Jiří z Poděbrad

Pochádzal z pôvodne moravského rodu pánov z Poděbrad a Kunštátu. Jeho otcom bol Viktorin z Kunštátu (1403 – 1427), bývalý husitský veliteľ, meno matky je neznáme. Je možné, že bol nemanželským dieťaťom. Detstvo strávil pod kuratelou svojich strýkov, istý čas pobýval na hrade Bouzov. S veľkou pravdepodobnosťou sa zúčastnil v známej bitke pri Lipanoch (30. máj 1434), a to v sprievode svojho poručníka na strane katolícko-kališníckej koalície. Nedostalo sa mu hlbšieho vzdelania, z cudzích jazykov ovládal len nemčinu.

V roku 1440 sa oženil s Kunhutou zo Šternberka (1422 – 1449), dcérou Jána Holického zo Šternberka. Z manželstva vzišlo sedem detí, prvorodený Boček (1442 – 1496) sa však narodil a mentálnou poruchou, a tak sa do roly dediča dostal druhorodený Viktorin (1443 – 1500). Tretí syn Henrich (1448 – 1498) sa stal zakladateľom sliezskej kniežacej dynastie (knieža minsterberské a olešnické) rodu Poděbradských. Kunhuta zo Šternberka zomrela po ťažkom pôrode dvojičiek v novembri 1449. Druhou manželkou Juraja Poděbradského sa v roku 1450 stala Johana z Rožmitálu (1430 – 1475), ktorá bola katolíckeho vierovyznania. V tomto manželstve sa narodil syn, ktorému dali opäť meno Henrich, ale v prameňoch vystupuje aj ako Hynek (1452 – 1492). Okrem neho sa v druhom manželstve ešte narodil jeden syn (Bedřich) a dve dcéry (Anežka a Ľudmila).[1]

Po smrti magnáta Hynka Ptáčka z Pirkštejna, vodcu panského stavu, ktorý mal k Jurajovi Poděbradskému blízky vzťah, v roku 1444 sa Juraj Poděbradský postupne stal vodcom českých utrakvistov (kališníkov). Ako významný hajtman jedného z východočeských krajov viedol v septembri 1448 vojsko s ktorým obsadil Prahu. Tento krok bol vyvolaný prestupom najvyššieho purkgrófa ku katolíckemu vierovyznaniu. V roku 1452 dobyl tiež mesto Tábor, sídlo radikálnych husitov (táboritov), čím v krajine oslabil ich vplyv. V roku 1452 bol zvolený za krajinského správcu Českého kráľovstva a postavil sa do služieb maloletého kráľa Ladislava Pohrobka (jeho otcom bol Albrecht Habsburský a matkou Alžbeta Luxemburská, dcéra Žigmunda Luxemburského). Ako správca podporoval práva Ladislava Pohrobka na český trón, vo Viedni s ním vyjednal podmienky jeho nástupu na trón. Počas Ladislavovej vlády stál verne v jeho službách.[2]

Po smrti kráľa Ladislava (Juraj Poděbradský bol obvinený z jeho otrávenia, ale dnes je už dokázané, že mladý kráľ zomrel na leukémiu) bol dňa 2. marca 1458 v pražskej Staromestskej radnici zvolený za českého kráľa (korunovaný bol 7. mája 1458). Za kráľa ho zvolila aj katolícka strana českej šľachty, pretože Juraj Poděbradský sa v tajnej prísahe v predvečer korunovácie, urobenej v prítomnosti dvoch uhorských biskupov, zaviazal k vernosti katolíckej cirkvi. Nešlo však o zradu jeho vierovyznania – kráľ ostal naďalej praktizujúcim utrakvistom a v platnosti ostali aj tzv. bazilejské kompaktáty (teda dohoda medzi predstaviteľmi cirkevného snemu v Bazileji a vyslancami utraktistov z Čiech, definitívne potvrdená v roku 1436, že utrakvistická cirkev môže praktizovať obrad eucharistie pod obojím spôsobom; zároveň sa cirkevné obrady mohli konať v českom jazyku). Problematické bolo uznanie jeho vlády v Sliezsku a Hornej a Dolnej Lužici, kde bol preferovaný na kráľa saský vojvoda Viliam.

V roku 1459 sa Juraj Poděbradský stal prostredníkom v spore medzi nemeckými kniežatami, ktoré medzi sebou bojovali v tzv. „markgrófskej vojne“. Kráľ zvolal zjazd znepriatelených kniežat do Chebu, kde uzatvorili prímerie a zároveň sa Juraj Poděbradský dohodol so saským vojvodom Viliamom na tom, že sa zdá nárokov na územia Českého kráľovstva. Postupne mu tak vzdali hold aj stavy Sliezska, Hornej a Dolnej Lužice. Jurajovi Poděbradskému sa tým podarilo prelomiť nielen medzinárodnú politickú izoláciu Čiech, ktorá trvala od začiatku husitských vojen, ale aj sceliť územie Českého kráľovstva.

