Vladislav II. (Uhorsko)

Tradične býva hodnotený ako jeden z najslabších českých panovníkov, lebo jeho vláda viedla k veľkému úpadku kráľovskej moci. V dynastickej politike však dosiahol významný úspech, keď bol zvolený a korunovaný za uhorského kráľa, a to napriek zámerom krakovského dvora.

Interiér gotickej Vladislavskej sály na Pražskom hrade, vybudovanej za vlády Vladislava II.

Roku 1465 vznikla v českom kráľovstve opozícia voči Jiřímu z Poděbrad reprezentovaná Jednotou zelenohorskou, v ktorej sa spojilo odbojné katolícke panstvo. K ozbrojenému odporu sa pridali aj katolícke mestá. Členovia jednoty boli ochotní prijať za svojho panovníka poľského kráľa Kazimíra IV. Jagelovského, ale ten odmietol. V roku 1466 vyhlásil pápež Pavol II. proti kacírskym Čechám križiacku výpravu, na ktorej čelo sa postavil s uhorským kráľom Matejom Korvínom, ktorého si katolícki páni zvolili v roku 1469 za svojho kráľa. Vo chvíli najvyššieho ohrozenia sa Jiří z Poděbrad prezieravo vzdal dynastických nárokov svojich synov a ponúkol českú korunu Jagelovcom. Necelých päť týždňov po olomouckej voľbe český snem odmietol Mateja ako svojho panovníka a uznal za Jiřího nástupcu Kazimírovho najstaršieho syna Vladislava. Po kráľovej smrti potvrdil snem v Kutnej Hore 27. mája 1471 Vladislava novou voľbou. Príchodom Vladislava II. do Prahy slávila dynastická politika Jagelovcov významný úspech, keď sa presadili v jednej z krajín, ktoré považovali za svoje dedičstvo po Ladislavovi Pohrobkovi, bratovi Vladislavovej matky.

Deň po potvrdení Vladislavovej voľby v Kutnej Hore sa dal v Jihlave korunovať za českého kráľa Matej Korvín, ktorý navzdory jagelovskému úspechu presadzoval stále razantnejšie svoju hegemóniu v strednej Európe. Podržal si českú korunu a s ňou aj vedľajšie krajiny českej koruny Moravu, Sliezsko a Lužice. Okrem toho ho priamo v Česku podporovala katolícka šľachta, ovládajúca juh a severozápad krajiny, a za svojho panovníka ho považovali aj niektoré české mestá, ktoré neuznali Vladislavovu voľbu.

S Vladislavovou voľbou najprv nesúhlasil ani cisár Fridrich III. Habsburský. Až roku 1474 sa na ríšskom sneme v Norimbergu dohodli Vladislavovi diplomati s Fridrichom III., že sa cisár a český kráľ budú navzájom podporovať proti uhorskému kráľovi. Potom Fridrich III. oficiálne uznal Vladislava II. za českého kráľa a za ríšskeho kurfirsta a sľúbil mu udeliť krajiny českej koruny do léna. Urobil tak napriek tomu, že si pápež Sixtus IV. želal, aby na český trón zasadol Matej, ktorý sa ako protikandidát Vladislava Jagelovského uchádzal na kutnohorskom sneme o svoje znovuzvolenie. Jeho výhodou bola nielen diplomatická podpora pápežskej kúrie, ktorá doňho vkladala nádeje, že skoncuje s českým utrakvizmom (a aj zastaví turecký nápor), ale takisto faktická vláda nad väčšinou vedľajších krajín.

Vlečúci sa a vyčerpávajúci zápas o český trón medzi Vladislavom a Matejom sa skončil v podstate nerozhodne. Roku 1479 uzavreli súperi zmluvu v Olomouci a krajiny českej koruny si rozdelili. Vladislavovi pripadli Čechy, tzv. vedľajšie krajiny zostali v držbe Mateja. Vladislav ich mal získať až po Matejovej smrti, pokiaľ by jeho nástupcom zaplatil vysoké odstupné.

