Sergio Mattarella

Pochádza z rodiny právnika a tradičného kresťanského demokrata. Narodil sa 23. júla 1941 v Palerme na Sicílii ako štvrté dieťa advokáta Bernarda Mattarellu, ministra vo viacerých povojnových vládach. Jeho brat Piersanti tiež robil politickú kariéru.

V mladosti žil Sergio Mattarella v Ríme kvôli politickým aktivitám svojho otca. Bojoval v centre Študentského hnutia katolíckej akcie (MSAC), v ktorom sa stal delegátom za Rím a Latium v roku 1961 v trvaní troch rokov.

Od sobáša s Marisou Chiazzese, dcérou univerzitného prominenta Laura Chiazzese, ktorý bol rektorom Palermskej univerzity medzi rokmi 1950 až 1957 a skonal na následky dlhej choroby v 2012, sa mu narodili tri deti Laura, Francesco a Bernardo Giorgo. Posledný syn je zmocnencom pre vyučovanie v kurzoch súdnej administratívy na univerzite v Siene, je riaditeľom úradu pre legislatívu departmentu verejnej administratívy a pre simplifikáciu. Sestra Marisy Chiazzese Irma sa vydala za brata Sergia – Piersantiho Mattarellu, ktorého v roku 1980 zavraždila Cosa Nostra.

Po štúdiu na lýceu San Leon Magno v Ríme, čo je cirkevný inštitút rádu maristov, nastúpil na právnickú fakultu na univerzite La Sapienza v Ríme, ktorú opustil s diplomom so známkou „summa cum laude“ v 1964[1] po obhajobe témy s názvom Funkcia politickej orientácie.

O tri roky neskôr v 1967, sa zapísal do komory advokátov v Palerme, čím začal svoju brilantnú kariéru na univerzite: asistent ústavného práva, zároveň bol menovaný profesorom na fakulte práva na univerzite v Palerme. Vyučoval do roku 1983, keď ho zvolili do komory poslancov.[2]

Jeho akademická práca je plodná: okrem publikácií týkajúcich sa ústavného práva a dvojkomorového systému, legislatívnych postupov a vlastností miestnej správy napísal aj sériu prác týkajúcich sa regionálneho a národného hospodárskeho rozvoja.

Po všeobecných voľbách 28. a 29. marca 1994, keď bol zvolený za poslanca v novom volebnom obvode Sicilia-1 sa stal viceprezidentom komisie Ústavných záležitostí v komore poslancov, zatiaľčo strana PPI zostala v opozícii voči Silviovi Berlusconimu. Mattarella sa udržal v dolnej komore vo všeobecných voľbách 21. apríla 1996, ktoré vyhrala koalícia „L'Ulivo“, do ktorej patrila aj strana PPI.

21. októbra 1998 sa stal Sergio Mattarella vice-prezidentom Rady ministrov v prvej vláde riadenej sociálnym demokratom Massimom D'Alemom; z toho dôvodu sa stal mužom číslom dva vo vláde, hoci nedostal kreslo ministra. Bol prvým vice-prezidentom od doby socialistu Claudia Martelliho v 1991, ktorý nezískal žiaden ministerský post.

22. decembra 1999 bol však menovaný ministrom obrany v druhej vláde premiéra D'Alema. V apríli 2000 bol potvrdený v tejto funkcii Giulianom Amatom. Počas svojho mandátu bránil zrušeniu povinnej vojenskej služby v Taliansku kvôli Bosne a Hercegovine a Juhoslovanskej republike Macedónia, aby sa udržal mier v týchto nestabilných regiónoch.[5]

Po víťazstve koalície pravého stredu pod vedením Silvia Berlusconiho vo všeobecných voľbách v roku 2001, Sergio Mattarella opustil vládu, aby v plnej miere pokračoval vo svojej parlamentnej činnosti. Je to stúpenec Berlusconiho, Antonio Martino, ktorý si sadá do kresla ministra obrany.

13. mája 2001 opätovne zvolili Sergia Mattarellu za poslanca na zozname koalície La Margerita, centristickej formácie blízkej Talianskej ľudovej strane. Pri tejto príležitosti sa nechal zvoliť v proporčnej voľbe v okrese Trentino-Haut-Adige odmietnuc reprezentovať Sicíliu po prvý krát po osemnástich rokoch.

