle Stiviere. Okolo piatej hodiny II. zbor pod velením generála Mac-Mahona, (dve divízie pechoty a jazdecká brigáda, ktorým velili generáli La Motterouge, Decaen a Gaudino) napadli uhorské jednotky. Tri silné rakúske zbory, (I., V. a VII.) umiestnené v dedinách Solferino, Cavriana a Volta Mantovani boli schopné udržať tieto pozície po celý deň proti opakovaným útokom Francúzov. Okolo 15. hodiny francúzske zálohy, ktoré tvorili III. zbor generála Canroberta a cisárska garda ktorej velil maršal Regnaud de Saint-Jean d'Angély, napadli rakúske oddiely generála Cavriana. K Francúzom sa pripojil zbor generála Clam-Gallasa a okolo šiestej hodiny prelomili v strednom úseku rakúsku obranu. Po tomto prielome boli obidve rakúske armády donútené na všeobecný ústup.

Na severnej strane bojiska okolo siedmej hodiny ráno sa stretli s Rakúšanmi štyri silné sardínske divízie. Dlhotrvajúca bitka vypukla pozdĺž vojenských postavení kontrolujúcich obranu dedín Pozzolengo, San Martino a Madonna della Scoperta. Hoci VIII. rakúsky záložný zbor pod velením generála Ludwika von Benedeka, (Do rakúskej armády bol narýchlo začlenený na konci dňa rovno z poľa) bol početne menší, (asi dvadsať tisíc vojakov), bol schopný odolávať všetkým útokom štyridsiatich tisícov sardínskych vojsk. Bitka bola obzvlášť vyčerpávajúca, trvala viac ako deväť hodín a skončila sa s počtom viac ako tritisíc padlých rakúskych vojakov. Desaťtisíc 807 bolo zranených, 8638 zajatých, alebo nezvestných.[3] Spojenecké francúzko-sardinské armády tiež utrpeli straty. Celkom 2492 zabitých, dvanásťtisícpäťsto zranených, 2922 zajatých, alebo nezvestných.[4] Správy z bojísk hlásili, že zranení, alebo zabití boli najčastejšie následkami strelných poranení, alebo bodnými ranami od bodákov.

Na záver boli rakúske sily nútené vzdať svoje pozície. Spojenecké francúzske a piemontské armády vyhrali taktické, ale dramatické víťazstvo. Rakúšania ustúpili do pevností Quadrilatero (skupina štyroch pevností: Peschiera, Mantova, Legnano a Verona) uprostred medzi mestami Miláno a Benátky.

Napoleon III. sa stiahol a rozhodol sa v prenasledovaní Rakúšanov nepokračovať. Jednak z vyčerpania vlastných armád, aj z dôvodov pruskej hrozby a taktiež aj z dôvodov domácich protestov francúzskych katolíkov ukončil vojnu prímerím 12. júla 1859 vo Villafranca neďaleko Verony. Sardínčania získali Lombardiu ale nie Benátky. Camillo Benso, gróf di Cavour odstúpil.[5]

V roku 1861 bolo vyhlásené Talianske kráľovstvo. Porážka viedla v Rakúsku k odvolaniu ministerského predsedu Alexandra Bacha, došlo k ukončeniu takzvaného Bachovského absolutizmu. Zároveň otvorila cestu k vnútornej reforme v podobe októbrového diplomu zaväzujúceho na pretvorenie Rakúskeho cisárstva na konštitučnú monarchiu takzvanou Schmerlingovou ústavou. Neskôr došlo k Rakúsko-Uhorskému vyrovaniu.

Na bitke sa zúčastnil aj švajčiarsky obchodník Jean Henri Dunant ako zdravotník, ktorý bol šokovaný veľkým utrpením asi štyridsiatich tisícok ranených vojakov, ktorí boli ponechaní na bojovom poli. Ako svedok bitky, bol strašným utrpením zranených vojakov na bojovom poli odhodlaný zorganizovať po bitke akciu na záchranu ranených a ich stálu lekársku starostlivosť, bez rozdielu národnosti. V dôsledku nedostatku lekárov, pod heslom „ tutti fratelli“ (všetci sme bratia). Dunant začal proces, ktorý viedol k vytvoreniu Ženevských dohôd a zriadeniu Medzinárodného výboru červeného kríža. Táto skutočnosť zásadne ovplyvnila budúce vojenské akcie po celom svete.

• Francúzi: 115 tisíc 500 mužov, 10 700 koní, 320 diel.
• Rakúske cisárstvo: 126 tisíc 722 mužov, 6520 koní, 413 diel.