Napriek tomu, že sa Vladislav dostal na český trón zásluhou kališníkov, začal sa po uzatvorení zmluvy v Olomouci zbližovať s katolíckym panstvom a podporovať katolíckou cirkev. To viedlo k rastu napätia medzi katolíkmi a kališníckou väčšinou obyvateľstva. Krvavé povstanie pražských kališníkov zmarilo nádeje katolíckych predákov na prevzatie moci a návrat k predhusitským cirkevným pomerom. Roku 1485 bol na sneme v Kutnej Hore obnovený medzi oboma skupinami zmier, na jeho základe mali všetci obyvatelia kráľovstva vrátane poddaných právo rozhodnúť o svojej viere. Sloboda vyznania sa ale nevzťahovala na Jednotu bratskou.

Pečať Vladislava II.

Ukončenie náboženských rozporov viedlo k posilneniu vplyvu šľachty obojakého vyznania. Sebavedomé panstvo teraz vystúpilo jednotnejšie ako vo vzťahu k mestám, tak voči panovníkovi a ďalej obmedzilo jeho právomoci. O Vladislavovi II. je známe, že mal miernu, poddajnú povahu. Českí páni ho vraj prezývali kráľ „bene“, lebo týmto latinským slovom, ktoré znamená „dobre“, odpovedal na všetky ich požiadavky. Nepriebojný kráľ však dokázal dosiahnuť svoj cieľ v medzinárodnej politike. Obratným konaním posilňoval postavenie Jagelovcov v Európe, aby mohli čeliť vzrastajúcemu tureckému nebezpečiu.

Roku 1490 sa stal Vladislav aj uhorským kráľom a presídlil do Budína. Po nástupe na uhorský trón opanoval Vladislav Moravu, Sliezsko a Lužicu, a krajiny Koruny českej sa tak znovu spojili pod vládou jedného panovníka.

Neprítomnosť kráľa využila česká šľachta na to, aby získala rozhodujúce slovo v krajine. Páni a rytieri si rozdelili miesta v najvyšších krajinských úradoch. Tieto dva stavy vysielali svojich zástupcov na rokovania zemského snemu, kde zasadali od husitských čias aj kráľovské mestá. Štvrtý stav, duchovenstvo, zastúpenie na sneme nemalo. Šľachta sa teraz snažila politickú moc miest obmedziť. Roku 1500 pripravila a vydala zemský zákonník (súbor najdôležitejších právnych predpisov), nazývaný Vladislavské krajinské zriadenie. Zákonník upevňoval výsadné postavenie šľachty v krajine na úkor panovníka i miest. Mestský stav bol zbavený práva hlasovať na zemskom sneme. Kráľovské mestá toto ustanovenie neuznali a sťažovali sa u kráľa. Vladislav však bol pod vplyvom skupiny mocných pánov a po dvoch rokoch zákonník potvrdil svojim podpisom.

Nepriateľstvo medzi mešťanmi a šľachtou nemalo príčinu iba v politických sporoch, ale aj v odlišných hospodárskych záujmoch. Počas husitských vojen poklesol počet obyvateľstva českých krajín vrátane poddaných. To znamená, že šľachta dostávala teraz z výnosu renty menej peňazí ako predtým. Aby zvýšili svoje príjmy, začali šľachtici podnikať. Spočiatku zakladali najmä rybníky a pivovary a nútili svojich poddaných, aby u nich nakupovali. Súčasne podporovali rozvoj podnikania poddanských mestečiek na svojich panstvách. Táto činnosť citeľne narúšala dovtedajšie práva kráľovských miest (várečné, míľové), ktoré sa začali proti konkurencii brániť. Konflikt sa ostro vyhrotil a krajine hrozila vojna. Roku 1517 však boli spory čiastočne vyriešené pokojnou cestou. Svätováclavská zmluva umožnila šľachte neobmedzené podnikanie na jej panstvách. Na druhej strane však priznala kráľovským mestám zastúpenie na sneme.

