Pompeje
Pompeje (tal. Pompei, lat. Pompeii) sú archeologická lokalita na mieste niekdajšieho antického mesta, ležiaca na pobreží Tyrrhenského mora v južnom Taliansku v regióne Kampánia. 24. augusta roku 79 mesto zasiahla, čiastočne zničila a pochovala pod 4 až 6 metrovou vrstvou popola a pemzy erupcia sopky Vezuv.
O iných významoch výrazu Pompeje pozri Pompeje (rozlišovacia stránka). Toto je článok o o starovekom meste. O súčasnom meste pozri Pompei.
| Archeologická lokalita Pompeje, Herculaneum a Torre Annunziata* | |
|---|---|
| Lokalita Svetového dedičstva UNESCO | |
 | |
| Štát |  Taliansko |
| Typ | kultúrna pamiatka |
| Kritériá | iii, iv, v |
| Identifikačné č. | 829 |
| Región** | Európa a Severná Amerika |
| Súradnice | 40°45′02″S 14°29′23″V |
| História zápisu | |
| Zápis | 1997 (21. zasadnutie) |
| * Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva. ** Klasifikované regióny podľa UNESCO. | |
Poloha
Pompeje ležia v jednej z najúrodnejších starovekých oblastí Apeninského polostrova v Kampánii v provincii Neapol. Zo západnej strany obmýva Pompeje more, na východnej strane sú pahorky a na severnej svahy Vezuvu. Po výstavbe Appiovej cesty boli Pompeje spojené s Rímom a južnými časťami Apeninského polostrova, po mori mali spojenie s ostatnými územiami na brehu Stredozemného mora.
Vzhľadom na svoju polohu sa stali vyhľadávaným rekreačným mestom Rimanov, ktorí odchádzali v horúcich letných mesiacoch z Ríma, aby tu trávili niekoľko mesiacov v roku.
Najstaršie dejiny
Prvé doložiteľné stopy osídlenia tohto územia pochádzajú z 3. tisícročia pred Kr. a z bronzovej doby (19. – 16. stor. pred Kr.), kedy tu existovala osada s pohrebiskom. Na konci 7. stor. pred Kr. sa na tomto území usídlil kmeň Oskov, ktorí tu založil sídlisko siahajúce až k úpätiu Vezuvu. Z tohto obdobia pochádza i pomenovanie Gens Pompeia, ktorým túto novovzniknutú aglomeráciu Oskovia nazvali. Poloha mesta bola veľmi výhodná.
V ďalšom období bolo mesto silne ovplyvnené prítomnosťou Etruskov a neďalekých gréckych kolónií (Neapolis, Poseidonia). V poslednej tretine 5. storočia pred Kr. sa mesto dostalo pod nadvládu Samnitov, ktorí postupne splynuli s pôvodným obyvateľstvom. Svoj vplyv zamerali na zveľadenie mesta tým, že mu dali pravouhlú urbanistickú štruktúru, rozšírili pôvodné nepravidelné mestské jadro, postavili dve fóra s verejnými budovami, mesto zabezpečili pásom obranných hradieb a vystavali obytné domy. Možno povedať, že ich zásluhou Pompeje dosiahli značný stupeň prosperity a hospodárskeho rozmachu. V roku 310 pred Kr. boli Samniti porazení Rimanmi a Pompeje boli postupne pripojené k rímskemu štátu. Po roku 80 pred Kr. sa Pompeje stávali miestom usídľovania rímskych vojnových veteránov. Zmenilo sa i meno na Cornelia Veneria Pompeianorum.
Rímska nadvláda ešte viac urýchlila rozvoj mesta: stavali sa nové dláždené cesty, vodovody a fontány, pribúdali obchody a remeselnícke dielne. Budovy boli obohacované nádhernou umeleckou výzdobou.
Mesto a jeho obyvatelia
O Pompejach ako o meste možno hovoriť až v súvislosti s Etruskami, ktorí začali stavbu obdĺžnikového hlavného námestia – fóra – a pokračovali budovaním viac-menej usporiadaného systému mestských ulíc. Významný rozvoj nastal za nadvlády Samnitov, ktorí pokračovali v budovaní mestskej infraštruktúry, takže Rimania, ktorí mesto ovládli na konci 4. stor. pred Kr., našli Pompeje obohnané mocnými hradbami s dĺžkou viac ako tri kilometre, vymedzujúcimi rozlohu mesta na ploche šesťdesiatšesť hektárov.
O rastúcej dôležitosti Pompejí ako obchodného strediska oblasti svedčí fakt, že svojím významom prekonali i neďalekú, severne ležiacu grécku osadu Neapolis, ktorá bola v tom čase iba skromným mestom.
Rimania nadviazali v rozvoji mesta na svojich predchodcov. Sústredili sa pritom na modernizáciu ciest a stanovenie záväzných pravidiel života v meste. Mestské štvrte boli rozdelené do troch skupín podľa odlišných spoločenských funkcií. Ešte po Samnitoch zdedili rozčlenenie mesta dvoma priečnymi (cardini) a dvoma pozdĺžnymi tepnami (decumani) na deväť oblastí s vlastnou správou.
