Provincia (staroveký Rím)

Provincia (latinsky provincia, pl. provinciae) bola v starovekom Ríme základnou a až do konca 3. storočia najväčšou správnou jednotkou rímskeho územia mimo Apeninský polostrov.

Mapa provincií rímskej ríše po roku 135

Pojem provincia pôvodne neoznačoval geograficky pevne stanovené a ohraničené územie, ale slúžil k určeniu územnej pôsobnosti úradníka, ktorému náležalo imperium. Napríklad v priebehu druhej púnskej vojny bojovalo v Itálii súbežne niekoľko rímskych vojsk, ktorých veliteľom rímsky senát prikázal určitú oblasť ako ich „provinciu“. Takéto obvody však zanikli okamihom, keď príslušní velitelia zložili po skončení funkčného obdobia svoj úrad. Avšak v dôsledku teritoriálnej expanzie rímskeho štátu sa tie obvody, ktoré bolo pre ich odľahlosť obtiažne ovládať priamo z Ríma, konštituovali v trvale geograficky vymedzené správne celky, teda v klasické provincie. Správcami či miestodržiteľmi provincií sa stávali politici senátorského stavu, ktorí obvykle v predchádzajúcom roku vykonávali úrad konzula alebo praetora . Neskoršiu výnimku z tohoto pravidla predstavoval Egypt pripojený Octavianem po smrti Kleopatry. Jeho miestodržiteľom bol prefekt (praefectus Augustalis) pochádzajúci z jazdeckého stavu, pričom senátorom bol vstup na egyptskú pôdu zakázaný. Odlišný spôsob správy Egypta však nebol v rozpore s rímskym právom, pretože Egypt bol fakticky považovaný za Octaviánov súkromný majetok.

Republikánske provincie

Termín provincia možno preložiť jednoducho ako úlohu alebo povinnosť (v podstate sa jedná o vojenský výraz znamenajúci určitý obvod, v ktorom veliteľ uplatňuje svoje kompetencie). V dobách rímskej republiky boli magistráti volení do úradu na jeden rok. Tým z nich, ktorým náležalo imperium a mali svoj úrad vykonávať mimo Rím (to sa týkalo predovšetkým konzulov behom vojenských ťažení), bola stanovená určitá oblasť pôsobnosti – „provincie“. Až keď Rimania zahájili výboje mimo Itáliu, začal byť pojem provincia chápaný v dnešnom význame určitého pevne daného teritória. Prvé stále provincie boli zriadené po skončení prvej púnskej vojny (Sicília v roku 241 pred Kr. a Korzika a Sardínia v roku 238 pred Kr.).

Správcov jednotlivých provincií určoval rímsky senát na začiatku každého roku. Za miestodržiteľov tých provincií, ktoré boli považované z dôvodu zahraničného vpádu či kvôli možnosti miestneho povstania za rizikové, alebo boli naopak veľmi významné a bohaté, boli ustanovovaní bývalí konzuli v hodnosti prokonzulov. Naproti tomu kľudnejšie a menej dôležité provincie boli riadené propraetormi. Rovnako rozmiestnenie légií bolo závislé na miere vnútorného a vonkajšieho nebezpečia. Napríklad v roku 14 nemala Luzitánia stálu posádku, zatiaľ čo v Dolnej Germánii, ktorá sa nachádzala na nepokojnej rýnskej hranici, boli dislokované štyri légie.

Zásady rímskej provinčnej správy

K základným princípom rímskej provinčnej správy patrila snaha o čo najširšie zachovanie a rešpektovanie existujúcich správnych a právnych inštitúcií na danom území (pokiaľ existovali, čo nepripadalo v úvahu v oblastiach na nižšom vývojovom stupni). Rímskej správe boli vyhradené predovšetkým úlohy v záležitostiach výberu daní, vykonávania súdnej moci vo veci trestu smrti a velenie vojenským silám. Pre prostých obyvateľov podmanených zemí znamenala rímska vláda spravidla posilnenie ich spoločenského postavenia a zvýšenie právnej istoty. Avšak za predpokladu, že neboli vystavení svojvôli rímskeho miestodržiteľa, pretože v dobách republiky dochádzalo k častému vykorisťovaniu provincií ich rímskymi správcami. Keďže rímski úradníci neboli nijako odmeňovaní, museli si nákladný volebný boj a zastávanie úradnej funkcie hradiť zo svojho súkromného majetku. Preto pokiaľ boli po skončení volebného obdobia ustanovení za správcu určitej provincie, mali tendenciu vykompenzovať si svoje predchádzajúce výdaje na úkor provinciálov. Túto celkom bežnú prax vystihuje rímske príslovie: „Chudobný prišiel do bohatej provincie, bohatý opustil chudobnú.“ Provinciáli sa však mohli domáhať odškodnenia prostredníctvom civilných žalôb podaných v Ríme. Ich šance na úspech v takomto spore však boli pomerne malé. K zásadnému zlepšeniu postavenia provinciálov došlo až po vzniku principátu, pretože cisári viac dohliadali na činnosť svojich úradníkov v provinciách centralizovanou správou.