V rakúskej armáde bola používaná ako hlavná zbraň pechoty puška Lorenz vzor 1854 s drážkovanou hlavňou. Mala väčší dostrel, presnosť aj rýchlosť paľby ako pušky s hladkou hlavňou, ktoré používali francúzske vojská. Francúzska puška Mini mlie vzor 1853 aj piemontská puška vzor 1844. Lorenz, kalibru 13,9 mm, mali rovnaký účinný dostrel až 900 metrov. Na vzdialenosť dvesto metrov strely zasiahli terče s priemerom 50 cm až v 9 prípadoch z desiatich. Francúzska puška Milne mala účinný dostrel asi 600 metrov. Na dvesto metrov asi tretina výstrelov zasiahla terč s priemerom jeden meter. Francúzska puška bola vybavená kvalitnejším bodákom (bainette). Francúzi mali aj lepšiu pechotnú taktiku, ktorá v boji využívala rojnice, zatiaľ čo v rakúskej armáde používanie rojnice vôbec necvičili. Francúzi sa do streleckých súbojov púšťali len neradi a snažili sa boj zmeniť na boj z blízka s použitím bodáku.

Francúzske delá boli oveľa kvalitnejšie ako rakúske. Na vzdialenosť maximálneho dostrelu rakúskych diel francúzske delá ešte stále dokázali zasiahnuť cieľ. Rakúske šesťlibrové delo malo hladkú hlaveň kalibru 90 mm a účinný dostrel okolo 900 metrov. Francúzske delo s názvom La Hitt 1859. bolo vyrobené z bronzovej zliatiny. Malo ryhovanú hlaveň kalibru 86,5 mm, s dostrelom troch kilometrov, granátom o hmotnosti štyroch kilogramov. Vojenské jazdectvo obidvoch znepriatelených strán malo približne vyrovnané kvality. Rakúsko používalo husárov, hulánov a dragúnov. Francúzsko používalo kyrysníkov, dragúnov, husárov, kopijníkov, horské jazdectvo.

V oblasti bojísk sa nachádza veľa pamätníkov na pamätné bitky. V San Martine, (dnes: San Martino della Battaglia) stojí pamätník Victora Emanuela II. Tvorí ho kruhová veža, ktorá je dominantou v oblasti. Je sedemdesiat metrov vysoká, bola postavená v roku 1893. V meste sa nachádza aj múzeum, s uniformami, súvekými zbraňami, a kaplnkou s kostnicou. V Solferine je tiež múzeum, výstava tohodobých zbraní a pamiatok, tiež aj kostnica, obsahujúca zhromaždené kosti tisícok obetí. Neďaleko Castiglione delle Stiviere, kde bol po bitke sústredený veľký počet (okolo štyridsať tisíc) ťažko zranených, v lazaretoch, je dnes múzeum Medzinárodného červeného kríža. Expozícia sa zameriava na udalosti, ktoré viedli k vzniku tejto organizácie. V roku 1901 bola Henrimu Dunantovi udelená Nobelova cena za mier v poradí ako prvému za upevnenie mieru. Hnutie Medzinárodný červený kríž zorganizovalo spomienku na 150. výročie bitky 23. a 27. júna 2009 za účasti predsedníctva Európskej únie. Pri tej príležitosti prijala Európska únia vyhlásenie, že „Táto bitka bola príčinou pre ktorú medzinárodné spoločenstvo vypracovalo a prijalo nástroje medzinárodného humanitárneho práva, medzinárodného práva, a pravidlá, dôležité v čase ozbrojených konfliktov.“ Na Slovensku oficiálne Červený kríž pôsobí od roku 1919, po vzniku Česko-Slovenska. Spolková činnosť Červeného kríža je však známa na území bývalého Uhorska už dávnejšie pred rokom 1919.

Elizabeth Barrettová Browningová pripomína túto bitu v básni The Recruit on Solferino, (Posledné básne 1862). Joseph Roth v románe Radetzky marsch z roku 1932 vyobrazuje otca dynastie Trotta ako hrdinu od Solferina. Bitka pri Solferine bola opísaná aj v televíznej dráme Henryho Dunanta z roku 2006 : Du rouge sur la Croix, ktorý popisuje podpísanie Ženevských konvencií a založenie Červeného kríža.

• DANGL, Vojtech: Solferino 1859 : Porážky rakúskej armády v bitkách v severnom taliansku. In: História, r. X., 2010, č. 5-6, s. 34-42.
• DUNANT, Henri: Spomienky na Solferino. Martin : Osveta, 1986. 88 s.

• http://www.consilium.europa.eu/uedocs/cms_data/docs/pressdata/en/cfsp/108692.pdf
• Článok je čiastočne preložený z anglickej a českej Wikipédie

1. Fink, Humbert (1994). Auf den Spuren des Doppeladlers. Berlin.
2. PERNES, Jiří a kol.: Pod císařským praporem : Historie habsburské armády 1526-1918. Praha: Elka Press, 2003. 555 s. ISBN 80-902745-5-2
3. von Hellwald, Friedrich (1864). Vojenská kampaň roku 1809 v Južnom Nemecku. Viedeň
4. von Hellwald, Friedrich (1864). Vojenská kampaň roku 1809 v Južnom Nemecku.
5. Napoléon III sur l’Europe Milza, Pierre, auteur d’une biographie de Napoléon III, rappelle les enjeux de cette guerre franco-russe.