Verejný, náboženský, hospodársky a politický život sa odohrával na hlavnom fóre (forum), ležiacom v juhozápadnej oblasti mesta. Námestie zaberajúce plochu viac ako pol hektára bolo obstavané množstvom budov slúžiacich predovšetkým správe mesta a kultu. Celé priestranstvo fóra obklopovali arkády s mohutnými dórskymi stĺpmi.
Na menšom Trojuholníkovom fóre, ktoré malo iba stĺporadie a nachádzalo sa pri mestských hradbách v južnej časti, stával v strede dórsky chrám, pochádzajúci z archaických čias, v 6. stor. pred Kr. doplnený výzdobou typickou pre chrámy v gréckej oblasti. Oproti nemu stáli hradby, ktoré podľa mýtov vystaval Herkules, bájny zakladateľ mesta. Súčasťou oblasti bolo divadlo v skalnom svahu z 3. – 2. storočia pred Kr., ktorého hľadisko pojalo päťtisíc divákov. Pre kultúrne vyžitie Pompejčanov slúžilo ešte malé kryté divadlo (Ódeion) z 1. storočia pred Kr. Za týmito stavbami stál Isidin chrám. Na juhovýchodnom kraji mesta bol odkrytý amfiteáter slúžiaci veľkým predstaveniam, pochádzajúci z roku 80 pred Kr., ktorý je najstaršou dodnes zachovanou stavbou tohto typu. Kapacita hľadiska bola dvadsaťtisíc divákov. Na rozdiel od rímskeho Kolosea nemal podzemné priestory. Pri amfiteátri postavili Veľkú palaistru (Palaestra Grande), miesto kde sa konali gymnastické cvičenia. Výpočet verejných budov dopĺňali kúpele, skladajúce sa z troch komplexov: najstaršie Stabijské kúpele (Thermae Stabianae) zo 4. storočia pred Kr., kúpele na fóre z roku 80 pred Kr. a najmladšie kúpele z cisárskeho obdobia.
Mesto bolo ešte zo samnitských čias obohnané hradbami v celkovej dĺžke 3200 metrov, v ktorých bolo osem mestských brán. Pred piatimi z nich boli nekropoly s kostrovými i žiarovými hrobmi.
Archeologické vykopávky potvrdili precíznosť a stavebnú dokonalosť mestských komunikácií. I dnes sú zachované prakticky v pôvodnom stave. Ulice sú vykladané veľkými lávovými blokmi, chodníky boli zvýšené aby ulice mohli odvádzať dažďovú prívalovú vodu. Zaujímavým prvkom sú premostenia pre peších z veľkých balvanov s rozostupmi pre kolesá povozov. Na miestach križovania sa ulíc boli inštalované verejné fontány.
Do ulíc boli okrem obytných budov obrátené početné obchody a remeselnícke dielne ako aj zariadenia slúžiace pohosteniu okoloidúcich (thermopolia) a herne (tabernae lusoriae). Obchody boli často na prízemí, predajný pult stál hneď pri vchode a na hornom poschodí býval majiteľ obchodu.
Vzhľadom na to, že sa Pompeje nachádzali na vysokej plošine sopečného pôvodu, predstavovalo zásobovanie vodou, až do vybudovania verejného akvaduktu, značný problém. Jediným zdrojom boli studne; podzemná voda sa nachádzala v hĺbke väčšej ako dvadsať metrov. Preto boli takmer všetky domy vybavené nádržami na zachytávanie dažďovej vody. Okrem toho existovalo viacerých verejných fontán, ktoré boli inštalované v najrušnejších častiach mesta.
Problém s dodávkami vody vyriešila stavba Augustovho akvaduktu na začiatku 1. stor. po Kr. V meste akvadukt vedúci od prameňov rieky Acquarus ústil pri Vezuvskej bráne, kde bola postavená veľká vodná veža (castellum aquae). Dômyselne vyriešeným systémom sa voda, pretekajúca viacerými zábranami na zbavenie nečistôt, rozdeľovala do sústavy potrubia, ktoré vodu rozvádzalo po celom meste.
V meste žilo v čase najväčšieho rozkvetu takmer dvadsaťtisíc obyvateľov okrem množstva pocestných a obchodníkov, ktorí sa tu zastavovali prechodne. Obyvateľstvo sa sociálne členilo na tri skupiny: najmenej početnou bola skupina patricijov (samnitského pôvodu alebo rímskych prisťahovalcov). Najpočetnejšia bola vrstva, ktorú tvorili obchodníci, remeselníci a ktorá sa neustále rozrastala. Otroci boli vrstvou na poslednom spoločenskom stupni.
Na čele meste stáli dvaja volení regenti (diumviri), ktorí sa v úrade striedali každých päť rokov. Ich najbližšími spolupracovníkmi boli dvaja edilovia (aediles), ktorí mali na starosti verejnú čistotu, trhy a zásobovanie mesta. Mestskú radu (ordo decurionum) tvorilo sto najváženejších občanov Pompejí.
Verejný život sa riadil všeobecne platnými pravidlami a nariadeniami. Všetky správy týkajúce sa každodenného života mesta a jeho obyvateľov (napr. voľby, oznámenia hospodárskeho charakteru a pod.) boli zverejňované zvláštnymi nápismi na stenách budov, ktoré mali na starosti pisári (scriptores).
Vykopávky poskytli obrovské množstvo poznatkov o živote Pompejčanov. Zrejme najdôležitejšie z nich súviseli so súkromným životom miestnych obyvateľov a najmä s úrovňou bývania. Pompejský dom predstavuje z historického hľadiska mimoriadny dôležitý podklad pre dejiny ľudstva.
