Sicília (ostrov)

Grécky chrám, Agrigento

Sicília patrila k územiam s najstarším osídlením v Stredozemnom mori. Pôvodné obyvateľstvo (Siculi, Sicani, Elymovia) patrilo k mediterránnemu typu. Sicani a Elymovia neboli Indoeurópania, ale Siculi patrili pod italické kmene, ktoré boli indoeurópskeho pôvodu. Od polovice 8. storočia pred Kr. začali prenikať na Sicíliu Gréci dórskeho a Iónskeho pôvodu, ktorí v priebehu veľkej gréckej kolonizácie založili mestá ako Akragás (dnešné Agrigento), Gela a Kamarína na južnom pobreží ostrova, Syrakúzy, Katané, Naxos Taorminu, Messanu na východnom pobreží ostrova a Kefaloidión a Himera na severnom pobreží ostrova. Syrakúzy, Akragás a Gela patrili k politicky a hospodársky najvýznamnejším mestským štátom na Sicílii s vlastnými vládami (označovanými obyčajne ako neskoré tyranidy). Súperili o moc v západnom Stredomorí s Kartágom, ale aj Etruskami. Gréci teda osídlili celé pobrežné oblasti ostrova a bolo ich tu veľmi veľa, preto Sicília patrí do Veľkého Grécka, ako zvykne byť označovaná staroveká južná Itália.

Z Afriky prenikali na ostrov Kartáginci, ktorí ovládli prakticky západnú časť ostrova. Na severnom pobreží založili mesto Panormos (dnešné Palermo), ktoré sa však neskôr pogréčtilo.

V roku 417 pred Kr. (počas peloponézskej vojny) podnikli na Sicíliu výpravu Aténčania. Výprava skončila neúspešne, aténske vojsko bolo porazené a väčšina Aténčanov padla do zajatia a pracovali ako otroci v kameňolomoch pri Syrakúzach.

V roku 264 pred Kr. sa udalosti v sicílskom meste Messane stali príčinou a podnetom pre začatie prvej púnskej vojny, ktorej vojenské udalosti sa odohrávali prevažne na Sicílii alebo na priľahlých ostrovoch (Aigetské ostrovy, Liparské ostrovy, Mylai, Eknomos). Výsledkom prvej púnskej vojny bolo vytlačenie Kartága zo Sicílie. Syrakúzy a priľahlé územie si udržali nezávislosť, ale zvyšok ostrova sa stal rímskou provinciou. Počas druhej púnskej vojny (218 – 201 pred Kr.) sa Rimania zmocnili aj Syrakúz (pri ich obliehaní zahynul významný staroveký matematik Archimedes zo Syrakúz) a celá Sicília sa ocitla pod rímskou nadvládou. Po prvej púnskej vojne Rimania nariadili kartaginskému obyvateľstvu, aby Sicíliu opustilo. Na konci 2. storočia pred Kr. sa Sicília stala centrom rozsiahlych povstaní otrokov, ktorí si tu na krátky čas vytvorili aj nezávislý štát. Ten po niekoľkých rokoch vojen Rimania zničili. Po celé obdobie rímskej nadvlády Sicília prekvitala a bola obilnicou Ríma. V tejto dobe zanikli všetky ostatné jazyky Sicílie, rozprávalo sa iba grécky a čiastočne aj latinčinou, ktorou hovorili rímski kolonisti. Kresťanstvo sa na Sicíliu dostáva až v 3. stor., ale okamžite si našlo mnoho prívržencov a za dvesto rokov sa úplne vytratili pohanské kulty. V 5. stor. Sicíliu ovládli Vandali, síce formálne patrila Rímskej ríši. Od 6. stor. ju od Vandalov prevzali Ostrogóti, noví páni Itálie.

