Korutánske vojvodstvo

V 7. storočí územie Korutánska osídlili slovanské kmene Karantáncov, ktoré si tu založili Korutánske kniežatstvo. Ich panstvo sa však sa postupne dostalo pod bavorsko-franský vplyv a po definitívnom začlenení Bavorska do Franskej ríše sa aj Karantánia stala v roku 828 hraničnou Korutánskou markou. Miestnych slovanských panovníkov nahradili bavorskí správcovia a na autonómnu vládu územie následne čakalo až do roku 976, keď cisár Oto II. povýšil Karantániu (Korutánsko) na vojvodstvo.[4] Umožnené to bolo vďaka tomu, že po bitke pri Lechu opadla hrozba maďarských nájazdov a krajina sa tak mohla hlbšie integrovať, a následne aj cisárovo víťazstvo nad bavorskými vzbúrencami v roku 976, ktoré mu umožnilo oslabiť ich moc.[5]

V tomto prípade však už nešlo o slovanský štátny útvar, keďže na jeho čele stáli nemeckí vojvodovia. Vojvodstvo bolo vnútorne rozdrobené na niekoľko menších feudálnych panstiev, ktoré založili prevažne bavorskí kolonizátori, a patrili k nemu aj nové marky – Stredomurská, Podrávska, Posávska, Kraňská, Friaulská, Istrijská a Veronská marka. V polovici 11. storočia sa k panstvu pripojila aj Merania ležiaca na východ od Rijeky.

V ranom období vojvodstvo často striedalo panovníkov (Sálska dynastia, Liudolfovci, Eppensteinovci), ktorých dosadzoval rímsko-nemecký cisár. Šlo o slabých panovníkov, z ktorých väčšina pochádzala z centrálneho Nemecka a o dianie v krajine nemali záujem. Moc Korutánska postupne klesala a miestni vazali začali silnieť.[2] Po tom, čo sa v roku 1012 stal korutánskym vojvodom Adalbero nastal rozpad kniežatstva a na jeho území začali vznikať nové celky ako Kraňsko, Saviňsko, či Štajersko, čo spôsobilo, že sa v priebehu storočia veľkosť krajiny zmenšila len na samotné Korutánsko. V roku 1076 sa od Korutánska odčlenilo územie Friaulska a o rok neskôr aj Istria a Kraňsko, ktoré získal aqilejský patriarcha Poppo za pomoc Henrichovi IV. proti pápežovi. Za pomoc Henrichovi boli vyznamenaní aj Eppensteinovci, ktorí získali značný vplyv v alpských krajinách a poslednému eppensteinskému vojvodovi Henrichovi II. sa podarilo znovu získať aj Istriu a Kraňsko.[1]

Erb Sponheimovcov využívaný v kniežatstve do roku 1246

Hrad Hochosterwitz (Ostrovica) v Korutánsku v blízkosti Sankt Veit an der Glan

Začiatkom 12. storočia sa vlády v Korutánsku ujali Sponheimovci, ktorí bola pokrvne spojení s Eppensteinovcami. Vplyv získali Sponheimovci už na prelome 10. a 11. storočia, keď sa spomínajú ako grófi zo Sponheimu, no do popredia sa dostali po tom, čo sa zapojili do bojov o investitúru. Okrem nich na území pôsobili i rody Andechsovcov, či Bogenovcov. Po tom, čo v roku 1122 zomrel Henrich III. Eppenstein dostal ako prvý z novej Sponheimskej dynastie korutánske léno Henrich IV. Moc Sponheimovcov však bola obmedzenejšia než moc Eppensteinovcov. Časť územia na severe totiž získalo Travensko a územnosprávne pod ich moc nespadali ani početné cirkevné statky podliehajúce priamo pod cisársku korunu. Títo cirkevní vlastníci taktiež ovládali najvýznamnejšie dopravné uzly v krajine, čím narúšali moc kniežat ešte viac. Za vlády Henricha V. o dvadsať rokov neskôr Korutánsko definitívne stratilo Veronu. Významným panovníkom bol Hermann (1161 – 1181), ktorý stabilizoval situáciu vnútri krajiny a zaslúžil sa o rozvoj korutánskych miest. Pravdepodobne najvýznamnejším Sponheimom však bol Bernhard (1202 – 1256), ktorý sa stal spojencom českého kráľa Přemysla Otakara a rodu Štaufovcov. V roku 1230 sa svojimi diplomatickými schopnosťami podujal na sprostredkovaní mieru medzi pápežom Gregorom IX. a Fridrichom II. a pokúsil sa o zisk prímorských oblastí. Jeho syn Filip sa v roku 1240 stal prepoštom na Vyšehrade a neskôr sa stal salzburským arcibiskupom. Bernardov druhý syn Ulrich III. (1256 – 1269) ako veno od rodu Andechsovcov opätovne získal Kraňsko, no zároveň sa stal posledným Sponheimovcom na korutánskom tróne. V tomto období sa definitívne dotvorila územnosprávna samostatnosť grófstva Gorica, a Štajerska (1135/1180) ktoré získali rozsiahle územia na úkor pôvodného Korutánska.[2][6]

