Niccolò Machiavelli

Narodil sa vo Florencii, v dnešnom Taliansku, ako prvý syn a tretie dieťa v rodine právnika Bernardo di Niccolò Machiavelli a jeho ženy Bartolomey di Stefano Nelli. Verí sa, že Machiavelliho rodina pochádza zo starej línie markízov z Toskánska a dala Florencii trinásť gonfalonierov, čo bol jeden z úradov skupiny deviatich občanov vybratých žrebom každé dva mesiace, formujúcich vládu, tzv. Signoriu. Machiavelli, ako veľa Florenťanov, nebol plnohodnotný občan Florencie, kvôli v tom čase chápanej podstate florentského občianstva, dokonca ani za republikánskeho režimu. Jeho mladosť je pomerne nejasná, vie sa o ňom až od roku 1498, keď sa stal predsedom tzv. Druhej kancelárie a následne pisárom (sekretárom) Rady desiatich - orgánu Florentskej republiky povereného diplomatickými a vojenskými úlohami. Hoci nemal skutočnú právomoc, mal pri 14-ročnom výkone tejto funkcie možnosť dobre sa oboznámiť s politikou vtedajších talianskych štátikov. Zúčastňoval sa na rokovaniach, vojenských výpravách, sledoval to, ako vládcovia presadzujú svoju moc.

Jeho politická kariéra sa skončila, keď sa roku 1512 vo Florencii vrátili k moci Mediciovci a odstránili republikánske zriadenie. Machiavelliho dokonca obvinili z prípravy sprisahania, načas ho uväznili a vyhnali z Florencie. Potom žil na svojom majetku pri San Casciano a písal literatúru. Svojich politických ambícií sa nevzdal, ale tieto sa už nenaplnili - ani v roku 1527, keď bola republika znovu obnovená a Machiavelli náhle zomrel.

Vo svojej literárnej činnosti sa zaoberal najmä politikou. V diele Vladár (1513), ktoré neskôr Montesquieu nazval „politickou lekárňou“, zhŕňa svoje skúsenosti a dopĺňa ich historickými vedomosťami a úvahami o povahe ľudí. Cieľ diela je poskytnúť kniežatám návod na to, ako vytvoriť vnútorne aj navonok silný štát. Na dosiahnutie tohto cieľa, ako tvrdí Machiavelli, si najskôr treba uvedomiť, že ľudí nemotivujú mravné normy alebo ideály, ale len materiálne záujmy (snaha hromadiť majetok), a že sú ľudia od prírody zlí, leniví a degenerujú, ak ich nič nenúti prekonávať tieto prirodzené vlastnosti. Politické usporiadanie štátu teda nie je ani dielo Božie, ani nestojí na nejakých prirodzených právach a politika silných nie je uskutočňovaním morálnych a právnych zásad, ale štát naopak tvorí egoistická sila silných. Ďalej neemotívne vymenúva a hodnotí rozsah prostriedkov vládnutia (umenie vzbudzovať lásku, podvody, zákerné vraždy atď.). Z tohto hodnotenia mu vyplýva, že najlepšia forma (za daných podmienok) je neobmedzená diktatúra – dokonca celkom chápe vojvodu Cesara Borgiu, ktorý bežne vládol pomocou podvodu a vraždy. Negatívne hodnotí úlohu náboženstva (odvádza ľudí od pozemských cieľov) aj cirkvi (spôsobuje vnútorné rozpory v Taliansku).

Machiavelliho často pokladajú za prvého teoretika moderného štátu, t. j. za prvého, kto tematizoval moderný štát ako špecifický politický útvar. Skúmal reálne možnosti politickej vôle a čo má politik robiť, aby dosiahol svoje ciele. Jeho politická koncepcia usúvzťažňovala to, čo Machiavelli vypozoroval na despotizme jeho doby so všeobecnými myšlienkami o práve, slobode a štáte.

Jeho názory na človeka pôsobia pomerne naturalisticky. Jeho názory na politiku možno jednoducho chápať ako ospravedlňovanie každého násilia, ak len prispieva k upevňovaniu štátu. Pojem '"machiavellizmus"' preto aj označuje používanie zákerných, bezohľadných spôsobov na dosiahnutie svojho cieľa, najmä v politike. Treba si však uvedomiť, že jeho názory vychádzajú z pomerne chaotických aj bezohľadných pomerov čias, v ktorých Machiavelli žil.

• MARIETTIOVÁ, Marina: Machiavelli. Filozof nutnosti. Praha : Argo, 2016. 336 s. ISBN 978-80-257-1755-4
• WHITE, Michael: Machiavelli : Nepochopený muž. Praha : BB/art, 2006. 296 s. ISBN 80-7341-667-0

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Niccolò Machiavelli
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Niccolò Machiavelli