Taliansko

Stredoveke Taliansko bolo rozdrobené na mnoho menších nezávislých štátov

Po páde Rímskej ríše (476) sa stalo územie Talianska súčasťou byzantského cisárstva, neskôr územia Lombardov aj Frankov. V roku 755 vznikol v strednom Taliansku cirkevný štát, ktorý existoval do roku 1870. V roku 800 bolo územie súčasťou štátu Karola Veľkého a od roku 962 Rímsko-nemeckej ríše. Do 18. storočia pretrvalo rozdrobenie krajiny na malé štátne útvary, z ktorých najväčšie boli Sicílske kráľovstvo, pápežský štát, Sardínske kráľovstvo, Toskánske vojvodstvo, Milánske vojvodstvo, Benátska republika a Janovská republika. V 18. storočí sa presadil vplyv rakúskych Habsburgovcov. V rokoch 1796 – 1815 sa Taliansko dostalo pod francúzsky vplyv. K Francúzsku boli prepojené rozsiahle časti krajiny (Turín, Janov, Rím). V rokoch 1860 – 1870 prebiehal proces politického a územného zjednotenia Talianska proti vplyvu Rakúska. Taliansko si vydobylo nezávislosť 17. marca 1861.

V prvej svetovej vojne bola krajina najskôr neutrálna, v roku 1915 vstúpila do vojny na strane Dohody. Povojnový hospodársky pokles a rastúcu nespokojnosť obyvateľstva využili fašisti, ktorí sa v roku 1922 štátnym prevratom dostali k moci (diktátor Benito Mussolini). Taliansko sa zúčastnilo v druhej svetovej vojne od roku 1940 na strane Nemecka. Po vylodení Spojencov na Sicílii a zvrhnutí Mussoliniho vyhlásila talianska vláda v roku 1943 vojnu tretej ríši. Dňa 2. mája 1945 bolo Taliansko oslobodené spojeneckými vojskami. Po celonárodnom hlasovaní v roku 1946 sa Taliansko stalo republikou. Od roku 1949 došlo postupne k politickej a hospodárskej integrácii krajiny so západnou Európou a v roku 1955 vstúpilo Taliansko do OSN.

Podnebie je prevažne subtropické stredomorské, na severe v Pádskej nížine prechádza k miernemu s horúcim suchým letom a miernejšou zimou. V horách je drsné vysokohorské podnebie, kde ročné zrážky dosahujú 1 000 až 2 000 mm.

Pozri aj Zoznam jazier v Taliansku

Medzi najvýznamnejšie rieky patrí 652 km dlhá rieka Pád, rieky Adige, Tiber (preteká cez Rím) a Arno. Známe jazerá: Garda, Maggiore, Lugano, Trasimeno a Bolsenské jazero.

Nerastné zdroje sú rôznorodé, s málo výdatnými ložiskami. Z palív sa ťaží ropa, zemný plyn, hnedé uhlie a v menších množstvách aj čierne uhlie. Z ostatných surovín je to najmä menšia ťažba polymetalických rúd, azbestu, solí, síry, ortuti a mramoru. Zásoby čierneho uhlia sú na Sardínii a v severnom Taliansku pri meste Bassan, hnedé uhlie sa ťaží v Toskánsku (Grosset). Menšie náleziská ropy sú pri mestách Parma, Bologna, Ferrara a hlavne na Sicílii. Významnejšia je ťažba zemného plynu v okolí Milána. Ložiská železnej rudy, ktorej je pomerne málo, sa nachádzajú na ostrove Elba (z bane spravili turisticky príťažlivé miesto), na severozápade Sardínie a v Lombardii. Významné ložiská síry sa nachádzajú na Sicílii.

Taliani 94,96 %, Rumuni 0,93 %, Arabi 0,82 %, Albánci 0,60 %, prisťahovalci z Ázie 0,55 %, Nemci 0,49 %, Brasil 0,41 %, Číňania 0,22 %, Ukrajinci 0,18 %, Rómovia 0,08 % a iné.

rímski katolíci 87,60 %, Jehovisti 2,4 %, východní katolíci 0,20 %, pravoslávni 1,30 %, moslimovia 1,70 %, protestanti 0,50 %, budhisti 0,30 %, hinduisti 0,20 %, bez vyznania 5,80 %

Hlavné mesto Rím má 2 877 215 obyvateľov (údaj z roku 2017). Ďalšie významné mestá sú Miláno, Neapol, Turín a Benátky. V sláve nezaostáva ani historické mesto Pompeje. Dôležité je menšie mesto Verona pre svoju strategickú pozíciu. Ďalšie veľké mestá: Pescara, Rimini, Piombino, Florencia, Bologna, Bolzano. Veľkej návštevnosti sa taktiež tešia historické vykopávky mesta Paestum.