V roku 1270 pripojil Korutánsko a Kraňsko k svojmu panstvu Přemysl Otakar II., ktorý ich zdedil po svojej sesternici z rodu Andechsovcov a po Ulrichovi III., ktorého matka bola Přemyslovna. Nároky na rakúske krajiny si spočiatku robil aj uhorský kráľ Štefan V., ktorý sa však v roku 1271 po bitke pri Mošoni nárokov zriekol. Přemysl Otakar pod svojou vládu následne od aquilejského patriarchu získal hodnosť generálneho katepana pre Friaulsko a stal sa aj ochrancom Verony a Trevisa, čím sa bývalé kraje Korutánska dočasne opätovne spojili. Správu na územím mal kráľov miestodržiteľ, ktorým bol moravský šľachtic Oldřich z Drnholca. Už v roku 1276 však Přemysl o alpské krajiny prišiel v dôsledku bojov s novým cisárom Rudolfom Habsburským, a Přemyslova smrť v roku 1278 miestne krajiny od Českého kráľovstva odtrhla nadobro.[6]

Získané územia Rudolf Habsburský celé dlho neudržal. Za podporu proti Přemyslovi musel cisár v roku 1282 Korutánsko spolu s Kraňskom a Vindickou markou udeliť ako zástavu goricko-tirolskému grófovi Meinhardovi II. z rodu Meinhardovcov, čím sa Meinhard stal ríšskym kniežaťom. V roku 1286 si síce pri vyrovnaní Meinhard územie udržal, musel sa ale zriecť ďalších nárokov a Kraňsko sa navyše stalo habsburským lénom. Meinhardovci však v Korutánsku prakticky nič nevlastnili a nezískali si v krajine ani podporu šľachty. Ich snahy o jej pokorenie skončili fiaskom a otvorenou vojnou.[2] Meinhardov rod sa neskôr rozdelil na dve vetvy, z ktorých mimo iné pochádzal neskorší český kráľ Henrich Korutánsky (1307 – 1310). V roku 1310 získali Habsburgovci moc v zaalpských krajinách znovu a v roku 1335 sa po smrti Henricha Korutánskeho Korutánsko stalo integrálnou súčasťou habsburského panstva.[6]

Korutánske vojvodstvo v rámci Rakúsko-Uhorska

Rakúske krajiny okolo roku 1780, Korutánsko žltou

V roku 1366 ovládli Habsburgovci aj Rijeku a sever Kvarneru, v roku 1374 aj Istriu, Kraňsko a Vindickú marku a v roku 1382 sa pod ich nadvládu dostal aj Terst. Pod svojou vládou tak zjednotili väčšinu niekdajších korutánskych území, samotné Korutánsko však už v tom období bolo len menšou krajinou. V polovici 14. storočia sa v krajine rozšíril vplyv Celjskovcov, ktorí sa ako ríšske kniežatá vymanili spod moci Habsburgovcov, zmluvami o dedení sa však Habsburgovci v roku 1456 k ich územiu opätovne dostali. V druhej polovici 15. storočia sa Korutánsko spolu s okolitými habsburgovskými krajinami dostalo do blízkosti agresívnej Osmanskej ríše, ktorá územie opakovane plienila. Rabovanie zhoršilo životnú úroveň miestnych obyvateľov, čo vyústilo do roľníckeho povstania v roku 1478, ktoré však bolo potlačené. V 16. storočí sa moc Habsburgovcov dostala aj Gorica a ďalšie územie na východe získali po tom, čo po roku 1526 zdedili uhorské krajiny. Habsburgovci získali väčšinu území v dnešnom Slovinsku a konkurenciu v oblasti im tak tvorila len Benátska republika.[6]