Za vlády Vladislava II. sa obnovila ťažba striebra v kutnohorských baniach. Kráľ získal finančné prostriedky a začal pomýšľať na dôstojnejšiu reprezentáciu jagelovskej dynastie a jej nového sídelného mesta Prahy. Začal veľkolepú prestavbu Pražského hradu, ktorý bol poničený vojnami a prestal slúžiť ako panovnícke sídlo. Vladislav povolal zo susedného Saska staviteľa Benedikta Rieda (tiež Rejt), ktorý prestaval kráľovský palác a vytvoril tu jedinečný priestor Vladislavskej sály. Ďalšou nápaditou stavbou, ktorú Rejt projektoval, bol Chrám svätej Barbory v Kutnej Hore. Na jeho výstavbe sa podieľal ďalší známy staviteľ Matěj Rejsek, autor pražskej Prašnej brány. Vedľa kráľovských zákaziek pracoval Ried tiež na prestavbách niektorých šľachtických hradov, najmä Švihova a Blatnej. Oba hrady získali dômyselné opevnenia kombinované s vodnými priekopami, aby lepšie odolali zdokonaľujúcej sa delostreľbe. Zvýšený stavebný ruch sa prejavil tiež v mnohých mestách, kde sa opravovali staré, alebo stavali nové meštianske domy. Tieto stavby boli budované v neskorogotickom slohu, ktorý býva označovaný tiež ako vladislavská alebo jagelovská gotika.

Majstrom sochárom sa podarilo nadviazať na výtvarné umenie predhusitského obdobia. Rozvila sa najmä tvorba rezbárov dreva, ktorých dielami boli znovu vyzdobené interiéry mnohých kostolov a kaplniek, zničené husitmi. Aj maliarstvo sa znovu naplno presadilo nástennými maľbami cirkevných i hradných priestorov a najmä doskovými maľbami. K najvýznamnejším maliarom tohto obdobia patril Majster litoměřického oltára.

Keď v roku 1490 zomrel kráľ Matej Korvín, vybrali si uhorskí šľachtici z viacerých uchádzačov (Ján Korvín – syn Mateja Korvína, Beatrix Aragónska – vdova po Matejovi Korvínovi, Maximilián I. Habsburský, Fridrich III. Habsburský, Ján I. Albrecht, Vladislav Jagelovský) za kráľa práve Vladislava. Dúfali totiž, že sa stane povoľným nástrojom v ich rukách. Vladislav sa tu dokázal presadiť napriek želaniu svojho otca, ktorý počítal s uhorskou korunou pre svojho mladšieho syna Jána Albrechta, ktorého časť šľachty zo Slovenska aj zvolila za kráľa. Na želanie uhorských stavov Vladislav presídlil do Budína a do Česka sa vrátil už iba trikrát.

31. júla 1490, dva týždne po svojom zvolení, vo Vlčkovciach pri Trnave Vladislav prijal podmienky uhorskej šľachty, predovšetkým súhlasil, že zruší mimoriadnu daň (subsidium, zavedené Matejom Korvínom roku 1467) a niektoré iné odvody, a že bude o všetkých dôležitých otázkach rozhodovať spolu s Kráľovskou radou alebo so stavmi. Dôsledkom týchto prísľubov sa stalo neskôr ekonomické zrútenie uhorskej kráľovskej pokladnice a nárast moci šľachty.

V rokoch 1490 – 1492 musel Vladislav bojovať s Jánom Albrechtom, ktorý koncom roka 1490 obsadil východné Slovensko. Následne sa takmer dostal do Pešti, ale Vladislav ho porazil a vo februári uzavreli prímerie v Spišskej Starej Vsi, pričom poľské posádky zostali na východnom Slovensku. Na jeseň 1491 došlo k druhej invázii na sever Slovenska. V januári 1492 poľské vojská v dôsledku porážky magnátom Štefanom Zápoľským pri Prešove na Vianoce 1491 opustili Slovensko a Ján Albrecht sa vzdal trónu.