Keď bol menovaný za člena parlamentu predsedom komory poslancov Pierom Ferdinandom Casinim, stal sa aj viceprezidentom. Medzi rokmi 2002 – 2003 už zaujímal miesto predsedu parlamentu. Znova bol zvolený do Komory poslancov počas volieb 10. apríla 2006 vo voľbe za obvod Sicilia-1 ako kandidát „ L' Ulivo“ v rámci únie. Počas tejto XV. legislatúry predsedal jurisdikčnej komisii pre personál komory poslancov. To je posledné verejné poverenie, ktoré absolvoval vo februári 2008, pretože prezident Giorgio Napolitano sa rozhodol rozpustiť parlament, čo predchádzalo novým parlamentným voľbám, v ktorých sa Mattarella nezúčastnil. Vzal si čas po politickej kariére dlhej dvadsaťpäť rokov.

5. októbra 2011 Sergio Mattarella vyhral voľbu do Ústavného súdu na spoločnom zasadaní na parlamentných schôdzach. Vo štvrtom kole voľby nazbieral 572 voličských hlasov, keď bol jediným, koho majorita navrhla. Zložil prísahu pred prezidentom republiky Giorgiom Napolitanom 11. októbra 2011 v Kvirinálskom paláci. Ako ústavný sudca reportoval 39 viet ustanovených Ústavným súdom a je jedným zo sudcov, ktorý 4. decembra 2014 vyhlásili neústavnosť volebného zákona z roku 2005 z dôvodu nadmerného prvenstva majority.

V mesiaci apríli 2013 bolo jeho meno spomínané v prípade následníctva po prezidentovi Giorgiovi Napolitanovi, napríklad politikmi Romanom Prodim, Francom Marinim alebo Emmou Boninovou. Nakoniec dvaja prví boli tiež porazenými kandidátmi ľavého stredu v prezidentských voľbách ale rozdiely v ľavom strede mali za následok znovuzvolenie hlavy štátu Giorgia Napolitana.

13. mája 2001 bol Sergio Mattarella znova zvolený za poslanca na zozname koalície La Margherita, centristickej formácie v strane Talianska ľudová strana. Pri tejto príležitosti sa dal zvoliť proporčným systémom vo volebnom obvode Trentino-Alto Adige odmietnuc tak reprezentovať Sicíliu po prvýkrát po osemnástich rokoch.

Menovaný členom Rady pre legislatívu predsedom Komory poslancov Pier Ferdinandom Casinim sa stal tiež vice-prezidentom na roky 2002 a 2003. Znova bol zvolený do Komory poslancov vo voľbách 10. apríla 2006 vo volebnom obvode Sicília -1 ako kandidát koalície L'Olive. Počas XV. volebného obdobia bol predsedom jurisdikčnej komisie pre personál Komory poslancov. Toto bolo posledné poverenie až do februára 2008, predchádzalo mu rozpustenie parlamentu prezidentom Giorgiom Napolitanom a nové voľby, na ktorých sa Mattarella nezúčastnil. Urobil si prestávku vo svojej 25-ročnej kariére.

5. októbra 2011, bol Sergio Mattarella zvolený ako sudca ústavného súdu členmi parlamentu na spoločnom zasadaní. Počas 4. kola skrutínia zozbieral 572 voličských hlasov, čo bolo len o jeden viac ako kvalifikovaná majorita. Zložil prísahu pred prezidentom republiky Giorgiom Napolitanom 11. októbra v Kvirinálskom paláci. Ako ústavný sudca Mattarella predniesol 39 viet vyhlásených súdnym dvorom a bol jedným zo sudcov, ktorý 4. decembra 2014 vyhlásili nekonštitučnosť volebného zákona z roku 2005 z dôvodu nadmernej majority.

V apríli 2013 bolo jeho meno spomínané pre následníctvo po Giorgiovi Napolitanovi v prezidentskom úrade Talianskej republiky tak isto ako Romano Prodi, Franco Marini alebo Emma Bonino. Nakoniec dve prvé mená boli porazení kandidáti z ľavého stredu v prezidentských voľbách, ale rozpory centristickej ľavice mali za následok znovuzvolenie hlavy štátu Giorgia Napolitana.