Pomerne skoro zasiahla alpské krajiny aj protestantská reformácia. V slovinských krajinách si uplatnenie našiel najmä miernejší prúd luteranizmu podporovaný šľachtou, čo bolo spôsobené tým, že asi tretinu územia ovládala cirkev. Radikálnejšie smery boli ojedinelejšie, v Korutánsku sa prejavili medzi roľníkmi v Ziljskom údolí, ktorí podliehali cirkevnej vrchnosti. Slovinská reformácia však mala aj charakter odporu proti habsburskej centralizácii a mala podiel na vzniku slovinského národného povedomia. V pozadí ale nezostali ani katolícki Habsburgovci, ktorí najmä po Tridentskom koncile začali úspešne protestantizmus potlačovať. Bola vytvorená zvláštna komisia na čele so sekovským biskupom Brenerom, ktorá dosadila namiesto protestantského kléru katolícky, zhabala protestantské majetky a hlasných oponentov vyhnala. Rozvoj nastal v oblasti kultúrno-náboženskej výchovy, čomu im pomáhali najmä jezuiti, ktorí v roku 1604 prišli aj do Klagenfurtu, ktorý bol od roku 1518 hlavným krajinským mestom. Počiatkom 17. storočia sa tak náboženská otázka v Korutánsku vyriešila v prospech katolicizmu. Rozvoju krajiny pomáhala ťažba železa, pomerne tvrdé boli poddanské povinnosti, ktoré viedli k častým roľníckym nepokojom. V roku 1778 bola v Korutánsku a Štajersku Máriou Teréziou obmedzená robota a v krajine sa začali prejavovať viaceré osvietenské reformy. V rokoch 1747 – 1749 bola v Korutánsku a ostatných alpských krajinách vytvorená provinčná vláda a boli zrušené stavovské súdy, ktoré boli nahradené štátnymi súdmi. Za vlády Jozefa II. bol vytvorený systém gubernií a Korutánsko začalo spadať pod guberniu so sídlom v Štajerskom Hradci. Táto úprava sa však neujala a bola po Jozefovej smrti zrušená. V 18. storočí pre krajinu tiež začala platiť náboženská sloboda, povinná školská dochádzka, či zrušenie jezuitského rádu. Zosilnela germanizácia, ktorej výsledky boli práve v Korutánsku zreteľné, germanizácia však zároveň na druhej strane podporila i niektoré snahy slovinskej inteligencie.[7]

Ilýrske provincie, Korutánsko zelenou

Veľká francúzska revolúcia a Napoleonova vláda priniesla Európe rad zmien, ktoré sa prejavili aj na mapách. V roku 1806 zanikla Svätá ríša rímska a Habsburgovci si cisársky titul udržali len z titulu Rakúskeho cisárstva, ktoré vzniklo v roku 1804. Po porážke Rakúska a Schönbrunnskom mieri v roku 1809 boli pod francúzskou taktovkou v okolí Jadranského mora vytvorené tzv. Ilýrske provincie (Les Provinces Illyriennes), ktoré zasahovali až do južného a západného Korutánska. Korutánsko a východné Tirolsko v rámci útvaru tvorili jednu civilnú provinciu so sídlom v Beljaku (Villach). Spolu s Francúzmi a napoleonským Code Civil do krajiny prišla modernizácia, ktorá napomohla rozvoju kapitalizmu a obdobie bolo známe aj pre rozvoj slovinského hnutia. Po porážke Napoleona v rokoch 1812/1813 bolo územie znovu pripojené k Rakúsku a uvrhnuté do obdobia metternichovského absolutizmu, ktorý pretrval až do revolučných rokov 1848/1849. Do meruôsmych rokov sa v rámci Rakúska zachoval projekt Ilýrie, ktorá sa transformovala na Ilýrske kráľovstvo.[8]