Pompejský dom
Domy v Pompejach predstavovali všetky typy súkromných obytných stavieb, od samnitského modelu domu zo 4. – 3. storočia pred Kr. s etruským átriom a mohutnou fasádou, až po rímsky dom z polovice 1. storočia po Kr. Úroveň vybavenosti domu vrátane zachovaných umeleckých diel, nábytku i stavebných prvkov sú jasným dôkazom zvykov, bohatstva a sociálnej príslušnosti jeho majiteľa. Objavené domy boli často nazvané podľa umeleckých diel, ktoré sa v nich našli (napr. Faunov dom, Dom Tragického básnika), podľa mena majiteľa (Dom Vettiovcov) alebo podľa najvýraznejších estetických znakov.
Patricijský obytný dom (domus) sa staval presne podľa všeobecne zaužívanej a rešpektovanej schémy. Tá bola vytvorená Samnitmi zrejme ako výsledok mnohoročných skúseností. Dom často zaberal pomerne veľkú plochu (až do tritisíc štvorcových metrov), ktorá tvorila obdĺžnik ohraničený iba vonkajšími múrmi. Do domu viedol hlavný vchod (fauces). Centrálny priestor (átrium, so štyrmi stĺpmi – atrium tetrastylium) s otvorom v streche mal po stranách spálne (cubiculae), kým oproti vchodu sa nachádzali miestnosti určené pre prijímanie návštev a súkromná, najposvätnejšia miestnosť rodiny (tablinum). Tieto miestnosti boli často stavebne spojené s jedálňou (triclinium). V ďalšej časti domu bola dôležitým priestorom záhrada (vivarium) s peristylom a fontánou, slúžiaca k príjemnému posedeniu a k relaxácii. Záhrada pod holým nebom bola obohacovaná umeleckými doplnkami (sochy, stĺpy, nymfea). Dom tiež obsahoval miestnosti určené ženám (gynaeceum), služobníctvu, ale často aj súkromné kúpele (balneum).
Dom, najmä zámožnejších občanov býval poschodový. Svetlo a vzduch získavala každá z miestností v dome iba z dvoch ústredných priestorov – átria a vivaria.
Uvedenej schéme sa podriadili i Rimania, ktorých stavebné zásahy sa obmedzili iba na zmenu dekorácií a prispôsobenie domu novým funkciám.
Pompejský svet maľby a mozaiky
I dnešného návštevníka ohromí fascinujúca umelecká výzdoba najbohatších domov – nástenné maľby, bronzové a mramorové sochy a mozaiky, veľakrát veľmi vysokej kvality. Domy bývali vybavené nábytkom, náradím a ďalšími predmetmi. Obzvlášť luxusne boli zariadené prímestské vily (Villa rustica) najbohatších patricijov s rozsiahlymi záhradami, exedrami, galériami a peristylmi.
Fresková výzdoba
Osobitnú pozornosť si zasluhuje najmä nástenná výzdoba obytných stavieb. Pompejské výtvarné štýly sú najzaujímavejšou kapitolou miestnej umeleckej tvorby. Sú dokladom obrovského výtvarného nadania a predstavivosti miestnych anonymných umelcov. Nástenné maľby v Pompejach boli podľa rôznorodosti a rozdielnej úrovne výtvarného prevedenia rozdelené do štyroch štýlov:
- I., tzv. štýl inkrustácií – farebné štukové reliéfy imitujú mramorové obklady s obrazcami v obdĺžnikoch (200 – 80 pred Kr.). Tento štýl zdobil domy vznešeného a triezveho vzhľadu. V mnohých, i tých najreprezentatívnejších stavbách sa tento štýl nikdy nemenil, majitelia ho udržiavali a dávali opravovať. Najkrajšie maľby zaradené do tohto štýlu sa našli napr. vo Faunovom dome či Sallustiovom dome.
- II., tzv. architektonický štýl – používal rovnaké ozdobné prvky ako štýl inkrustácií, ale miesto štuky tu boli ozdoby stvárňované maľbou, ktorá na stene zobrazovala plochu v perspektíve. Dominujúcimi sa stali iluzívne prvky s krajinárskymi obrazmi v pozadí a veľkorozmerné obrazy. Maľby tohto štýlu (napr. vo Vile Mystérií) pochádzajú z obdobia rokov 80 – 25 pred Kr.
- III., tzv. ornamentálny štýl – je charakteristický klasicizujúcimi scénami a obrazovými výplňami jednofarebných stien (maľby z obdobia rokov 25 pred Kr. – 60 po Kr.). Ústrednú časť obrazu zaberala hlavná maľba, často veľkých rozmerov, zobrazujúca mytologické námety, ktoré dokazovali vysoký stupeň asimilácie gréckej kultúry. Niekoľko ukážok tohto štýlu sa zachovalo v Dome Marca Lucretia Frontona a vo Vile Mystérií.
- IV., tzv. iluzionistický štýl – fantazijné dekorácie a scény s morskými krajinami, záhradami a iluzívnymi stavbami (po r. 62 po Kr., napr. Dom Vettiovcov).
