Fridrich III. (Svätá rímska ríša)

Vo svojich deviatich rokoch nečakane osirel a jeho výchovu zverili do poručníctva otcovho mladšieho brata Fridricha IV. Ako devätnásťročný sa ujal samostatnej vlády na rodových územiach. Po smrti svojho tútora v roku 1439 sa sám stal poručníkom jeho syna Žigmunda a keď v tom istom roku zomrel na vojenskom ťažení i kráľ Albrecht II. bol jediným, kto mohol prevziať vládu nad habsburskými dŕžavami a zaujať miesto na uvoľnenom rímskom tróne. Situáciu mu však skomplikovala svojím rozhodnutím rakúska šľachta, ktorá jeho požiadavku panovania akceptovala pod podmienkou, že sa kráľovnej-vdove Alžbete Luxemburskej nenarodí syn a dedič. No Fridrich sa na túto možnosť nespoliehal a využil vo svoj prospech pre krajinu nepriaznivú medzinárodnú situáciu. Narastajúce turecké nebezpečenstvo a hrozba bezvládia, počas ktorého by bola krajina vystavená veľkému ohrozeniu, prinútili kurfirstov nečakať a 2. februára 1440 zvolili Fridricha (ako Fridricha III.) za rímskeho kráľa.

Prvé roky vlády venoval úsiliu o konsolidáciu vnútorných pomerov v rakúskych krajinách, kde musel ako dočasný regent prekonávať odpor domácej opozície, ktorá sa proti nemu sformovala už na počiatku štyridsiatych rokov zo šľachty vernej zosnulému Albrechtovi II. Čoskoro musel zasahovať aj do vnútorných pomerov v osirelom českom i uhorskom kráľovstve.

Nečakaná Albrechtova smrť nielen skomplikovala vnútornú situáciu v Uhorsku a Čechách, ale výrazne zasiahla i do ďalšieho Fridrichovho života. Osirelé monarchie, najmä uhorská vystavená priamej tureckej hrozbe, zúfalo potrebovali panovníka odhodlaného tiahnuť do bojového poľa. V takom stave uhorská šľachta ponúkla trón poľskému kráľovi Vladislavovi III. V roku 1440 sa však Alžbete narodil syn a právoplatný dedič uhorskej, českej koruny a rodových dŕžav Ladislav. V obave o stratu dedičských práv ho Alžbeta dala ešte v tom istom roku v Stoličnom Belehrade korunovať svätoštefanskou korunou. Pred svojou smrťou Alžbeta († 1442) zverila dvojročného Ladislava do poručníctva jeho strýka Fridricha. O dva roky nato v bitke pri Varne Vladislav III. zahynul a Ladislav sa stal jediným uhorským panovníkom.

Rovnako nepriaznivo sa situácia pre malého Ladislava vyvíjala i v Čechách. Husitské Čechy, nepriateľské voči Habsburgovcom, plánovali využiť interregnum a všetky súperiace skupiny navrhli vlastných kandidátov na prázdny trón. Fridrich napokon na čelo krajiny vymenoval zemského správcu Juraja Poděbradského.

V roku 1442 Fridrich podnikol korunovačnú jazdu, kde v Aachene mu bola 17. júna slávnostným obradom potvrdená hodnosť rímskeho kráľa.

Bernardino di Betto, Kardinál Piccolomini s Fridrichom a Eleonórou Portugalskou, 1502 – 1507, freska, Katedrála Santa Maria Assunta, Siena

Na výzvy pápeža Mikuláša V. Fridrich III. plánoval na prelome štyridsiatych a päťdesiatych rokov 15. storočia uskutočniť rímsku korunovačnú jazdu. Uskutočnila sa 19. marca 1452 a cisársku korunováciu spojil so sobášom s Eleonórou Portugalskou, ktorá sa konala o tri dni skôr. Fridrichova cisárska korunovácia bola zároveň poslednou z tých, ktoré od čias Karola Veľkého prebiehali v Ríme.