Zoznam republikánskych provincií

V zozname sú uvedené nasledujúce informácie: približný rok vzniku (všetky údaje sú pred Kr.), slovenský alebo latinský názov provincie, hodnosť miestodržiteľa a v zátvorke status provincie za principátu.

  • 241 – Sicília, propraetor (senátorská)
  • 238 – Korzika a Sardínia, propraetor (senátorská)
  • 203 – Predalpská Galia, propraetor (zlúčená s Itáliou okolo 42 pred Kr.)
  • 197 – Hispania Citerior a Hispania Ulterior, propraetor (cisárske)
  • 167 – Ilýria, propraetor (cisárska)
  • 146 – Macedónia, prokonzul (cisárska)
  • 146 – Afrika prokonzulská, prokonzul (senátorská)
  • 129 – Ázia, prokonzul (senátorská)
  • 121 – Zaalpská Galia (neskôr Gallia Narbonensis), propraetor (senátorská)
  • 74 – Bithýnia, propraetor (senátorská)
  • 74 – Kréta a Kyrenaika, propraetor (senátorská)
  • 64 – Kilíkia, propraetor (senátorská)
  • 64 – Sýria, propraetor (cisárska)
  • 59 – Cyprus, propraetor (senátorská)
  • 51 – Galia (rozdelená v roku 22 pred Kr.)
  • 30 – Egypt, v osobnom vlastníctve Augusta, spravovaný zvláštnym miestodržiteľom s titulom praefectus Augustalis

Provincie za principátu

Po vzniku principátu bol systém provinčnej správy zreorganizovaný. Víťazstvom v občianskych vojnách sa Octavianus stal nesporným vládcom rímskeho štátu. V roku 27 pred Kr. sa síce formálne vzdal všetkej moci a prinajmenšom teoreticky tak obnovil autoritu rímskeho senátu a republikánskej ústavy. Senátori však Octavianovi priznali okrem iných výsad a titulov (od tohoto okamihu bol známy ako Augustus) kontrolu nad strategicky dôležitými pohraničnými provinciami oplývajúcimi vojskom. Tieto tzv. „cisárske provincie“ boli ovládané jedincami určenými k tomu priamo Augustom – legati Augusti pro praetore („vyslanci cisára v hodnosti praetora“), ktorí vystupovali ako jeho zástupcovia a boli vyberaní z radov senátorov a jazdcov. Im nápomocní boli prokurátori (procuratores), úradníci majúci na starosti financie.

Zostávajúce prevažne vnútrozemské provincie bez stálych vojenských posádok, často označované ako „senátorské provincie“, boli spravované tak ako doposiaľ bývalými magistrátmi určenými senátom. Systém však nestratil svoju skoršiu flexibilitu a pokiaľ si to situácia v provincii žiadala mohol byť v ďalšom roku zmenený jej status. Tým ako postupom doby vzrastala cisárska centralizácie administratívy, sa rozdiel medzi cisárskymi a senátorskými provinciami pozvoľna stieral. V priebehu principátu sa menil rovnako počet a veľkosť provincií, jednak z dôvodu podrobovania nových zemí, jednak v dôsledku rozčlenenia zostávajúcich provincií. Väčšie či viac strážené provincie (ako boli Panónia, Moesia alebo Sýria) boli rozdeľované do menších celkov, čím cisári znižovali riziko nebezpečne vysokej koncentrácie moci v rukách jediného správcu.