Pre dejiny starovekého umenia sú pompejské nástenné maľby nesmierne dôležité, pretože sa vďaka nim dozvedáme, ako vyzeralo a ako vznikalo veľké umenie gréckeho osveta. Maľby dokumentujú akým kultúrnym procesom sa grécke umenie včlenilo do umenia starovekého Ríma.
Pri odkrývaní mesta bola v Dome cudných milencov objavená miestnosť, ktorá sa v dobe erupcie Vezuvu v roku 79 práve maľovala. Stav zachovaných prác dovoľuje preskúmať všetky pozadia umeleckej tvorby a používaného náčinia.
Mozaiky
Osobitnú skupinu grafickej výzdoby obytných miestností predstavujú mozaiky, z ktorých zaujme predovšetkým výzdoba podláh. Tá sa často vzťahovala k účelu, na aký bol priestor určený. Najbežnejším typom podlahovej výzdoby bol tzv. opus signinum, vrstva malých úlomkov dlaždíc (ale aj lávy) zapustených do malty. Výzdoba podláh vytvárala geometrické motívy alebo pravidelné vzory. Inou technikou mozaikovej výzdoby bol tzv. opus vermiculatum, ktorý sa vyznačoval ukladaním malých kúskov (niekedy s rozmermi menšími než jeden štvorcový centimeter) dlaždíc do výsledného obrazového výjavu (napr. známa Alexandrova mozaika z Faunovho domu). Tretím typom bol tzv. opus sectile, kedy mozaikový obraz bol ohraničený štvorcom alebo kružnicou. Najjednoduchším typom mozaiky bol opus tessellatum, pri ktorom vznikali geometrické vzory zložené z väčších úlomkov.
Zánik mesta
Prvá tragédia (r. 62 po Kr.)
Mesto prežívalo veľký prerod od pôvodne poľnohospodárskeho mestečka k obchodnému centru, keď jeho sľubný vývoj narušilo 5. februára 62 po Kr. zemetrasenie. Nebola to celkom ničivá katastrofa, ale ani udalosť, ktorá by ľudí iba postrašila. Veľká časť mesta sa premenila na hromadu trosiek. Málo domov ostalo po záchvevoch zeme v obývateľnom stave. O vzhľade mesta po zemetrasení podáva svedectvo spisovateľ Lucius Annaeus Seneca v pojednaní Naturales questiones.
Iba nepredstaviteľná húževnatosť a obrovské odhodlanie miestnych obyvateľov sa pričinili o to, že mesto vstávalo zo sutín. Opravovali sa poničené štvrte a opäť ožívala obchodná činnosť.
Druhá tragédia (r. 79 po Kr.)
Mesto sa ešte nestihlo definitívne spamätať z predošlej katastrofy a prišla druhá a nenapraviteľná apokalypsa. Obyvatelia v okolí Vezuvu (nielen Pompejčania ale ani severnejšie položeného Herculanea a južnejšieho Stabiae) netušili, že ich život sa odvíja v tieni aktívnej sopky. O tom, že Vezuv bol sopkou, vedeli iba poniektorí učenci. Ale aj z nich sa mnohí v hodnotení Vezuvu mýlili, keď sa nazdávali, že sopka je už definitívne vyhasnutá. Vôbec sa neuvažovalo, že by vulkán mohol iba „driemať“. Nemožno sa tomu čudovať, lebo nik sa nevedel rozpamätať, že by sa niekedy v minulosti bol ozval.
24. augusta 79, krátko popoludní, sa však prebudil k životu a vybuchol neúprosne ničivou silou.
Erupcii predchádzali rôzne varovné znamenia: z hlbín zeme bolo počuť hučanie, otriasala sa zem, domáce zvieratá i vtáky boli nepokojné, na niektorých miestach unikali z puklín zeme sírne výpary. Voda v studniach vyschla. 24. augusta sa sopka Vezuv naplno prebudila. Obyvatelia okolitých miest a mestečiek videli, že z krátera sopky vystupuje vysoký čierny dym, ktorý sa vo veľkých výškach rozširoval a dostával podobu borovice pínie. Mrak čierneho dymu zatienil slnko. Uprostred bieleho dňa zrazu nastala tma ako v noci.
Po svahoch masívu začala vytekať láva, na mesto sa čochvíľa zniesol dážď horúcej pemzy a kameňov, ktoré začali pokrývať mesto. Strechy a steny budov neuniesli obrovskú tiaž horniny a rúcali sa. Ľudia, ktorí nezahynuli pod krupobitím skál boli usmrtení jedovatými plynmi šíriacimi sa všetkými smermi. Tie spolu so sopečným popolom prenikali aj cez dvere a okná, takže ľudia sa nezachránili ani vo svojich príbytkoch.
Skaza trvala tri dni, potom nastalo ticho. Pompeje, zničené už v prvý deň, boli zasypané šesťmetrovou vrstvou jemného sopečného popola, kameňov a bahna zmiešaných s vodou. Smrť tu našlo dvadsaťtisíc ľudí. Počas nasledujúcich stáročí sa nadvlády nad kedysi prekvitajúcim krajom ujala príroda a biely príkrov z popola nahradil hustý borovicový les.
Obyvatelia, ktorí stihli zavčasu ujsť z mesta, sa zachránili. Po skončení katastrofy sa pokúšali vrátiť do mesta, ale nebolo to možné, preto si založili nové mesto (dnešné Pompei).
