František II. (Svätá rímska ríša)

Ako prvorodený syn bol predurčený stať sa otcovým následníkom na cisárskom i uhorskom a českom tróne. Narodil sa počas otcovho pôsobenia ako toskánskeho veľkovojvodu. Od detstva bola mladému arcivojvodovi vlastná prirodzená inteligencia a usilovnosť, ktorými nahrádzal nedostatok talentu k politike a riadeniu krajiny. Zaujímali ho prírodné vedy (najmä botanika), ale aj umenie a cestovanie.

V roku 1792 zasadol na trón ako František II.; počas letných mesiacov sa uskutočnili jeho uhorská (6. júna) a česká (9. augusta) korunovácia i korunovácia za rímskeho cisára. Počas svojej vlády sa stal medzi ľudom populárnym panovníkom.

Obdobie jeho panovania bolo poznačené expanzívnou politikou Napoleona Bonaparta. Ako odpoveď na Napoleonovo vyhlásenie francúzskeho cisárstva v r. 1804 bolo 11. augusta vyhlásené rakúske cisárstvo a panovník prijal dedičný titul rakúskeho cisára (ako František I.). S ohľadom na politický vývoj v Európe (najmä vznik Rýnskeho spolku) sa František 6. augusta 1806 vzdal koruny cisára Svätej rímskej ríše a prehlásil rímsku cisársku hodnosť za zrušenú. Súčasne oznámil zánik Svätej rímskej ríše a zbavil ríšske stavy povinností voči sebe ako rímskemu panovníkovi. Jeho vláda sa tak od tohto dátumu formálne obmedzila iba na rakúske rodové dŕžavy a na české a uhorské kráľovstvo.

František II.

S Napoleonom sa František bol nútený stretnúť i na bojovom poli. 20. októbra 1805 utrpela rakúska cisárska armáda v rámci francúzskeho európskeho ťaženia porážku pri Ulme. O necelý mesiac nato (13. novembra) Francúzi obsadili Viedeň. Koniec Napoleonovej dobyvačnej politike mala urobiť slávna bitka pri Slavkove 2. decembra 1805, v ktorej sa proti sebe postavili francúzske jednotky a spojené armády cisára Františka I. a ruského cára Alexandra I. Bitka však dopadla pre koalíciu rakúsko-ruských vojsk katastrofálne a odhalila zaostalosť rakúskeho vojenského-strategického poňatia boja oproti modernému spôsobu vedenia vojenských operácií na strane Francúzov. Jej nepriaznivým dôsledkom pre Rakúsko bola strata niektorých území (Benátky, Istria, Dalmácia, Kotor) a korigovanie jeho hraníc v Nemecku (v prospech Bavorska a Württemberska), ktoré muselo Rakúsko uznať na základe podpísania bratislavského mieru. Francúzsky cisár na medzinárodnom poli slávil triumf.

Od roku 1809 zveril František I. vedenie zahraničnej politiky a po roku 1815 i politiky domácej kancelárovi Metternichovi a jeho skupine. V súvislosti s tým boli v krajine obmedzené práva krajinských snemov, zavedená cenzúra, kontrola vyučovania a vznik rozsiahleho policajného aparátu.

Výsledkom týchto opatrení bola konsolidácia pomerov v krajine a hospodársky rozmach. Vláda podporovala rozvoj vzdelanosti (založenie technického učilišťa v Prahe, zriaďovanie múzeí a pod.), zaviedla Všeobecný občiansky zákonník, pomáhala rozvoju priemyslu. V zahraničnej politike počas jeho vlády Rakúsko spolupracovalo s Ruskom a Pruskom na potláčaní revolúcií.

František II. zomrel po 43 rokoch vlády na zápal pľúc. Pochovaný bol do kapucínskej hrobky vo Viedni.

František II. a jeho rodina

František II. bol štyrikrát ženatý.

Prvú manželku (sobáš 6. januára 1788 vo Viedni) Alžbetu Wilhelmínu Württemberskú (* 1767 – 1790), dcéru vojvodu Fridricha II. a markgrófky Sofie Doroty, mu vybral jeho strýko, cisár Jozef II. Alžbeta však krátko po narodení jedinej dcéry Ludoviky Alžbety (* 18. február 1790 – † 24. jún 1791) zomrela.

19. septembra 1790 sa oženil s Máriou Teréziou Neapolsko-Sicílskou (* 1772 – † 1807). Manželia boli priamymi príbuznými prvého stupňa (bratranec a sesternica); ich rodičia boli vlastnými súrodencami – Máriina matka Mária Karolína bola sestrou Františkovho otca Leopolda a nevestin otec Ferdinand Neapolsko-Sicílsky bol bratom Františkovej matky Márie Ludoviky. Takto blízke príbuzenské vzťahy v manželstve spôsobili, že väčšina Františkových detí sa musela potýkať s genetickou degeneráciou a iba časť z nich bola schopná samostatnej existencie. Z tohto inak veľmi šťastného a harmonického manželstva vzišlo dvanásť detí:

• Mária Lujza (* 12. december 1791 – † 17. december 1847) ∞ Napoleon I., francúzsky cisár
• Ferdinand (* 19. apríl 1793 – † 29. jún 1875), neskorší rakúsky cisár Ferdinand I. ∞ Mária Anna Savojská
• Mária Karolína (* 8. jún 1794 – † 16. marec 1795)
• Karolína Ludovika (* 22. december 1795 – † 30. jún 1799)
• Mária Leopoldína (* 22. január 1797 – † 11. december 1826)
• Mária Klementína (* 1. marec 1798 – † 3. september 1881) ∞ Leopold Salernský (* 1790 – † 1851), syn kráľa Oboch Sicílií Ferdinanda I. a Márié Karolíny Habsbursko-lotrinskej
• Jozef František Leopold (* 9. apríl 1799 – † 30. jún 1807)
• Karolína Ferdinanda (* 8. apríl 1801 – † 22. máj 1832)
• František Karol Habsbursko-lotrinský (* 7. december 1802 – † 8. marec 1878)
• Mária Anna (* 8. jún 1804 – † 28. december 1858)
• Ján Nepomuk (* 30. august 1805 – † 19. február 1809)
• Amália Terézia (* 6. apríl 1807 – † 9. apríl 1807)

6. januára 1808 sa oženil tretí raz; jeho manželkou sa stala sesternica Mária Ludovika Modenská (* 1787 – † 1816).

Štvrté manželstvo uzavrel vo Viedni 10. novembra 1816 s Karolínou Augustou Bavorskou (* 1792 – † 1873), dcérou bavorského kráľa Maximiliána Jozefa I. a Wilheminy Augusty Hesensko-darmstadtskej. Obe tieto manželstvá boli bezdetné.

Po roku 1806 sa František I. tituloval: "My, František Prvý, z Božej milosti cisár Rakúska, kráľ Jeruzalema, Uhorska, Čiech, Dalmácie, Chorvátska, Slavónska, Galície a Ladomirska, arcivojvoda rakúsky, vojvoda lotrinský, salzburský, würzburský, štajerský, korutánsky a kranský, veľkovojvoda krakovský, princ transylvánsky, markgróf moravský, vojvoda sandomierzsky, mazovský, lublinský a sliezsky, saský a benátsky, princ berchtesgadenský a mergentheimsky, markgróf Dolnej Lužice a Istrie."

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému František II. (Svätá rímska ríša)