Zoznam provincií vytvorených za principátu
  • 27 pred Kr. – Achaia, oddelená od Macedónie, propraetor, senátorská
  • 25 pred Kr. – Galatia, propraetor, cisárska
  • 22 pred Kr. – Rozdelením Galie vznikli Gallia Aquitania, Gallia Belgica, Gallia Lugdunensis, propraetor, cisárske
  • 15 pred Kr. – Raetia, prokurátor, cisárska
  • okolo 13 pred Kr. – Rozdelením Hispanie Ulterior vznikli Baetica a Luzitánia, propraetor, prvá senátorská, druhá cisárska
  • 6 n. l. – Moesia, propraetor, cisárska
  • 6 – Germánia, opustená po roku 9
  • 6 – Judea, prefekt neskôr prokurátor, cisárska
  • 14 – Alpes Maritimae, prokurátor, cisárska
  • 18 – Kappadokia, propraetor neskôr prokonzul, cisárska
  • medzi 20 až 50 – Rozdelením Ilýrie vznikli Dalmácia a Panónie, prokonzul, cisárske
  • kolem 40 – Norikum, prokurátor, cisárska
  • 42 – Mauretania Tingitana a Mauretania Caesariensis, prokurátor, cisárske
  • 43 – Británia, prokonzul, cisárska
  • 43 – Lýkia a Pamfýlia, propraetor, cisárska
  • 46 – Trácia, prokurátor, cisárska
  • okolo 47 – Alpes Poeninae, prokurátor, cisárska
  • 63 – Alpes Cottiae, prokurátor, cisárska
  • 67 – Epirus, prokurátor, cisárska
  • po 82 – Horná Germánia a Dolná Germánia, prokonzul, cisárske
  • 85 – Rozdelením Moesie vznikli Horná Moesia a Dolná Moesia, prokonzul, cisárske
  • okolo 103 – Rozdelením Panónie vznikli Horná Panónia a Dolná Panónia, prokonzul resp. propraetor, cisárske
  • 106 – Arabia Petraea, propraetor, cisárska
  • 106 – Dácia, prokonzul, cisárska
  • okolo 115 – Arménia, Asýria a Mezopotámia, vytvorené Trajánom a opustené Hadriánom v roku 118
  • 193 – Rozdelením Sýrie vznikli Koile Sýria a Sýria Fénicia, prokonzul resp. propraetor, cisárske
  • 193 – Numidia, vytvorená rozdelením Afriky, prokurátor, cisárska
  • 197 – Rozdelením Británie vznikli Horná Británia a Dolná Británia, prokonzul resp. propraetor, cisárske
  • 214 – Osroene

Rímske provincie v čase neskorej antiky
Administratívne členenie rímskej ríše okolo roku 400

Cisár Dioklecián (284-305) uskutočnil radikálnu reformu cisárskej vlády zavedením tetrarchie. Boli ustanovení dvaja starší cisárovia (augusti) a dvaja mladší cisárovia (caesares). Každý z týchto štyroch panovníkov vládol zhruba na štvrtine územia ríše. V 90. rokoch 3. storočia Dioklecián novo usporiadal taktiež správu ríše. Namiesto doterajších 46 vytvoril 85 menších provincií (ich počet sa ďalej zvyšoval až k číslu 119), ktoré od tohoto momentu zahŕňali aj Itáliu. Podstatnou zmenou oproti predchádzajúcemu stavu bolo obmedzenie kompetencií provinčních úradníkov iba na civilné záležitosti. Súbežne s tým bola reorganizovaná postupnosť hodností správcov: miestodržiteľom provincií teraz náležali tituly (radené od najvyššieho po najnižší) proconsul, consularis, praeses a corrector. Predposledná menovaná hodnosť bola vyhradená pre príslušníkov jazdeckého stavu. Provincie boli zoskupené do dvanástich (neskôr štrnástich) diecéz (dioecesis), v ktorých čele stál úradník s hodnosťou vicarius, ktorý dohliadal na provinčných úradníkov. Iba prokonzuly a mestský prefekt (praefectus urbi) Ríma (a neskôr Konštantínopola) podliehali priamo tetrarchom.