O tom, čo sa v Pompejach v ten strašný deň prihodilo, vieme dnes pomerne veľa nielen vďaka vykopávkam archeológov, ale tiež vďaka očitému svedectvu, ktoré zanechal Plínius Mladší. Na požiadanie historika Publia Cornelia Tacita napísal svoje spomienky na udalosti v podobe dvoch Listov Tacitovi:
| „ | ... Už asi hodinu bol deň, no napriek tomu svetlo bolo neurčité a ďalej slablo. Už sa zrútili domy okolo, a hoci sme stáli na otvorenom, no úzkom priestranstve, mali sme veľký strach z rúcajúcich sa budov. Nakoniec sa nám teda zdalo rozumné odísť z mesta. Nasledoval nás vydesený dav, ktorý, ako sa to v strachu zdá byť opatrnosťou, vnucuje svoju vôľu iným a vo veľkom húfe prenasleduje a tlačí tých, čo unikajú... Bolo vidieť more, pohltené samo sebou a takmer vytlačené zemetrasením. Zaiste sa pobrežie rozšírilo a mnoho rýb ostalo na suchu. Na druhej strane sa čierny a strašný mrak, potrhaný rýchlym krúžením rozpáleného vetra otváral v dlhých ohnivých jazykoch, boli ako blesky a stále ďalšie blesky... a ani neprešlo veľa času, oblak zostúpil na zem a zasiahol more. Zahalil a skryl Capri a ukryl výhľad na mys Miseno... Už padal popol, nie však ešte hustý, obrátim sa a vidím, ako sa za mojím chrbtom vznáša hustá hmla ako akýsi príval, rozptyľujúc sa po zemi, prenasledujúc nás... Prichádza noc, nie taká z tých oblačných nocí bez svitu mesiaca, ale ako keď si na uzavretom mieste bez svetla. Bol by si počul stony žien, krik detí, výkriky mužov, ten súcitil so svojím vlastným osudom, tamten s osudom svojich blízkych. Boli takí, čo zo strachu zo smrti ju privolávali. Mnohí sa úpenlivo modlili k bohom, mnohí súdili, že už ich niet, a tá noc musela byť poslednou nocou sveta... | “ |
Na vlastnej koži pocítil tragédiu, ktorá ho pripravila o strýka, prírodovedca a veliteľa vojnovej flotily Plínia Staršieho. Ten vo vedeckom vytržení priplával na svojej lodi do blízkosti ohrozeného pobrežia a snažil sa zachrániť tých, ktorí ušli z mesta.
Okrem Plíniových listov existuje ešte iný opis tejto tragickej udalosti. Pochádza od významného rímskeho historika Lucia Cassia Dia, ktorý vo svojom rozsiahlom diele Rímske dejiny, zachytil aj zmienku o skaze Pompejí, ale s odstupom pol druhého storočia.
Pompeje ako archeologická lokalita
Objav Pompejí ako aj iných miest v oblasti, v ktorej sa život zastavil výbuchom Vezuvu v auguste roku 79, predstavoval zásadný a rozhodujúci krok v získavaní poznatkov a svete starovekého Ríma na vrchole jeho rozkvetu. Vykopávky v oblasti Vezuvu vyniesli na svetlo nedotknutý obraz života, ktorý nenarušili nasledujúce stáročia. Odkryli nielen poklady, často existujúce iba v tých najfantastickejších predstavách, ale tiež obraz bežného každodenného života v celej jeho rozmanitosti. V mnohom tiež zmenili dovtedy rozšírený, veľakrát idealizovaný náhľad na svet antických predkov.
Dôležitosť archeologických nálezov spočíva tiež v tom, že predstavujú hmatateľný príklad rímskej kultúry, ktorá civilizovala všetok vtedajší známy svet, a ktorá v konečnom dôsledku stála na počiatku dnešnej, modernej civilizácie.
Po ničivej skaze sa na viac ako pätnásť storočí Pompeje vytratili z pamäte ľudstva. Až v roku 1594 pri výkope zavlažovacieho kanála bola časť zaniknutého mesta náhodne objavená. Po dokončení prác sa s kopaním prestalo a všetko opäť zapadlo do zabudnutia. K tomu prispela i ďalšia silné erupcia Vezuvu v roku 1631, ktorá pokryla popolom aj už odhalené časti starovekého mesta. Nálezy objavené v uvedenom období sa v roku 1637 pokúsil identifikovať nemecký humanista a historik Lucas Holstenius.
Oficiálne sa vykopávky v Pompejach začali 30. marca 1748 na príkaz neapolského kráľa Karola IV. Počas prác trvajúcich celé ďalšie storočie sa podarilo objaviť hradby a hlavné verejné budovy. Až v roku 1763 však archeológovia nadobudli istotu, že kopú na mieste toho, čo ostalo z niekdajšieho mesta. V tomto prípade ešte nemožno hovoriť o systematickom výskume; hlavným cieľom bolo obohatenie bourbonských kráľovských zbierok.