Po návrate z Ríma bol Fridrich nútený čeliť narastajúcemu odporu rakúskych stavov požadujúcich odstúpenie neprávom zadržiavaných rodových území a odovzdanie všetkých kráľovských majetkov, ktoré si Fridrich III. po smrti Albrechta II. uzurpoval. Konflikt hrozil prerásť do otvoreného boja. Fridrich sa v obave uchýlil vo svojej rezidencii vo Viedenskom Novom Meste. Povstalci mesto obľahli a až na nátlak niektorých ríšskych kniežat bol Fridrich ochotný uzavrieť 26. marca 1453 dohodu, ktorou sa zaviazal splniť všetky ich požiadavky. Ladislav, syn zosnulého Albrechta II., sa ujal rodových majetkov a po korunovácii českým kráľom nastúpil samostatnú vládu ako v Českom ako aj v Uhorskom kráľovstve.

Daný stav pretrvával iba do zimy roku 1457, kedy v Prahe nečakane zomrel Ladislav. Tým sa otvorila cesta k úplne novému usporiadaniu pomerov v strednej Európe a Fridrichovi konečne cesta k rakúskemu vojvodstvu.

Stavy v Čechách a v Uhorsku odmietli cisárove návrhy a nenechali si vnútiť panovníka. V roku 1458 si v oboch kráľovstvách zvolili panovníkov z príslušníkov vlastného národa; v Čechách sa ním stal Jiří z Poděbrad a v Uhorsku Matej Korvín.

V tom istom roku, po prevzatí rakúskych rodových dŕžav, sa o svoje dedičské práva prihlásili bratranec Žigmund i Fridrichov mladší brat Albrecht VI. Po rokovaniach prišlo medzi nimi ešte v tom istom roku k dohode, podľa ktorej cisár získal Dolné Rakúsko, Albrecht Horné Rakúsko a Žigmundovi pripadli územia v Prednom Rakúsku. O tri roky nato ctibažný Albrecht túto dohodu napadol a požadoval na Fridrichovi väčší podiel na dedičstve. Fridrich bol opäť vystavený ohrozeniu, keď brat proti nemu vystúpil do otvoreného boja. S pomocou spojencov regrutovaných z Fridrichovej opozície a s prispením českého kráľa Jiřího z Poděbrad obľahol v nasledujúcom roku cisára v jeho rezidencii vo Viedni. Pod nátlakom bol Fridrich III. nútený odstúpiť Albrechtovi Dolné Rakúsko. No už v roku 1463 Albrecht zomrel keď podľahol morovej nákaze a sporné územia v Dolnom Rakúsku opäť pripadli Fridrichovi.

V roku 1466 sa cisár ako ochranca viery angažoval v krížovej výprave proti českému kráľovi, ktorú vyhlásil kardinál Enea Silvio Piccolomini (neskorší pápež Pius II. Spolu s uhorským kráľom Matejom Korvínom vtrhol do Čiech. Vypukla dlhotrvajúca uhorsko-česká vojna, počas ktorej sa Matej Korvín nechal v roku 1471 zvoliť za českého kráľa.

Burgundsko v polovici 15. storočia predstavovalo expandujúce vojvodstvo, ktoré zásluhou vojvodu Karola Smelého dosahovalo územné zisky na úkor habsburských dŕžav v Prednom Rakúsku. Situácia sa vyhrotila do takého stavu, že v roku 1475 cisár Fridrich III. na čele vojska v bitke pri meste Neuss porazil burgundského vojvodu a zastavil tak jeho ďalší postup dovnútra ríše. Po ďalších úspechoch cisárskych vojsk Karol Smelý ustúpil a ako výraz budúceho mieru obaja monarchovia zasnúbili svoje deti. Sobáš Fridrichovho syna Maximiliána s Karolovou dcérou Máriou sa uskutočnil v auguste 1477 a pre Habsburgovcov znamenal veľký prínos. Mária ako jediná dedička svojho otca priniesla do manželstva venom rozsiahle burgundské dŕžavy rozprestierajúce sa na ríšsko-francúzskom pomedzí.

V roku 1482 sa Fridrich III. dostal do otvoreného sporu s uhorským a českým kráľom Matejom Korvínom, ktorý v lete tohto roku vpadol do Rakúska a ovládol Dolné Rakúsko i s Viedňou, z ktorej učinil svoje druhé sídlo. Situácia sa zmenila po Korvínovej smrti v roku 1490, z čoho však už ťažil Fridrichov syn Maximilián I.