Sicílska klobása (salsiccia)

Talianska kuchyňa patrí medzi najslávnejšie a zároveň najzdravšie svetové kuchyne, nakoľko má množstvo špecialít rôzneho druhu. Najznámejšie jedlá sú neapolská pizza, ktorá má pôvod v antike, kedy podobné jedlo robili už Gréci a Rimania, cestoviny rôzneho druhu s širokým sortimentom omáčok, ktoré sa datujú 15. stor. a lasagne, prípadne pasticio, ktoré sa spomína už u starých Etruskov. Okrem týchto špecialít Taliani pripravujú rôzne špeciality z hovädzieho, jahňacieho a bravčového mäsa a tiež z morských živočíchov a rýb. Známy jej taliansky biftek z Florencie, fiorentina a tiež vyprážaný milánsky rezeň milanese, ktorý prevzali Rakúšania a vznikol tak tradičný viedenský rezeň. Na severe Talianska sa vyrábajú rôzne druhy salám a šuniek, známa je svetoznáma furlanská šunka prosciutto crudo a tiež mortadella. Existuje aj veľa druhov salámy (napr. ossocolo, sopressa a cotechino), a klobás (salsiccia), tradičná talianska slanina sa nazýva pancetta. Taliani sú známi aj výrobou syrov, ako syr parmezán, pecorino (ovčí syr), mozzarella či gorgonzola. Typická talianska príloha je zeleninový šalát a kukuričná kaša polenta. Najznámejšie talianske zákusky sú benátske tiramisu a sicílske plnené trubičky cannoli, iné známe zákusky sú profiterol a panna cotta. Z alkoholických nápojov je svetoznáme talianske víno, existuje mnoho úrodných vínnych krajov, najkvalitnejšie hrozno sa dorába v strednom Taliansku, hlavne v kraji Toskánsko a v severotalianskom kraji Furlansko (pozri furlanské víno). Tvrdé talianske alkoholické nápoje (tal. bevande superalcoliche) je vínovica grappa či citrónový likér limoncello. Tradičné sú aj sicílske krvavé pomaranče, či olivový olej, pestovaný v strednom a južnom Taliansku.

Juhotaliansky tanec tarantella.

Taliansky folklór je veľmi bohatý a stále živý a obľúbený aj u mladšej generácie. Ide o prevažne stredomorský folklór, prípadne na severe Talianska aj so stredoeurópskym vplyvom. Známa folklórna oblasť je severovýchodné Taliansko, tzv. benátsky štýl stredomorských tradícií, typickej hudby a tancov, ktoré ovplyvnili celú Dalmáciu a aj Balkán, známa je aj oblasť Romagna, najmä svojou klarinetovou hudbou. Južné Taliansko je známe tiež množstvom piesní a tancov, najznámejší je tanec tarantella, ktorý má starogrécky pôvod a tancuje sa v celom južnom Taliansku. K miestnemu folklóru patria aj pesničky o mafii (La musica della mafia). Tradičné a pre Európu jedinečné pesničky sa spievajú na ostrove Sardínia, sú to polyfonické pesničky, podobné tým v gréckom kraji Epirus. Jedným z najznámejších talianskych ľudových spevákov je Otello Profazio. Z talianskych ľudových piesní sa vyvinula aj tradičná opera, ktorá obsahuje jednak prvky tradičnej talianskej hudby a tiež ľudového talianskeho divadla. Po celom Taliansku, od severu na juh sa v lete konajú ľudové zábavy (festa, sagra), často na počesť rôznych svätých, či oslava plodín (sviatok vína, chleba, melónov…), toto je pozostatok starovekých osláv bohov. Bežné sú aj procesie so sochou svätých. Talianske tradície si pripomínajú aj Taliani v zahraničí, ktorí sa často dištancujú od iných etnických skupín. Medzi najznámejšie ľudové talianske piesne patrí tradičná neapolská tarantella, sicílska pieseň ciuri, ciuri (kvety, kvety), sicílska Che la luna a mezzo mare (Jeden mesiac v strede mora), tiež sicílska Bruccia la terra, ktorá bola použitá ako hlavná pieseň filmu Krstný otec, neapolská O Sole Mio (Moje slnko), romaňolská Romagna mia (Moja Romagna), benátska Mamma mia dammi cento lire (Mama moja, daj mi sto lír), furlanské piesne E ducj mi clamin cont (Všetci ma volajú gróf) a O ce bjel cjisciel di Udin (Aký pekný hrad v Udine) a istrijské piesne La mula de Parenzo (Dievča z Poreču) a Tutti mi chiamano bionda (Všetci ma volajú blondína).