Posledná reforma štruktúry provinčnej správy bola realizovaná v roku 318, keď Konštantín Veľký podriadil vikarie štyrom pretoriánským prefektom. Rímska ríša bola od tejto doby rozdelená do štyroch (niekedy troch) prefektúr: Galliae, Italia et Africa, Illyricum a Oriens. Konštantín rovnako založil druhé hlavné mesto ríše nazývané podľa neho Konštantínopol, ktoré sa stalo sídlom východných cisárov. V samotnej Itálii prepustil Rím svoju pozíciu cisárskej rezidencii Milánu (Mediolanum) a neskôr Ravenne. Behom 4. storočia bola administratívna sústava ríše ešte niekoľkokrát upravená, provincie a diecézy boli rozdeľované a pretvárané v nové. Detailné informácie o vtedajšom usporiadaní provincií sú obsiahnuté v dokumente Notitia Dignitatum (súpis úradov) z počiatku 5. storočie. Z tohoto autentického cisárskeho prameňa je čerpaná väčšina údajov o názvoch jednotlivých správnych celkov a o tituloch ich vedúcich predstaviteľov. Vedľa civilnej administratívy je v Notitiu Dignitatu zmieňovaný aj zoznam veliteľov vojenských oblastí nazývaných duces, ktorí mali na starosti pohraničné vojenské oddiely (limitanei), zatiaľ čo comites rei militaris velili mobilným poľným zálohám (comitatenses). Najvyšší postavení v štruktúre armády potom zaujímali velitelia vojsk (magistri militum).

V roku 395 došlo po smrti Theodosia I. k trvalému rozdeleniu ríše. Následný rozklad západorímskej ríše v 5. storočí privodil zánik provinčnej správy na Západe. Vo východnej polovici impéria, ktorá sa neskôr vyvinula na byzantskú ríšu, sa administratívne usporiadanie postupne celkom premenilo. Justinián I. uskutočnil v rokoch 534 až 536 prvú zásadnú revíziu Diocletianom ustanoveného systému, keď v niektorých provinciách upustil od striktného oddelenia civilnej a vojenskej moci. Tento proces pokračoval na konci 6. storočia, keď boli založené zvláštne správne útvary v ohrozených častiach ríše – tzv. exarcháty. Jeho vyvrcholením potom bol zrod themovej vojensko-správnej organizácie v druhej polovici 7. storočia, ktoré definitívne nahradili niekdajšiu provinčnú sústavu.

Prefektúra Galliae

Latinský pojem Gallia bol používaný nielen k označeniu vlastnej Galie, ale aj taktiež ostatných Keltmi obývaných území, ako bola Británia alebo germánske a iberské provincie. Plurálom Galliae potom boli nazývané všetky tieto krajiny spoločne.

Diecéza Galliae

Zahrňovala zhruba polovicu Caesarom dobitého územia, severne od rieky Loiry. Dnes sa tu nachádza severné Francúzsko, Belgicko, Luxembursko, časti Holandska a Nemecka na ľavom brehu rieky Rýn a západné Švajčiarsko.

  • Gallia Lugdunensis I (Prima) - Gallia Lugdunensis II (Secunda) - Gallia Lugdunensis III (Tertia) - Gallia Lugdunensis IV (Quarta) - Gallia Belgica I - Gallia Belgica II - Germania I - Germania II - Alpes Poenninae et Graiae - Maxima Sequanorum

Diecéza Viennensis

Bola pomenovaná podľa mesta Vienna (dnešní Vienne) a zahrňovala celé dnešné južné Francúzsko. V 5. storočí bola Viennensis nahradená diecézou Septem Provinciae („sedem provincií“).

  • Viennensis - Alpes Maritimae - Aquitania I - Aquitania II - Novempopulana - Narbonensis I - Narbonensis II

Diecéza Hispaniae

Rozkladala sa na Pyrenejskom polostrove, ďalej k nej patrila taktiež najzápadnejšia časť rímskej severnej Afriky.

  • Baetica - Baleares - Carthaginiensis - Tarraconensis - Gallaecia - Lusitania - Mauretania Tingitana (Hispania Nova)

Diecéza Britanniae

  • Maxima Caesariensis - Valentia - Britannia I - Britannia II - Flavia Caesariensis

Prefektúra Italia et Africa

Pôvodne existovala iba jediná italská diecéza, ktorá však bola neskôr rozdelená na dve časti.

Diecéza Italia suburbicaria

Termín suburbicaria možno preložiť ako „blízko mesta“ (urbs – myslený Rím). Vedľa italských provincií, ktoré si podržali isté nadradené postavenie, náležali k tejto diecéze rovnako aj stredomorské ostrovy.

Diecéza Italia annonaria

„Vytvárajúca zázemie“ Ríma. Okrem severnej Itálie sa k nej radila taktiež Raetia.

Diecéza Africa

Afrika zaberala centrálnu časť rímskej severnej Afriky.