Pred svojím vstupom na Kvirinál málo známy Sergio Mattarella postupne získaval úctu svojich krajanov, menovite svojho personálu: po voľbách vzdal úctu obetiam masakry v mauzóleu Fosses ardéatines,[6] potom rozhodol krátko po svojom nástupe do funkcie obmedziť automobilový park patriaci prezidentskému palácu. Okrem iného aj rozhodol otvoriť brány Kvirinálskeho paláca verejnosti každý deň v týždni, dovtedy bol prístupný len v nedeľu.

Takmer sedem mesiacov po svojom zvolení získal prezident Sergio Mattarella popularitu podľa prieskumu inštitútu Ixè. 60 % jeho spoluobčanov ho považuje za zodpovedného politika a najdôveryhodnejšieho, ďaleko pred predsedom Rady, ktorého schválilo iba 30% opýtaných.

V marci 2016 sa v správe o predbežnom rozpočte predsedníctva republiky na rok 2016 a uverejnenej na jeho vlastnej webovej stránke uvádza, že úsporné opatrenia, ktoré vedúci predstaviteľ štátu vydal voči členom personálu, údržba prezidentského paláca a zníženie vozového parku by zo strednodobého hľadiska ušetrili najmenej päť miliónov eur. Talianska tlač nezmeškala pochváliť toto úsilie o väčšiu triezvosť, lebo prezidentská inštitúcia bola dlho kritizovaná za to, čo musí stáť talianskych daňových poplatníkov.

Po masívnom víťazstve „Non“ v ústavnom referende o zmene ústavného zákona 4. decembra 2016[7], šéf vlády oznámil demisiu, nesúhlasil s rozsahom víťazstva svojich oponentov.Takmer všetci boli jednotní v odmietaní tohto reformného projektu. Všetky oči sa v Taliansku aj v zahraničí obracajú na prezidenta Mattarellu, ktorý čelí prvej politickej kríze v jeho sedemročnom funkčnom období. Zo začiatku hlava štátu, ktorej priznáva ústava právomoc vyriešiť túto krízu, navrhla odchádzajúcemu predsedovi Rady ministrov, aby urýchlil súčasné záležitosti a odstúpil od rezignácie až kým bude návrh rozpočtu na rok 2017 schválený parlamentom.

Po prijatí zákona o rozpočte Senátom, Matteo Renzi sa 7. decembra vrátil do Kvirinálskeho paláca a podal demisiu prezidentovi republiky.[8]

Niekoľko hodín po ukončení, 11. decembra hlava štátu nakoniec rozhodla zveriť odchádzajúcemi ministrovi Paolovi Gentilonemu. Tento ju prijal, ale poveril ho presunúť aktuálne záležitosti na čas, keď bude nová vláda sformovaná. Pri tejto príležitosti Sergio Mattarella dal na vedomie že usúdil, že je nemysliteľné usporiadať predpokladané voľby bez toho, aby nebol prijatý nový volebný zákon. Potom začal sériu konzultácií s hlavnými inštitucionálnymi a politickými vodcami, ktorí by to mali do nasledujúceho týždňa viesť, kým sa neurobí rozhodnutie o nasledujúcich udalostiach.[9]

Niekoľko hodín po ukončení, 11. decembra hlava štátu nakoniec rozhodla zveriť odchádzajúcemi ministrovi Paolovi Gentilonemu poslanie sformovať budúcu vládu, čo podľa tradície tento prijal s výhradou. Nasledujúci deň, Gentilone odišiel na Kvirinál, aby predstavil zoznam ministrov menovaných do novej vlády, ktorá zložila prísahu pred prezidentom, do ktorej boli potvrdení viacerí ministri z predošlého kabinetu, ktorí dostali v nasledujúcich dňoch dôveru parlamentu.

Kritizovaný opozíciou, že odmietol vyhlásiť predčasné voľby, ale uprednostnil urobiť koniec s politickou krízou, jednou z najkratších v dejinách republiky, Sergio Mattarella sa vo svojom televíznom programe 31. decembra 2016 ospravedlnil, že nevolil voličov, aby hlasovali v nových voľbách a vysvetlil, že také pravidlá ankety neexistujú. V dôsledku volebného zákona je veľmi nepravdepodobné, že by sa v parlamente aj v senáte objavila jasná parlamentná väčšina; hlava štátu predtým žiadala prijatie nového volebného zákona.