Až v roku 1860 pod vedením Giuseppe Fiorelliho začal cieľavedomý prieskum a odkrývanie mesta rozkladajúceho sa na ploche niekoľkých desiatok hektárov. G. Fiorelli, skúsený archeológ, sa stal pre históriu pompejských objavov kľúčovou postavou. Predovšetkým priniesol nové metódy skúmania. Vylúčil nesúvislé a náhodné kopanie, neprekopával najskôr ulice, z ktorých by sa sa odspodu dostával do domov, ale vykopávky viedol zvrchu, aby zachránil všetky dôležité prvky budov. Zaviedol tiež poriadok do topografie odkrytých území, a to tak, že mesto rozčlenil na jednotlivé štvrte. Fiorelli bol tiež autorom myšlienky sadrových odliatkov, vďaka ktorým sa získavala nielen podoba tiel obetí výbuchu, ale aj korene stromov a všetky organické prvky, ktorá sa rozložili a zanechali po sebe prázdne miesto v sopečnom popole.
V podobnom duchu pokračovali aj Fiorelliho nasledovníci – M. Ruggero, G. de Petra, E. Pais, A. Sogliano, V. Spinazzola a ďalší.
Vykopávky, trvajúce bez prerušenia prakticky dodnes (stav odkrytia mesta dosiahol tri štvrtiny), vyniesli toto mesto na svetlo sveta a umožnili súčasníkom zrekonštruovať každú stránku života miestnych obyvateľov.
Citeľne do priebehu prác zasiahlo zemetrasenie v roku 1980, ktoré poškodilo množstvo budov.
O vzhľade niekdajšieho mesta si dnešný návštevník urobí najdokonalejšiu predstavu prejdením sa po jeho uliciach. Pozostatky obytných budov, obchodov, chrámov a ďalších verejných stavieb svedčia o bohatosti a dôležitosti Pompejí. Niekdajšie kvitnúce mesto, zasiahnuté nevídaným spôsobom a zničené uprostred plnej aktivity svojho každodenného života ako celok ohromuje a dojíma. Napriek stavu, v akom sa dnes nachádza zanecháva silný dojem, návštevníci akoby cestovali v čase.
Najdramatickejšie stopy hroznej udalosti predstavujú sadrové odliatky obetí, získané zaliatím dutých odtlačkov, ktoré v kompaktnej mase zanechali telá, znehybnené v polohe, v akej sa nachádzali v posledných okamihoch života. Výskumy umožnili súčasnému človeku pochopiť, ako vyzerali rímske mestá, aké mali budovy, akým aktivitám sa venovali ich obyvatelia. Všetky tieto aspekty prispievajú k tomu, že Pompeje patria k najznámejším a najvyhľadávanejším archeologickým pamiatkam na svete. V konečnom dôsledku znamenali zápis Pompejí a neďalekých pamiatok v Herculaneu, Stabiae a v Torre Annunziata do Zoznamu Svetového dedičstva UNESCO.
Najvýznamnejšie miesta
Pompeje v čase svojho najväčšieho rozmachu dominovali celému územiu južne od Vezuvu a od morského pobrežia, ktoré pred dvetisíc rokmi nebolo ďaleko, siahali hlboko do vnútrozemia.
Mesto bolo obohnané mocnými dvojitými hradbami, vyplnenými násypom a postavenými z veľkých kvádrov. Svojou dĺžkou tritisíc dvesto metrov obklopovali celé mesto. Za vonkajším múrom bola hlboká priekopa a za vnútorným múrom násyp. Cez hradby viedlo osem brán. Najdôležitejšími boli Porta Marina a Porta Ercolano (severne od predchádzajúcej), ktorými sa do mesta vstupovalo zo západu. Za bránou Porta Marina začínala rovnomenná ulica, vyúsťujúca priamo na pompejskom hlavnom fóre.
Hlavné fórum
Bolo centrom verejného, politického, hospodárskeho a náboženského života mesta. Na dláždenom námestí s rozmermi 38 x 157 metrov stávalo viacero budov rôzneho určenia. Na južnej strane bola do námestia obrátené budova mestskej rady (curia) susediaca s administratívnymi budovami aedilov a diumvirov. V závere fóra na severnej strane stál Jupiterov chrám zľava doplnený Germanicovým víťazným oblúkom. Dlhšie strany vypĺňali zo západu bazilika, ktorú využíval súdny tribunál, Apolónov chrám a trh s obilninami (Forum olitorium). Východné ohraničenie tvorili tzv. volebná budova (comitium), budova Eumachie, Vespasiánov chrám a krytý trh (macellum). Priestranstvo fóra dopĺňala sochárska výzdoba.
Jupiterov chrám
Hlavná náboženská stavba Pompejí zasvätená kultu najvyššieho rímskeho božstva stávala na severnej strane, v závere hlavného fóra. Predstavovala typickú stavbu vybudovanú v tzv. italickom stavebnom štýle.
Bazilika
Budova baziliky (rozmery 24 x 55 metrov) stojaca po ľavej južnej strane fóra bola najvýznamnejšou a najstaršou svetskou verejnou stavbou v meste. Ide o ukážkový príklad predrománskej architektúry. Pochádzala z obdobia rokov 120 – 80 pred Kr. Počas svojej histórie prešla niekoľkými funkciami (o. i. bola napr. krytou tržnicou), no v 1. storočí po Kr. začala plniť funkciu správnu a justičnú. K tomuto účelu bol v jej závere postavený poschodový tribunál, krásna budova v helenistickom štýle so schodiskami po jej bokoch. Vnútrajšok baziliky obklopený obrovským peristylom s dvadsiatimiôsmimi, desať metrov vysokými koritskými stĺpmi bol otvorený.
