Kurt Waldheim

Krátko po anšluse Rakúska v roku 1938 sa pridal k Národne-socialistickej nemeckej únii študentov a neskôr sa stal registrovaným členom SA (Sturmabteilung). Začiatkom roku 1941 bol povolaný do služieb Wehrmachtu a bol poslaný na východný front. V tom istom roku bol, podľa svojich autobiografii, zranený, uvoľnený z vojenskej služby a vrátil sa do Viedne, kde strávil celý zvyšok vojny.

Neskôr sa však objavili dokumenty, ktoré uvádzali, že Waldheimova vojenská služba neskôr pokračovala a v roku 1943 bol nasadený v gréckom Solúne, kde bol súčasťou protipovstaleckej jednotky. V roku 1986, keď pravda o jeho pokračujúcej vojenskej službe vyšla na povrch, Waldheim vyhlásil, že bol iba tlmočník a úradník a že nevedel o represáliách proti civilnému obyvateľstvu a o masakroch v susednej Juhoslávii.

Na konci vojny, sa v roku 1945 vzdal britským silám v Korutánsku.

Waldheim sa v roku 1945 pridal ku Rakúskej diplomatickej službe. Slúžil na rakúskom veľvyslanectve v Paríži od roku 1948, v rokoch 1951 až 1956 na rakúskom ministerstve zahraničia, v roku 1956 sa stal veľvyslancom v Kanade, v roku 1960 sa opäť vrátil na ministerstvo a v roku 1964 bol menovaný stálym zástupcom Rakúska pri OSN, kde bol až do roku 1968, odkedy bol dva roky minister zahraničia, no v roku 1970 sa opäť vrátil ako zástupca Rakúska pri OSN. Neúspešne kandidoval na prezidenta Rakúska roku 1971, no ešte v tom istom roku bol zvolený za náhradníka U Thanta ako generálneho tajomníka OSN.

Ako generálny tajomník navštívil v marci 1972 Namíbiu aby vyjednával o riešení partizánskych útokov v dôsledku Juhoafrickej administrácie tejto krajiny. V rokoch 1972, 1973 a 1974 aby rokoval s miestnymi predstaviteľmi a aby preskúmal pôsobenie mierových jednotiek OSN na tomto ostrove. Navštívil taktiež viacero krajín Stredného východu, aby preskúmal pôsobenie mierových jednotiek OSN v týchto miestach a aby jednal s predstaviteľmi týchto štátov o pokračujúcom prímerí.

V roku 1973 navštívil Indiu, Pakistan a Bangladéš aby tu rokoval o dôsledkoch indo-pakistanskej vojny v roku 1971. V roku 1976 mu bol úrad predĺžený o ďalšie funkčné obdobie no v roku 1981 jeho kandidatúra na tretí termín bola vetovaná Čínou.

V roku 1986 druhýkrát kandidoval na prezidenta Rakúska, tentoraz úspešne. V tej dobe však vypukla aféra, okolo jeho pôsobenia vo vojnových rokoch 1939 – 1945. Ukázalo sa, že Waldheim klamal, že po svojom zranení zvyšok vojny strávil vo Viedni. Waldheim bol dokonca obvinený za účasť na páchaní vojnových zločinov.

V období jeho funkcie ako prezidenta, jeho a jeho manželku Elisabeth vyhlásilo viacero krajín za nežiaduce osoby (persona non grata). V roku 1987 mu bol zakázaný vstup do USA. Kvôli týmto udalostiam sa rozhodla rakúska vláda vymenovať medzinárodný výbor historikov, ktorý mal preskúmať Waldheimov život v období od roku 1938 do roku 1945. Výbor vo svojom vyhlásení potvrdil, že Waldheim vedel o represáliách a vojenských zločinoch, no zároveň dementoval akúkoľvek jeho účasť na nich.