Barokový kostol, Catania

Koniec barbarskej germánskej doby na Sicílii učinila až Východorímska (Byzantská) ríša v 6. stor., za panovania cisára Justiniána. Generál Belisar okamžite po príchode dobyl Sicíliu a tak sa začína tzv. grécka vláda nad ostrovom, ale aj celou Itáliou. V tomto období väčšina obyvateľov hovorila po grécky, latinsky hovorili predovšetkým potomkovia Rimanov, alebo italických Siculov, ktorých staroveký jazyk bol latinčine príbuzným. Počas byzantskej vlády tu obyvateľstvo vyznávalo grécke ortodoxné náboženstvo, nie rímskokatolícke. Rímsky pápež ovládal Sicíliu iba de facto. Sicília bola uchránená od barbarských vpádov, ktoré musela Byzancia riešiť v 6. – 9. stor. Germánski Longobardi, ktorí ovládli veľkú časť Itálie, Sicíliu neohrozovali. V 6. stor. sa na Sicílií usadili Gréci z rôznych končín ríše, predovšetkým však z Peloponézu, keďže tam boli Slovania. Naopak, po zničení Slovanov v Grécku v 9. stor. byzantská moc odviedla množstvo Grékov zo Sicílie a Kalábria naspäť na Peloponéz. V 10. stor. na Sicíliu zaútočila nová veľmoc, Arabi. Sicílčanom neprichádzala účinná pomoc z Byzancie a tak po úporných obliehaniach nakoniec padli všetky sicílske mestá, začína sa arabská nadvláda. V tejto dobe tu Arabi postavili množstvo mešít, usadilo sa tu aj arabské obyvateľstvo a pre kresťanov nastali ťažké časy. Arabi priniesli na Sicíliu jej dnes najcharakteristickejšie ovocie a to citróny a pomaranče. Sicílske pomaranče sa považujú za najkvalitnejšie na svete. Juh Talianska si vtedy podrobovali Normani, ktorým neunikla ani Sicília. Začiatkom 11. stor. Roger I. dobyl Sicíliu. Normanská vláda znamenala kultúrne obrodenie Sicílie. Normani umožnili slobodné vyznávanie všetkých náboženstiev, kresťanstvu, islamu a judaizmu, síce na začiatku svojej vlády bola väčšina Arabov presídlená, po upevnení moci sa žiadne konflikty nediali, naopak na normanskom dvore prekvitala vzdelanosť, ktorú prezentovali arabskí a grécki vzdelanci. Je to veľmi zvláštna situácia, lebo vtedy sa podnikali križiacke výpravy proti moslimom. Boli tu vybudované diecézy, ktoré teraz spravoval rímsky pápež, tak sa Sicílčania dostali pod vplyv latinskej cirkvi a zároveň latinského jazyka. Dovtedy Sicílčania rozprávali hlavne grécky a aj celková kultúra ostrova bola grécka-byzantská. Na posilnenie latinského vplyvu sem boli presídlení Taliani zo severu Talianska a Kampánie, ktorí sa usadili aj v meste Corleone. Gréčtina postupne ustúpila románskym jazykom, síce niektorí obyvatelia rozprávali gréčtinou až do 18. stor. V 13. stor. koruna Sicílie pripadla francúzskemu rodu Angevinovcov. Od tejto doby začína byť nespokojnosť Sicílčanov s francúzskou vládou. Sicílčania povstali a zmasakrovali skoro celé francúzske obyvateľstvo. Sicílčania zvrhli francúzsku vládu a korunu odovzdali španielskemu rod z Aragonu. Začína sa španielska nadvláda nad Sicíliou. V 15. stor. počas španielskej inkvizície bolo z ostrova vyhostené židovské obyvateľstvo.

Ostrov na krátku dobu získali Habsburgovci, ale v roku 1734 sa spojil s Neapolským kráľovstvom, vzniklo tak Kráľovstvo oboch Sicílií. Po napoleonskych bojoch sa Sicília opäť zjednotila s Neapolským kráľovstvom, ktorému vládol francúzsky rod Bourbonovcov. Sicílske obyvateľstvo však nebolo s francúzskou vládou spokojné, a preto organizovalo masové povstanie s cieľom vytvoriť nezávislý sicílsky štát. V roku 1861 sa Sicília stala súčasťou vznikajúceho Talianska, keď ju ovládol Giuseppe Garibaldi. Bourbonovci boli z ostrova vyhostení. Sicílčania však nechceli zjednotenie s Talianskom, ale mali záujem o vytvorenie vlastného štátu. Zjednotenie bolo v ich očiach brané ako ich ovládnutie severnými Talianmi. V tejto dobe sa ako ochrana proti talianskemu útlaku vytvorila mafiánska organizácia Cosa Nostra (Naša vec). Sem sa združovali ochrancovia národa a bojovníci proti talianskej vláde. Vznikali tu aj fašistické spolky. Dôsledok tejto nespokojnosti bol odchod mnohých Sicílčanov do USA. O definitívne potaliančenie ostrova sa zaslúžil až fašistický diktátor Benito Mussolini. Za jeho režimu boli romanizované mnohé toponymá, ako aj mesto Agrigento, ktoré dovtedy malo arabské meno. Za jeho vlády bol jazykovo asimilovaný aj zvyšok gréckohovoriacich Sicílčanov.