Významnou stavbou stojacou na fóre bola tzv. Budova Eumachie, nachádzajúca sa oproti bazilike, postavená kňažnou Eumachiou pre združenie tkáčov, plátenníkov a farbiarov plátna, ktorí tvorili veľmi významnú a váženú časť remeselníkov. Rozmerovo sa približovala bazilike. Ústrednú časť budovy tvoril dvor obkolesený arkádami, za ktorými sa nachádzali sklady pre uschovávanie a predvádzanie látok. Z bohatej architektonickej a umeleckej výzdoby dnes neostalo prakticky nič; iba portál ozdobený vytesanými akantovými listami svedčí o bohatosti a umeleckej nádhere stavby.
Pravé ohraničenie fóra vypĺňali ešte dva chrámy – Vespasianov chrám so zaujímavým reliéfne zdobeným obetným oltárom a Chrám Lariov, ktorého pomenovanie bolo odvodené zo sôch božstiev majúcich chrániť mesto – lares publici.
Poslednou z tzv. veľkých stavieb na fóre je macellum na pravej strane severného záveru. Komplex budov, postavených v cisárskej dobe slúžil ako zastrešený trh. Vnútorný dvor budovy vypĺňala vodná nádrž s rybami a rotunda s kupolou (tholos).
Apolónov chrám
Chrám zasvätený tomuto božstvu, ochrancovi mesta, stával v posvätnom okrsku naľavo priliehajúcom k fóru.
Severne do fóra ústili dve ulice – zľava Vicolo delle thermae a sprava Via del Foro s Tiberiovým víťazným oblúkom. Priestor medzi týmito ulicami vypĺňali verejné kúpele (thermae), najmenšie spomedzi pompejských kúpeľov. Pochádzali z raných rímskych čias. Vynikali bohatou freskovou a štukovou výzdobou.
Zaujímavou a historicky cennou budovou, ležiacou priamo za kúpeľmi, bola obytná stavba zvaná Dom Tragického básnika pochádzajúca z obdobia 2. storočia pred Kr. V obytných miestnostiach sa našla nádherná fresková výzdoba – Obetovanie Ifigénie, Únos Bríseidy ako aj mozaika s námetom skúšky v tragickom divadle, podľa ktorej bol dom pomenovaný.
Priamym pokračovaním Via del Foro bola jedna z najznámejších pompejských ulíc – Merkúrova ulica (Via di Mercurio) – vedúca až k severným hradbám. Prvou stavbou tu bol Caligulov víťazný oblúk. Merkúrova ulica bola najmä obytnou zónou, na ktorej stávalo niekoľko zaujímavých stavieb.
Pred bránou Porta Ercolano sa nachádzal okrsok, ktorého stredom prechádzala Ulica pohrebísk (Via dei Sepolcri). Tu bolo objavených niekoľko pohrebísk. Na konci ulice sa nachádzala jedna z umelecky najhodnotnejších stavieb Pompejí – tzv. Vila Mystérií. Stavba predstavovala honosnú rezidenciu, ktorá počas svojho vývoja mala rôzne využitie. Najzaujímavejšou časťou domu bola tzv. Sieň mystérií, ktorej steny i dnes pokrývajú neobyčajné maľby predstavujúce momenty zasväcujúceho rituálu počas tzv. dionýzskych mystérií.
K zaujímavým objektom na Via di Mercurio patrili Dom Malej fontány a Dom Veľkej fontány nazvané podľa objavených, umelecky cenných fontán zdobených mozaikami a štukami.
Faunov dom
Stával neďaleko miesta vyústenia ulica Via della Fortuna do Via di Mercurio. Dom, ktorý za svoje pomenovanie vďačí soške tancujúceho rímskeho boha, sa stal známym predovšetkým unikátnym nálezom podlahovej mozaiky, najväčšej zachovanej mozaiky klasickej antiky, zachytávajúcej bojovú scénu medzi Alexandrom Veľkým a perzským kráľom Dareiom III.
Dom Vettiovcov
Susedil na nároží s Faunovým domom. Patril dvom miestnym obchodníkom, po ktorých dostal svoje pomenovanie. Stal sa známym vďaka nádhernej nástennej výmaľbe, ktorá dodnes vyniká sviežosťou farieb.
Po pravej strane Domu Vettiovcov sa cez ulicu Via degli Scienziati nachádzal Dom Pozlátených Amorkov, bohaté patricijské obydlie, dokazujúce svojou umeleckou a štylisticky bohatou výzdobou postavenie svojho majiteľa.
Nádhernou freskovou výzdobou, čerpajúcou námety z antickej mytológie vynikal Dom Marca Lucretia Frontona.
Najdlhšou ulicou v meste bola Ulica hojnosti (Via dell'Abbondanza), vychádzajúca z južnej pravej časti fóra a pokračujúc severovýchodným smerom končila pri najvýchodnejšej bráne Porta Sarno. Prvou významnou stavbou smerom od fóra boli Stabijské kúpele (Thermae Stabiane), najväčšie, najstaršie, no súčasne najlepšie zachované kúpele spomedzi všetkých troch v Pompejach. Pochádzajú už z raných čias rímskeho panstva nad mestom. Zaujímavé boli svojim dispozičným riešením, keď súčasťou areálu okrem samotných priestorov slúžiacich na očistu boli i cvičiská. Dnes sú Stabijské kúpele využívané o. i. na vystavenie vitrín so sadrovými odliatkami tiel obetí.