Ďalší uchádzač o trón, Maximilián I. Habsburský, v roku 1490 vyhnal uhorské vojská z Rakúska (boli tam od čias Mateja Korvína) a naopak obsadil západné Uhorsko. Uzavretím bratislavskej zmluvy 7. novembra 1491, ktorá bola dynastickou dohodou medzi Habsburgovcami a Jagelovcami, zabezpečujúcou vzájomné nástupníctvo, sa aj formálne anulovali uhorské výboje v Rakúsku a Maximilián sa stiahol a zriekol sa uhorského trónu.

Roky 1491 až 1514 zas boli vyplnené aktivitami magnátskej rodiny Dóciovcov na strednom Slovensku, ktorá mala majetky okolo banských miest a bola v neustálom, často ozbrojenom konflikte s týmito mestami. Išlo o typický príklad anarchie v Uhorsku. V roku 1514 bol napokon pripravovaný súd proti Dóciovcom, ale neuskutočnil sa pre vypuknutie Dóžovho povstania. Dóciovci ukončili svoju rozvratnú činnosť, až keď im kráľ pohrozil vyvlastnením.

Obdobie Vladislavovej vlády je známe aj razantným vzostupom moci rodu Turzovcov. V roku 1495 Turzovci spolu s Fuggerovcami založili podnik “Ungarischer Handel”, neskôr nazývaný “Neusohler Kupferhandel”, ktorý sa časom stal najväčším výrobcom a obchodníkom s meďou na svete a jednou z prvých kapitalistických firiem sveta. Mala zastúpenia po celej Európe. Zanikla ako súkromná spoločnosť roku 1525, kedy ju prevzal kráľovský dvor.

Rok 1498 je zaujímavý dekrétom Vladislava II., ktorý menuje desať najdôležitejších miest Uhorska, z ktorých šesť sa nachádzalo na Slovensku (Bratislava, Košice, Bardejov, Prešov, Trnava, Levoča), čo dokazuje relatívnu vyspelosť Slovenska v rámci Uhorska.

V novembri roku 1499 zasadali v Bratislave na mimoriadnom zasadnutí české stavy spolu s Vladislavom II. a prijali tzv. “Zůstání Prešpurské”, ktoré sa stalo základom pre prvú oficiálnu českú krajinskú ústavu prijatú 11. marca 1500.

V roku 1514 vypuklo Dóžovo povstanie. Príčinou bolo vyhlásenie križiackej výpravy proti Osmanskej ríši. Uhorská šľachta sa jej nechcela zúčastniť a na nátlak cirkvi súhlasila s náborom más poddaných do križiackeho vojska. Nakoniec sa však ťaženie neuskutočnilo a po nariadení o rozpustení vojska spontánne vypuklo protišľachtické povstanie „križiakov“. Odohralo sa najmä v dnešnom východnom Maďarsku, ale aj v Rumunsku a na Slovensku. Nakoniec magnáti (najmä Ján Zápoľský) povstanie porazili pri Temešvári. Ich vodcu Juraja Dóžu, „sedliackeho kráľa“, zaživa upálili na horiacom tróne, a asi 50 000 osôb zabili.

Dôsledkom povstania bolo zavedenie tzv. druhého nevoľníctva (do roku 1785; prvé bolo v 9. – 12. storočí a zaniklo s nemeckou kolonizáciou a príchodom nemeckého práva), ktoré bolo v októbri 1514 zakotvené v zákonníku nazvanom Tripartitum, prvej kodifikácii uhorského zvykového a písaného práva. Zhodou okolností bolo po štrnástich rokoch príprav dokončené práve po porážke Dóžovho povstania a bolo aj patrične upravené, čím sa nevoľníctvo aj oficiálne „zakotvilo“ na dlhú dobu v právnom systéme.