Sicílčania sú bilingválny národ, teda rozprávajú dvoma jazykmi, a to sicílčinou a taliančinou. Sicílsky jazyk nie je iba dialektom taliančiny, je to samostatný románsky jazyk. Sicílčina sa začala vyvíjať pomerne neskoro v porovnaní s ostatnými talianskymi nárečiami. Vyvíjala sa od 11 stor., teda od normanskej doby, dovtedy Sicílčania rozprávali gréčtinou. Románsky jazyk sem priniesla cirkev a talianski kolonizátori. Sicílčina je podobná s ostatnými nárečiami južného Talianska, hlavne s kalábrijčinou. V sicílčine je mnoho slov gréckeho pôvodu a aj samotná gramatika je sčasti ovplyvnená gréčtinou, má však aj prvky z arabčiny, francúzštiny a španielčiny. Juhoitalskú gréčtinu griko už nikto nepoužíva. Existujú tu však malé komunity albanofónnych Sicílčanov, potomkov prisťahovalcov z 15. stor.

Sicílska kuchyňa je veľmi známa v rámci talianskej kuchyne a jej história siaha do starovekých čias. Už od staroveku sa tu vyrábalo kvalitné víno a olivový olej. Olivový olej zo Sicílie patrí medzi najkvalitnejšie. Veľmi kvalitné sú aj miestne pomaranče a paradajky. Tradičným jedlom sú cestoviny. Sicílčania sú známi konzumáciou cestovín hlavne s bohatou paradajkovou omáčkou. Slávny sicílsky recept je Pasta di pomodoro con salsicia, teda Cestoviny s paradajkovou šťavou a klobásou. Sicílske klobásy sú tiež tradičným pokrmom. Vyrábajú sa tu aj mnohé druhy syrov. Zákusky sú veľmi sladké a krémové, najznámejší zákusok je Cannoli.

Sicílsky folklór je veľmi bohatý. Sicílčania si veľmi uctievajú tradície a hlavne rodinu, ktorá je základom sicílskej kultúry. Rodina žije ako uzavretá komunita a všetky jej problémy sa riešia spoločne. Deti bývajú so svojimi rodičmi niekedy aj so svojimi partnermi po celý život. Podobne je to aj v ostatnom Taliansku. Sicílčania sú veľmi pohostinný národ a s úctou vystupujú k cudzincom. Sicílčania sa radi zabávajú, preto sa tu neustále konajú rôzne zábavy (feste), karnevaly a oslavy na počesť svätých, keďže Sicílčania sú veľmi pobožní. Od 18. stor sú Sicílčania známi nosením šiltovej čiapky Coppola.

Sicílska hudba je typická juhotalianska, melodická. Hudobné nástroje sú mandolína, ciramedda (sicílske gajdy), marranzanu (drumbľa) a gitara. Najznámejšia ľudová pieseň, známa aj ako ľudová hymna Sicílie je Ciuri, ciuri (Kvety, kvety), iné piesne sú Mi votu e mi rivotu a Brucia la luna. Najznámejší ľudový tanec je tarantella, ktorá vznikla ešte v antických gréckych časoch. Populárna je dnes hlavne La musica della mafia (Mafiánska hudba). Tieto piesne hovoria o mafiánskom živote vo vtipnom podaní a sú hrané v klasických ľudových tónoch s ľudovými nástrojmi.