20. augusta 2019, Giuseppe Conte podal demisiu na funkciu predsedu Rady ministrov, potom ako Matteo Salvini poukázal na nezhody medzi dvoma stranami pri moci pre transalpínske prepojenie Lyon – Turín a požiadal o návrat k urnám.[20] Hlava štátu sa zapojila do kunzultácií so stranami, aby sa našlo riešenie vládnej krízy. Ak Salvini hovorí o sebe, že je vždy naklonený rozpusteniu parlamentu, M5S je v opozícii v mene ekonomickej situácie. Luigi Di Maio oznamuje vôľu viesť diskusie, aby ukul novú parlamentnú väčšinu, riešenie tiež podporované Nicolom Zingarettim z Partito démocratico (PD). Vo veci konzultácií, 2. augusta Mattarella oznamuje, že necháva stranám 4 dni času, aby viedli rozhovory, oznámiac nové konzultácie na 27. augusta. Upresňuje, že v prípade neúspechu vlády schopnej dosiahnuť dôveru Komory poslancov a Senátu kvôli upresneniu mandátu, vyhlási rozpustenie parlamentu.[21]

28. augusta,strana M5S a Partito Démocratico (PD) oznamujú, že sa ohlásili u prezidenta Mattarellu, že sú priravení sformovať novú vládu – ktorej program a zloženie zostávajú na diskusiu – pod predsedovaním Giuseppe Conteho. Prezident republiky prijíma na druhý deň predsedu Rady v demisii a pozýva ho ustanoviť nové zloženie. Túto misiu prijíma s výhradou ako chce tradícia. Prísaha vlády sa teda očakáva do siedmich dní.[22]

7. februára 2019, po viacerých mesiacoch verbálnych roztržiek medzi vládami Francúzska a Talianska (hlavne medzi Emmanuelom Macronom a dvoma podpredsedami Rady, Matteom Salvinim a Luigim Di Maiom), Francúzsko sa rozhoduje povolať naspäť svojho veľvyslanca v Taliansku.[23] Udiala sa diplomatická kríza, neznáma v doterajšej európskej histórii od konca druhej svetovej vojny. Sergio Mattarella sa ako privilegovaný partner Emmanuela Macrona na úkor žlto-zelenej koalície snaží vyriešiť krízu.[24] Potom, ako sa taliansky prezident Mattarella ospravedlnil Prezidentovi Macronovi za konanie Luigiho Di Maia (La Lega), ktorý nadväzoval kontakty s Hnutím žltých viest, Francúzsko znova vyslalo stiahnutého ambasadora naspäť do Ríma.[25]

• Il presidente Mattarella i govanni e la costituzione[26]
• Crescere insieme[27]
• De Gasperi : la visione e il coraggio : lectio degasperiana del Presidente della Repubblica : 10. augusta 2016 Pieve Tesino[28]
• Gli obiettivi e i percorsi [29]
• Profili giuridici dell'intervento della Regione siciliana nell'economi[30]
• Pietro Padula : la buona politica, spoluautori: Franco Franzoni; Ennio Pasinetti; Brescia ; Scholé : Morcelliana, cop. 2019, kniha[31]

• Giovanni Bolignani, Bernardo Mattarella: biografia politica di un cattolico siciliano, Rubbettino Editore, 2001, ISBN 978-88-498-0214-6.
• Giovanni Grasso, Piersanti Mattarella. Da solo contro la mafia, San Paolo, 2014.
• Riccardo Ferrigato (a cura di), Sergio Mattarella. Il Presidente degli italiani, San Paolo, 2015, ISBN 978-88-215-9518-9.
• L. Pazzaglia (a cura di), Crescere insieme. Scritti di Sergio Mattarella, La Scuola, 2015.
• Pio Cerocchi, Il presidente. Un ritratto, Eir, 2015.
• Luigi Bisignani, Paolo Madron, I potenti al tempo di Renzi. Da Bergoglio a Mattarella, Chiarelettere, 2015.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Sergio Mattarella

Politický portál

• Itálie vymyslela volební systém tak, aby zemi neovládl nový Mussolini. Výsledkem je nekonečná krize. – Česká televize (2018)

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Sergio Mattarella na francúzskej Wikipédii a Sergio Mattarella na talianskej Wikipédii.