Na sklonku života Fridrichovým prvoradým cieľom bolo zabezpečenie nástupníctva svojho syna. Vyvinul mnoho diplomatického úsilia, ktoré slávilo úspech, keď bol Maximilián 16. februára 1486 vo Frankfurte nad Mohanom prijatý kurfirstami za rímskeho kráľa.

Cisár Fridrich III. zomrel v auguste 1493 vo svojom obľúbenom hrade v Linzi.

Fridrich III. sa 16. marca 1452 v Ríme oženil s Eleonórou Portugalskou (1434 – 1467), dcérou portugalského kráľa Eduarda I. a Eleonóry Aragónskej, s ktorou mal päť detí (tri neprežili detský vek):

• Christoph (* 1455 – † 1456)
• Maximilián (* 22. marec 1459 – † 12. január 1519), neskorší rímsky kráľ a cisár Maximilián I.
• Helena (* 1460 – † 1462)
• Kunhuta (1465 – 1520), manžel Albrecht IV., bavorský vojvoda
• Johannes (* 1466 – † 1467)

Fridrich III. sa do historických záznamov zapísal ako málo razantný a viac-menej liknavý panovník. Narastajúce turecké ohrozenie a odpor magnátskej opozície a často i vlastných príbuzných ho neprinútili k rozhodným činom, ktoré by sa vyžadovali od panovníka v jeho postavení. Ironicky vyznieva hodnotenie zo strany niektorých historikov, že jeho najväčšou zásluhou bolo to, že dokázal prežiť všetkých svojich odporcov (Albrechta II., Fridricha IV., Ladislava Pohrobka, Albrechta VI., Juraja Poděbradského, Karola Smelého i Mateja Korvína). Napriek jeho nie príliš oslnivej vláde a nezáujmu o politické záležitosti (svoje aktivity radšej zamieraval na záľuby – astrológiu, alchýmiu a botaniku) svojmu nástupcovi zanechal krajinu v konsolidovanom stave a s vyjasnenými dedičskými nárokmi. S jeho menom je tiež spojený významný štátnický a dynastický akt – v roku 1453 všetkým príslušníkom rodu Habsburgovcov narodeným v legitímnych manželstvách priznal dedičný titul rakúskych arcivojvodov.

• BĚLINA, Pavel. Kronika Českých zemí. 2. vyd. Praha : Fortuna Print, 2003. ISBN 80-7321-071-1. S. 233.
• HAMANNOVÁ, Brigitte. Habsburkové. Životopisná encyklopedie = Die Habsburger. Eine biographisches Lexikon. 3. vyd. Praha : Brána, 2010. 408 s. Preložené zo štvrtého, upraveného vydania. ISBN 978-80-7243-455-8. S. 49, 145–149.
• KRIEGER, Karl-Friedrich. Habsburkové ve středověku. Od Rudolfa I. (1218-1291) do Fridricha III. (1415-1493). Praha : Argo, 2003. 254 s. ISBN 80-7203-453-7.
• RAPP, Francis. Svatá říše římská národa německého. Od Oty Velikého po Karla V. Praha ; Litomyšl : Paseka, 2007. 316 s. ISBN 978-80-7185-726-6.
• SCHNEIDMÜLLER, Bernd; WEINFURTER, Stefan, a kol. Die deutschen Herrscher des Mittelalters : Historische Porträts von Heinrich I. bis Maximilian I. München : Beck, 2003. 624 s. ISBN 3-406-50958-4. (nemecky)
• VEBER, Václav, a kol. Dějiny Rakouska. 1. doplnené a aktualizované. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2009. ISBN 978-80-7106-239-4. S. 183–193.
• Kolektív autorov: Dějiny Rakouska, Nakladatelství Lidové noviny, Praha, 2002
• Kolektív autorov: Evropa králů a císařů, Nakladatelství Ivo Železný, Praha, 2005

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Fridrich III. (Svätá rímska ríša)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Fridrich III. Habsburský na českej Wikipédii.