Problémom v zahraničnej politike zostávala jeho príslušnosť k utrakvizmu. Nový pápež Pius II. (vlastným menom Aeneas Silvius Piccolomini) sa snažil dosiahnuť podriadenie Juraja Poděbradského pápežskej kúrii a získať ho pre pripravovaný projekt križiackej výpravy proti Osmanským Turkom. Kráľ sa však nemienil podriadiť autorite pápeža. Napriek tomu vyslal do Ríma posolstvo, ktoré malo dosiahnuť obnovené potvrdenie bazilejských kompaktátov. Pápež Pius II. sa však rozhodol v roku 1462 zrušiť platnosť bazilejských kompaktátov a prostredníctvom českých poslov vyzval kráľa, aby zabezpečil obnovu katolíckej cirkvi v krajine. To Juraj Poděbradský ako utrakvista neurobil a naopak na sneme otvorene podporil platnosť kompaktátov, pričom sa štylizoval do úlohy ochrancu odkazu Husovho reformného učenia.

V roku 1465 sa proti nemu postavila katolícka šľachta, vedená Zdeňkom zo Šternberka, ktorá v Zelenej hore pri Nepomuku uzatvorila opozičný spolok (nazvaný Zelenohorská jednota). Nový pápež Pavol II. sa snažil proti „kacírskemu“ panovníkov poštvať susedných panovníkov, najmä poľského kráľa Kazimíra IV. Jagelovského (ponúkal mu pomoc pri eventuálnom úroku na Sliezsko), ale keď sa mu to nepodarilo, koncom roku 1466 prehlásil pápež Juraja Poděbradského za kacíra a za zosadeného z trónu. O tri mesiace neskôr vyhlásil kliatbu aj nad všetkými kališníkmi a vyhlásil proti husitským Čechám križiacku výpravu. Proti panovníkovi sa otvorene postavili príslušníci katolíckej šľachty, takže kráľ v priebehu roku 1467 začal dobýjať ich hrady. Proti kráľovi sa však postavilo aj Sliezsko a obe Lužice, čím hrozil rozpad Českého kráľovstva.

Situáciu využil uhorský kráľ Matej Korvín, ktorý mal ambíciu odtrhnúť od kráľovstva severné a východné oblasti (Sliezsko, Moravu), prípadne sa stať českým kráľom. Na jar roku 1468 sa začala vojna medzi Jurajom Poděbradským a Matejom Korvínom. V januári 1469 Korvín vpadol s vojskom do Čiech. Plánoval sa zmocniť bohatého banského mesta Kutná Hora, ale bitku s českým vojskom nezviedol a neskôr uzatvoril s Jurajom Poděbradským prímerie s tým, že ďalšie rokovania sa uskutočnia v Olomouci. Na prelome apríla a mája však Matej Korvín vyjednával so zástupcami Sliezska, Lužíc a Zelenohorskej jednoty o ich podpore pre jeho voľbu za českého kráľa. Keď získal ich súhlas, 3. mája 1469 sa nechal za kráľa aj zvoliť. V priebehu roku 1469 sa vojská oboch protivníkov vyhýbali priamemu stretu a manévrovaním len ničili Čechy. V roku 1470 boli vojská Mateja Korvína vytlačené z Moravy a stiahli sa do Sliezska. Keď Matejove ambície prestal podporovať aj rímsko-nemecký cisár Fridrich III., vojna medzi českým a uhorským kráľom ustala.

Juraj Poděbradský si ale realisticky uvedomoval, že nebude môcť kráľovskú vládu odovzdať svojmu synovi, a tak v roku 1470 český snem schválil Poděbradského návrh, aby po jeho smrti prijala šľachta za kráľa syna poľského panovníka Kazimíra IV. Jagelovského. Keď 22. marca 1471 Juraj Poděbradský v Prahe zomrel, skutočne bol princ Vladislav Jagelovský za kráľa zvolený. Kráľ bol pochovaný v kráľovskej hrobke v katedrále sv. Víta na Hradčanoch, ale jeho srdce a vnútornosti boli vložené v striebornej schránke do hrobu pražského arcibiskupa (a stúpenca utrakvizmu) Jána z Rokycian v Týnskom chráme.[3]

• ČECHURA, Jaroslav: Mladé roky Juraja Poděbradského. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 4. s. 7  –  11.
• ŽALUD, Zdeněk: Juraj Poděbradský : Nezlomný bojovník s mnohými hendikepmi. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 4. s. 12  –  19.
• IWAŃCZAK, Wojciech: Európska únia v stredoveku? : Mierový projekt Juraja Poděbradského. In: Historická revue, roč. XXXI, 2020, č. 4. s. 20  –  25.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jiří z Poděbrad