V rokoch 1848 bolo Korutánsko napriek veľkej prevahe nemčiny miestom, odkiaľ ako prvá zaznela myšlienka zjednoteného kráľovského Slovinska. Vyslovená bola liberálnym korutánskym kňazom Matijom Majar-Ziljskim, ktorý pôsobil v Klagenfurte. Program Zjednoteného Slovinska bol prvým federalistickým programom založeným nie na historickom práve, ale výlučne na princípe národnosti. Už v roku 1848 sa však štajerský a korutánsky krajinský snem vyjadrili proti myšlienke Zjednoteného Slovinska, a kým v Štajersku boli prijaté niektoré ústupky voči Slovincom, v Korutánsku sa vytvorila situácia negatívne vplývajúca voči slovinským živlom. Myšlienka Zjednoteného Slovinska rezonovala v Slovinskom prostredí ešte istý čas (napr. Mariborský program), po vytvorení Rakúsko-Uhorska však prestala byť aktuálna.[9]

Korutánsko spolu s ostatnými slovinsko-nemeckými časťami Predlitavska bolo v porovnaní s Rakúskom a českými krajinami chudobnejšie. Väčšina obyvateľstva sa pôvodne venovala poľnohospodárstvu. Chudoba a problémy spojené s rozvojom kapitalizmu postupne spôsobili nárast robotníckeho a socialistického hnutia. Nátlak a vývoj doby síce vyústil v zlepšenie pracovných podmienok, rakúska Taaffova vláda však najväčších odbojárov perzekvovala a v roku 1885 vydala aj niekoľko protisocialistických zákonov. V tomto období tiež silnelo nemecko-slovinské nepriateľstvo, nemeckí korutánski nacionalisti neraz kazili slovinské kultúrne akcie a zrovnoprávnenie slovinčiny na korutánskych úradoch vyústilo v roku 1908 demonštráciám v hlavnom meste Klagenfurte.[10]

Po prvej svetovej vojne Rakúsko-Uhorsko zaniklo a na jeho území vzniklo Nemecké Rakúsko a následne Prvá Rakúska republika. Spolu s Rakúsko-Uhorskom zaniklo aj Korutánske vojvodstvo. Záujem o jeho územie mala aj Juhoslávia, ktorej súčasťou boli územia obývané Slovincami. územie bolo v tom období rozdelené na dve časti pod správou Juhoslávie a Dohody, v ktorých sa mali konať plebiscity o pripojení, či nepripojení územia. Po tom, čo v prvom referende v časti s hlavným mestom Klagenfurtom 59% obyvateľstva v plebiscite z roku 1920 rozhodlo o zotrvaní v Rakúsku, druhá zóna pripadla krajine automaticky.[11]

Kniežací kameň (nem. Fürstenstein, slovin. knežji kamen) bola časť iónskeho stĺpu, ktorá zohrávala dôležitú úlohu pri preberaní moci v ranom období vojvodstva. Nový vojvoda na ňom skladal prísahu a prijímal homágium. Tradícia siahala ešte do slovanských čias.[12] Ďalším významným ceremoniálny miestom bolo Vojvodský prestol (trón).

Začlenenie Korutánska do Franskej a následne Rímsko-nemeckej ríše a vznik Korutánskeho vojvodstva prispeli k rozvoju feudalizmu na danom území. Postupne zmizlo pôvodné usporiadanie dedinských občín a začali vznikať nové hospodárske jednotky, ako slovanský lán (mansus sclavonicus, hoba sclavanica) v 9 storočí. Slovanské obyvateľstvo sa pôvodne riadilo vlastným, slovanským obyčajovým právom (institutiones sclavenicae, Slavica lex), ktoré sa líšilo od germánskeho ríšskeho práva. Nová šľachta a nárast germánskeho obyvateľstva však znamenal nový nátlak a postupné podriadenie pôvodného obyvateľstva voči novým obyčajam, v dôsledku čoho v priebehu 11. storočia prakticky zmizlo výsostné využívanie slovanského obyčajového práva. Pôvodné obyvateľstvo sa postupne takisto dostávalo do podriadeného postavenia voči novým feudálnym panstvám, a do 11. storočia tak spolu so zánikom slovanských obyčají mizne aj vrstva slobodných roľníkov. S feudalizáciou súvisela aj kolonizácia novo udelených území a vznik nových miest. Rada z nich vznikla na mieste starších rímskych sídel (Ptuj, Celje, Ľubľana, Koper, Piran, Poreč, a i.), na mieste trhovísk (Stari Trg, Tržišče, Tržec), či v podhradí svetskej a duchovnej šľachty. Mešťania naďalej patrili k slobodnému obyvateľstvu a mali rozličné práva (privilégiá).[1]

