Vojna o španielske dedičstvo

1. novembra 1700 zomrel v Madride bezdetný španielsky kráľ Karol II. Skon chorľavého panovníka nebol prekvapením, skôr naopak. V dôsledku reálnej možnosti vymretia španielskej vetvy Habsburgovcov po meči sa v Európe už dávnejšie schyľovalo k veľkému diplomatickému i vojenskému konfliktu. Rímskonemecký cisár Leopold I. Habsburský i francúzsky kráľ Ľudovít XIV. mali za manželky španielske princezné a obaja si uplatňovali ešte počas života Karola II. svoje nároky na rozsiahle a bohaté španielske dedičstvo.

Nároky Leopolda I. boli kvôli rodovej príbuznosti právne opodstatnenejšie. Predstava, že by Francúzsko z oboch strán susedilo s habsburskými dŕžavami, bola pre Ľudovíta XIV. neprijateľná. Preto chcel využiť vzniknutú situáciu a definitívne skoncovať s habsburskou hegemóniou. Ešte počas Karolovho života však prišlo medzi európskymi veľmocami a Francúzskom k dohode, že v záujme optimálneho rozloženia síl ani jedna z koalícií – španielsko-rakúska či španielsko-francúzska – nie je v záujme budúceho vývoja. Z tejto dohody vzišiel i budúci následník na španielskom tróne, bavorský princ Jozef Ferdinand z rodu Wittelsbachovcov. Tento plán však stroskotal, keď v roku 1696 Jozef Ferdinand nečakane zomrel. Francúzsko sa chopilo iniciatívy a prinútilo umierajúceho Karola II. spísať závet, v ktorom určil za svojho nástupcu v Španielsku a zámorských kolóniách princa Filipa z Anjou, vnuka Ľudovíta XIV. Rakúske nároky mali byť kompenzované územnými ziskami vedľajších krajín španielskej koruny (španielske Nizozemsko). Závet sa dostal do Versailles 9. novembra a Ľudovíta XIV. primäl k najzávažnejšiemu rozhodnutiu, ktoré v živote učinil. Pred zhromaždenou rodinou a najbližšími členmi kráľovského dvora predstavil svojho vnuka ako španielskeho kráľa: „Páni, tu je kráľ Španielska. Koruna mu patrí rodom i vôľou predchádzajúceho kráľa. Celý národ si to praje a žiada o to i mňa. Prijímam ho s radosťou.“ Žiadna veta, ktorú dosiaľ Ľudovít vyslovil, nestála krajinu toľko utrpenia, i keď v konečnom dôsledku priniesla dynastii nový trón.

Po smrti Karola II. sa Filip z Anjou skutočne ujal vlády v Španielsku ako Filip V. V rozpore so závetom Karola II. však Ľudovít XIV. odmietol vzdať sa španielskeho Nizozemska, čím takmer okamžite vyvolal vznik silnej protifrancúzskej koalície – Anglicka, Holandska a habsburskej monarchie. Anglicko a Holandsko ako silné námorné veľmoci v obave nad očakávanou mocou francúzskeho kráľa vytvorili 7. septembra 1701 v Haagu spojenectvo, ku ktorému sa vzápätí pripojil i cisár Leopold I. túžiaci dosadiť na španielsky trón svojho druhorodeného syna Karola.

Pomer síl v prospech anglo-holandsko-habsburskej koalície výrazne stúpol po pripojení sa ríšskych kniežat. Jeden z nich, brandenburský kurfirst Fridrich III., ako protislužbu požadoval od Leopolda I. priznanie kráľovského titulu na území na ríši nezávislého pruského vojvodstva pre seba a svojich nástupcov. Pod tlakom okolností bol Leopold I. nútený súhlasiť a 16.11.1700 mu tzv. Korunným traktátom udelil kráľovský titul. 18. januára 1701 Fridrich III. v Kráľovci sám seba korunoval za prvého pruského kráľa v dejinách (ako Fridrich I.).

Vojna vypukla v roku 1701 a s väčšími či menšími prestávkami trvala až do roku 1714. Bojové operácie sa z Európy preniesli i do španielskych zámorských kolónií a do východnej Indie. Rímskonemecká ríša, Taliansko, Španielsko a španielske Nizozemsko boli európskymi krajinami najviac vystavenými vojnovému besneniu. Spočiatku sa vojnové šťastie klonilo na stranu francúzsko-španielsko-bavorskej koalície, čoskoro však prevážila vojenská a ekonomická sila protivníka, ktorý vytlačil francúzske vojská z ríše, Talianska a španielskeho Nizozemska. V najväčšej sláve vynikla genialita veliteľa habsburských vojsk princa Eugena Savojského a veliteľa anglických zborov Johna Churchilla, vojvodu z Marlborough.

Ľudovít XIV.

Leopold I.

Vojna v ríši začala v roku 1703, keď francúzske vojská Louisa Josepha de Bourbon, vojvodu z Vendôme a generála Villarsa porazili na Rýne slabo vyzbrojené oddiely Ľudovíta Wilhelma Badenského a prenikli k hornému Dunaju, kde sa spojili s menej početným bavorským vojskom a pripravovali sa na ťaženie na Viedeň. Situácia habsburskej monarchie bola v tomto okamihu skutočne povážlivá, pretože zároveň vypuklo v Uhorsku povstanie Františka II. Rákociho. Čoskoro sa však pre Leopolda I. začala situácia meniť v jeho prospech, keď sa na návrh Anglicka vojnové operácie rozšírili do Španielska a severného Talianska. Pozitívnym signálom bolo i získanie vojenskej prevahy Angličanov a Holanďanov na mori, keď uštedrili sériu porážok španielskej a francúzskej flotile. Priaznivú situáciu využil Leopoldov syn Karol a z Portugalska začal boj za zvrhnutie Filipa V.