Roku 1476 uzavrel dvadsaťročný Vladislav manželstvo per procurationem (v zastúpení) v Ansbachu s Barborou Hohenzollernskou (* 1464 – † 1515), ovdovenou dvanásťročnou hlohovskou kňažnou, ktorá bola dcérou brandenburského kurfirsta Albrechta III. z rodu Hohenzollernovcov. Nevesta ho nikdy predtým ani potom nevidela. Vladislav svoju manželku nikdy neprevzal, aby ju uviedol do Prahy.

Vladislav sa vraj cítil byť viazaný manželským sľubom, napriek tomu už začiatkom roku 1477 uvažovali jeho radcovia o novej vhodnej neveste. Český kráľ sa začal usilovať o rozvod, ale pápežská kúria, straniaca Matejovi Korvínovi, ho celé roky nevypočula. To vyhovovalo tak uhorskému kráľovi, ktorý v Ríme proti Vladislavovi intrigoval, ako aj Habsburgovcom, lebo ani vo Viedni, ani v Uhorsku si neželali spojenie Jagelovcov s Hohenzollernovcami. Aj keď sa neskôr predsa len cisár Fridrich III. za Vladislava u pápeža prihováral, lebo pomýšľal na jeho sobáš so svojou dcérou Kunhutou, zostal Rím neoblomný a pápež Inocent VIII. dokonca roku 1487 kráľovi prikázal, aby svoj sobáš konzumoval. Vladislav neuposlúchol a Barboru do Čiech nepriviedol. Manželstvo zrušil až roku 1500 pápež Alexander VI.

Roku 1491 sa Vladislav po tom, ako sa stal uhorským kráľom, oženil s vdovou po Matejovi Korvínovi Beatrix Aragónskou (* 1457 – † 1508), dcérou neapolského kráľa Ferdinanda I. (Ferrante) z nelegitímnej vetvy aragónskej dynastie Trastamara, ako si želali uhorské stavy. Ovdovená kráľovná disponovala značnými finančnými prostriedkami a zo všetkých síl sa snažila, aby si svoje postavenie udržala. V Uhorsku bola veľmi neobľúbená, predovšetkým preto, že Matejovi neporodila dediča. V čase jej sobáša s Vladislavom bolo už viac-menej zrejmé, že aj toto manželstvo zostane bezdetné. Vzhľadom na neskorú rozluku Vladislavovho manželstva s Barborou Brandenburskou bol tento sobáš v podstate neplatný.

V dôsledku zbližovania Jagelovcov s francúzskym kráľovským dvorom v roku 1500 podpísali dňa 23. marca 1502 Vladislavovi splnomocnenci svadobnú zmluvu s Annou z Foix a Candale (* 1480 – † 1506), dcérou Gastona, grófa z Candale, a Kataríny z Foix. Ešte pred svojim sobášom s Vladislavom Jagelovským bola Anna korunovaná 29. septembra 1502 v Stoličnom Belehrade za uhorskú kráľovnú. Za českú kráľovnú sa nikdy korunovať nedala. Pre svoje predsudky voči kacírskym kališníkom totiž do českého kráľovstva nikdy nevkročila. V tomto manželstve sa narodili dve deti:

• Anna Jagelovská (* 23. júl 1503 – † 27. január 1547) ∞ 1521 rímskonemecký cisár Ferdinand I. Habsburský (* 1503 – † 1564)
• Ľudovít (* 1. júl 1506 – † 29. august 1526) uhorský kráľ ∞ 1522 kastílska princezná Mária Habsburská (* 1505 – † 1558)

Starnúci a od roku 1504 aj vážne chorý kráľ svoju ženu veľmi miloval a bol od nej značne závislý. Napriek svojej chorobe ju prežil o celých desať rokov, lebo Anna zaplatila za narodenie syna životom.

• NEUMANN, Tibor: Striedanie dynastií : Boje o trón po smrti Mateja Korvína. In: Historická revue, roč. XXVIII, 2017, č. 7, s 64 – 71.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vladislav II. (Uhorsko)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vladislav Jagellonský na českej Wikipédii.