Via dell'Abbondanza bola nielen obytnou ale aj obchodnou ulicou s množstvom pohostinstiev (thermopolium) či remeselníckych dielní (práčovne, sklady). Stavbou známou predovšetkým preslávenou portrétnou freskou svojho majiteľa a jeho manželky bol Dom Paquia Procula.
Trojuholníkové fórum
Vľavo od južnej brány Porta Stabia sa nachádzalo druhé, menšie, tzv. Trojuholníkové fórum. Vstup na toto námestie, nazvané podľa tvaru, ktorý námestie zaberalo, bol riešený cez monumentálny vchod (propyleum), tvorený šiestimi iónskymi stĺpmi. Celé námestie bolo obklopené arkádami dórskych stĺpov. Na námestí stával dórsky chrám zasvätený legendárnemu zakladateľovi mesta Herkulovi. Bol postavený podľa vzoru gréckych chrámov v, od Pompejí južne ležiacom, Paeste.
Pravé ohraničenie Trojuholníkového fóra tvoril priestor, ktorého podstatnú časť zaberalo Veľké divadlo. Súčasnú podobu dostalo v Augustovej dobe, kedy bolo rozšírené a prispôsobené zvyšujúcim sa nárokom. Hľadisko pre päťtisíc osôb, obrátené smerom na juh, bolo pred slnkom a nepriazňou počasia chránené zatiahnuteľnou plachtou (velarium). Javisko bolo umelecky stvárnené monumentálnou fasádou dekorovanou stĺpmi, sochami a striekajúcimi fontánami. Za javiskom bol štvorhranný priestor ohraničený arkádami. Pôvodne ho zakrývala strecha podopieraná dórskymi stĺpmi (porticus post scaenam). Tu sa schádzalo publikum pred predstaveniami a počas prestávok. Za cisárskych čias slúžil ako kasárne pre gladiátorov.
Z pravej strany sa k Veľkému divadlu pripájalo Malé divadlo, tzv. Ódeion. Postavené bolo v roku 80 pred Kr.
Severne od Veľkého divadla ležali dva chrámy – Isidin chrám a menší, v meste druhý Jupiterov chrám. Prvý, zasvätený kultu egyptskej Isis, bol po prvom zemetrasení v roku 62 po Kr. opravený. Átrium tvorilo šesť korintských stĺpov. Chrám stál v posvätnom okrsku. Druhý chrám, pochádzajúci z predrímskych čias, niesol zasvätenie Jupitera Melichiosa, importovaného z pogréčtenej Sicílie.
Južne od ulice Via dell'Abbondanza sa nachádzajú vykopávky ulíc a budov, ktoré boli realizované v posledných obdobiach. Zrejme najsugestívnejšie pôsobí nález v tzv. Záhrade utečencov. Pri hroznej tragédii tu našlo svoju smrť trinásť členov rodiny, ktorých sadrové odliatky tu odpočívajú v pózach posledných chvíľ života.
Priestor na východnom cípe mesta, medzi bránami Porta nuceria a Porta Sarno vypĺňali dve monumentálne stavby. Celkom v zovretí hradieb ležal amfiteáter (amphitheatrum), pochádzajúci z roku 80 pred Kr. Amfiteáter má veľký historický význam: je najstarším známym amfiteátrom na svete. Hľadisko s rozmermi 135 x 104 metrov malo kapacitu dvadsaťtisíc osôb. Tvorilo ho tridsaťpäť stupňov pre divákov, z ktorých prvých päť nad arénou (ima cavea) bolo vyhradených pre významných návštevníkov a vážených občanov mesta. Na rozdiel od všetkých neskorších amfiteátrov sa pod arénou nenachádzali podzemné priestory.
Vľavo sa k amfiteátru primkýnala Veľká palaistra (Palaestra Grande), veľký trávnatý ohradený priestor (130 x 140 metrov) určený pre cvičenia a významné manifestácie. Palestru ohraničovali arkády s iónskymi stĺpmi. Centrálnu časť palestry vypĺňal bazén.
Pompeje v populárnej kultúre
Hudobná skupina Pink Floyd nahrala v priestoroch amfiteátra v Pompejách živé vystúpenie Pink Floyd - Live At Pompeii.
Zdroje
- S. Nappo, Pompeje - průvodce ztraceným městem, Rebo production, Čestlice, 1999, ISBN 80-7234-043-3
- E. Bernardini, Odkryté tajomstvá starých civilizácií, Príroda, Bratislava, 2007, ISBN 978-80-07-01591-3
- A. C. Carpiceci, Pompeje dnes a jak vypadali před 2000 lety, Bonechi Edizioni Il Turismo, Sesto Fiorentino, ISBN 88-7204-243-7
- J. Činčura, Sopky v dejinách, Obzor, Bratislava, 1988
- Paul G. Bahn, Archeológia, 100 veľkých archeologických objavov, Mladé letá, Bratislava, 1997, ISBN 80-06-00800-0
- Ch. Walker, Kamenní svedkovia dávnych čias, Mladé letá, Bratislava, 1987
- Pompeje. In: NOVOTNÝ, Bohuslav, et al. Encyklopédia archeológie. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1986. 1032 s. S. 711.