Svätý Pavol v Levantale (Sankt Paul im Lavanttal), benediktínsky kláštor založený v roku 1090

Veľký vplyv na dianie vo vojvodstve mala cirkev. Spočiatku to boli najmä nekorutánski klerici ako aqvilejskí patriarchovia a salzburgskí arcibiskupi, ktorí na území vlastnili aj rozsiahle statky. Rozsiahly majetok získali v Korutánsku aj bamberské a freisinské biskupstvo. Prvé biskupstvo v Korutánsku vzniklo až v roku 1072, jeho sídlom bolo mesto Krka (Gurk). Spolu s rozvojom náboženskej správy súvisel aj rozvoj kláštorného života, ktorý predstavovali najmä benediktíni (Svätý Juraj na Jazere, Dobrla Ves (Eberndorf), či svätý Pavol v Levantale, založený v roku 1090 Engelbertom I. zo Sponheimu pri rieke Labodnica. Vplyv cirkvi, ktorej predstaviteľmi boli prevažne Nemci sa prejavil aj na skutočnosti, že slovanský prvok v krajine sa dostal do recesie, a že aj pôvodne slovanská šľachta inklinovala k nemeckej, poprípade talianskej kultúre.[1]

Z hľadiska umenia a literatúry sa rozvíjala najmä cirkevná sféra. V architektúre prevažovala románska architektúra a pre ňu typické rotundy, či karnery. Zachovalo sa viacero sochárskych fragmentov (stĺpy, oltáre, reliéfy,..). V literatúre to boli najmä modlitebné texty, či homílie, z 11. storočia pochádza časť latinsky písaných spovedných formulárov známych ako Freisinské zlomky. Zložené sú zo staroslovienskych, latinských a staronemeckých textov.[1]

Klagenfurtský krajinský dvor (Klagenfurt Landhaus), sídlo korutánskeho parlamentu

V eppensteinskom a sponheimskom období už krajine výrazne začal prevládať nemecký prvok a proces stredovekej germanizácie ukončil až v 15. storočí. Zmeny nastali aj v hospodárstve, kde sa prekonal prídvorný systém, pri ktorom hospodár vlastnil veľký dvor s početným nevoľníctvom, a prešlo sa k emfyteutickému parcelovaniu pozemkov. Spočiatku šlo o kúpy dočasné, ohraničené lehotou, od 15. storočia sa začalo prechádzať k predaju trvalému, pri ktorom sa kupujúci roľník zaviazal odovzdávať dávky v naturáliách a robotovať na panskom. Na čele spoločnosti stála šľachta so súdnou a správnou mocou. Darilo sa mestám a začalo sa taktiež s budovaním alpských banských miest, niektoré mestá mohli takisto raziť mince. Vyvíjal sa právny systém, v ktorom možno badať snahy o kodifikáciu a vytvorenie vrcholných súdov. V roku 1228 vzniklo v Korutánsku nové biskupstvo v Lavante, ktoré však podobne ako predchádzajúce malo len malú územnú jurisdikciu. Rozvíjal sa kláštorný život, kde ku benediktínom pribudli cisterciáni a kartuziáni. Okrem cirkevnej literatúry vzniká aj literatúra svetská, a to prevažne dejepisecké diela, ako Stičenská kronika (Chronicon rhytmicum Sitticense), Kniha pravdivých dejín (Liber certarum historiarum), či Korutánska kronika (Chronicon Carinthiacum). Diela boli prevažne latinské, či nemecké, slovanský jazyk bol vytlačený do úzadia. V umení románsky štýl vytlačila gotika, v ktorej sa prejavoval taliansky vplyv, vo freske sa vyvíja korutánsko-beljacký štýl. V neskoršom období bolo umenie ovplyvnené talianskou renesanciou.[13]

• (pozri kapitolu Habsburské Korutánsko)