  • Africa proconsularis (Zeugitana) - Byzacena - Mauretania Caesariensis - Numidia - Tripolitania

Prefektúra Illyricum

Spočiatku bola tvorená dvoma diecézami Panóniou a Moeziou. Druhá menovaná bola neskôr rozdelená na Macedóniu a Dáciu.

Diecéza Pannonia

Panónia patrila v dobe tetrarchie k jednej z dvoch diecéz (druhou bola Dácia), ktoré nenáležali k gréckemu kultúrnemu prostrediu. Za Theodosia I. sa stala súčasťou Západu, čo bolo potvrdené po definitívnom rozdelení ríše v roku 395.

  • Dalmatia - Noricum mediterraneum - Noricum ripensis - Pannonia I - Pannonia II - Savia - Valeria Ripensis

Diecéza Dacia

Dácia se pôvodne rozkladala na teritóriu dnešného Sedmohradska. Počas krízy tretieho storočia bola však opustená a niektorí obyvatelia tejto zaniknutej provincie boli presídlení na južný breh Dunaja. Ich nová vlasť bola premenovaná na Dáciu, čím sa malo zabrániť strate cisárskej prestíže z dôvodu vyprataného rímskeho územia.

Diecéza Macedonia

Spolu s Dáciou bola v roku 384 dočasne začlenená do západnej ríše.

Prefektúra Oriens

Východ predstavoval ekonomicky najstabilnejšiu časť rímskeho státu v neskorej antike a po páde Západu sa teda stal jadrom rodiacej sa byzantskej ríše.

Diecéza Thracia

Thrácia bola najvýchodnejšou balkánskou diecézou a európskym zázemím Konštantínopola.

  • Europa - Thracia - Haemimontium - Rhodope - Moesia II - Scythia

Diecéza Asiana

Zahrňovala skoršiu provinciu Áziu na západe polostrova Malá Ázia a ostrovy v Egejskom mori.

  • Asia - Hellespontus - Pamphylia - Caria - Lydia - Lycia - Lycaonia - Pisidia - Phrygia Pacatiana - Phrygia Salutaria - Insulae

Diecéza Pontica

Pôvodne názov helénistického kráľovstva odvodený od antického mena Čierneho mora (Pontos Euxeinos). Územie tejto diecézy tvorila severná polovica Anatólie vrátane nepokojnej a premenlivej hranice s perzskou ríšou.

  • Bihtýnia - Galatia - Paphlagonia - Honorias - Galatia Salutaris - Cappadocia I - Cappadocia II - Helenopontus - Pontus Polemoniacus - Armenia I - Armenia II

Diecéza Oriens

Východná diecéza bola strategicky dôležitá z ekonomického a predovšetkým vojenského hľadiska, pretože v jej susedstve sa nachádzala Perzia a taktiež nepoddajné púštne kmene. V súčasnosti sa na jej území nachádzajú Sýria, Libanon, Izrael, Palestína a Jordánsko.

  • Palestina I - Palestina II - Palestina Salutaris - Syria - Syria Salutaris - Phoenicia - Phoenicia Libani - Eufratensis Osroene - Mesopotamia - Arabia - Cilicia I - Cilicia II - Isauria - Cyprus

Diecéza Aegyptus

Východ rímskej severnej Afriky sa skladal z Egypta, bohatej obilnice a tradičnej osobnej domény cisárov, a z Kyrenaiky, dnešnej východnej Líbye. Jej správca sa nehonosil titulom vicarius tak ako v prípade ostatných diecéz, ale si podržal predchádzajúcu hodnosť praefectus Augustalis.

  • Aegyptus (spočiatku Aegyptus Iovia) - Augustamnica (pôvodne Aegyptus Herculia) - Thebais - Arcadia (prípadne Arcadia Aegypti) - Libya Superior - Lybia Inferior

Literatúra
  • GRANT, Michael, Dějiny antického Říma, Praha, BB/art, 2006. ISBN 80-7341-930-0
  • ROBERT, Jean-Noël, Řím, 753 př. n. l. až 476 n. l., Praha, Nakladatelství Lidové noviny, 2001. ISBN 80-7106-398-3
  • ZAMAROVSKÝ, Vojtěch, Dějiny psané Římem, Bratislava, Perfekt, 2005. ISBN 80-8046-297-6

Pozri aj

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Římska provincie na českej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.