V roku 1704 habsburská mohutná armáda vyrazila proti nepriateľovi a v juhozápadnom Bavorsku sa spojila s anglickými zbormi. 13. augusta 1704 spojené vojská v bitke pri Höchstädte uštedrili Francúzom drvivú porážku, ktorá v konečnom dôsledku znamenala rozhodujúci obrat v doterajšom priebehu vojny. Vojská cisára vytlačili francúzske jednotky za strategickú líniu na Rýne, preniesli hlavné boje mimo územie ríše a obsadili nepriateľské Bavorsko.

Prelomovým rokom, ktorý podstatne zasiahol do priebehu vojny sa stal rok 1705. Na ríšsky trón po Leopoldovi I. zasadol jeho prvorodený syn Jozef I., ktorý bol omnoho nezmieriteľnejším odporcom Francúzska ako jeho otec. Za jeho vlády dosiahli ríšske a anglo-holandské vojská rad vojenských úspechov. V roku 1706 zvíťazili v bitke pri Ramillies, v tom istom roku dobyli mesto Turín a prinútili Ľudovíta XIV. stiahnuť sa z celého Apeninského polostrova. V tejto situácii sa získanie španielskeho trónu javilo pre Jozefovho brata Karola veľmi reálnym. Napriek odporu španielskeho obyvateľstva sa v Madride prehlásil ako Karol III. španielskym kráľom. No už za dva mesiace musel Madrid opustiť. Protihabsburské nálady medzi Španielmi, volajúcimi po zachovaní bourbonskej monarchie, prinútili Habsburgovcov prehodnotiť svoje ambície. Ich vojská na bojovom poli však slávili jeden úspech za druhým. Francúzsky kráľ Ľudovít XIV. po sérii porážok pri Oudenaarde v roku 1708 a v roku 1709 pri Malpalquet a pri Lille prežíval najhoršie obdobie svojej vlády. Keď krajinu navyše postihol hladomor, navrhol Jozefovi I. mierové rokovania. Ten ich však odmietol a plánoval definitívne zraziť Francúzsko na kolená a to na jeho vlastnom území. V tomto momente o osude vojny a protifrancúzkej koalície rozhodli anglické parlamentné voľby, ktoré vyhrali odporcovia pokračovania vojny a ktoré súčasne znamenali pád vojvodu z Marlborough. To malo za následok zmenu vo vývoji anglickej zahraničnej politiky. Na konci roku 1711 sa všetky britské zbory stiahli zo španielskeho Nizozemska. Jozef I. bol tak razom konfrontovaný so skutočnosťou, že sa na bojovom poli ocitol sám.

Európa po utrechtskom mieri (územie Uhorska je zakreslené nesprávne, bolo v tom čase oveľa väčšie)

Udalosti nabrali opačný kurz. Nečakaná smrť Jozefa I. v tom istom roku a povinnosť jeho brata prevziať vládu v habsburskej monarchii prinútili Angličanov a Holanďanov začať mierové rokovania s Francúzmi. Jozefova smrť totiž úplne zmenila pomer síl v Európe. Tentoraz si už nikto neprial, aby Habsburgovci v rukách nového cisára Karola VI. sústredili vládu nielen nad habsburskou monarchiou a ríšou, ale aj nad južným Nizozemskom, Talianskom a Španielskom (i s jeho kolóniami). Anglicko uznalo nástupníctvo Filipa V. na španielskom tróne. Protifrancúzska koalícia spela k rozpadu.

Od roku 1713 rokovali diplomati v Utrechte. Holandsku bola zaručená nedotknutosť južnej hranice. Španielske Nizozemsko pripadlo habsburskej monarchii. Sicília pripadla savojskému vojvodovi, ktorý navyše získal kráľovský titul. Portugalsku boli zaručené hranice jeho juhoamerických kolónií, pruskému panovníkovi bol uznaný kráľovský titul. Angličania si ponechali od roku 1704 okupovaný Gibraltár. Okrem toho získali dŕžavy v Severnej Amerike, stali sa svetovým námorným hegemónom a ovládli obchod so zámorím. Výsledkom týchto rokovaní bolo 11. apríla 1713 uzavretie tzv. utrechtského mieru.

Cisár Karol VI. sa ešte raz pokúsil bojovať proti Francúzom na vlastnú päsť. Po sérii porážok pri Rýne však poveril Eugena Savojského pristúpiť na francúzske mierové návrhy a 7. marca 1714 bola v zámku v Rastatte podpísaná mierová zmluva, ktorou v konečnom dôsledku získal viac ako utrechtským mierom. Rakúski Habsburgovci získali zo španielskeho dedičstva Milánsko, Neapolsko, Sardíniu (neskôr, v r. 1718 – 1720, bola vymenená za Sicíliu), mantovské vojvodstvo a potvrdený im bol nárok na španielske Nizozemsko. Rastattský mier znamenal definitívny koniec vojny o španielske dedičstvo.

• kol. autorov, Dějiny Rakouska, Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 2002
• kol. autorov, Evropa králů a císařů, Nakladatelství Ivo Železný, Praha, 2005
• O. Dorazil, Vládcové nového věku (1648 - 1725), Nakladatelství Amlyn, Klatovy, 1993