Esperanto

Pri zrode esperanta stál Ludwik Lejzer Zamenhof. Vyrastal v mnohojazyčnom, vtedy ruskom, teraz poľskom meste Białystok, kde bol svedkom častých sporov medzi jednotlivými národnosťami (Rusi, Poliaci, Nemci, Židia). Pretože za jednu z hlavných príčin týchto sporov považoval neexistenciu spoločného jazyka, začal už ako školák pracovať na projekte reči, ktorá by túto funkciu mohla plniť. Mala byť, na rozdiel od národných jazykov, neutrálna a ľahko naučiteľná, teda prijateľná ako druhý jazyk pre všetkých, jazyk vyučovaný spoločne s národnými jazykmi a používaný v situáciách vyžadujúcich dorozumenie medzi národmi.[6]

Zamenhof najskôr uvažoval o oživení latinčiny, ktorú sa učil v škole, ale usúdil, že je pre bežné dorozumievanie zbytočne zložitá. Keď študoval angličtinu, všimol si, že časovanie slovies podľa osoby a čísla nie je nutné; že gramatický systém jazyka môže byť oveľa jednoduchší, než sa dovtedy nazdával. Stále však zostávala prekážka v memorovaní sa veľkého množstva slov. Raz Zamenhofa zaujali dva ruské nápisy: швейцарская [švejcarskaja] (vrátnica, odvodené od швейцар [švejcar] – vrátnik) a кондитерская [konditerskaja] (cukráreň, odvodené od кондитер [konditér] – cukrár). Tieto slová rovnakého zakončenia mu vnukli myšlienku, že používanie pravidelných predpôn a prípon by mohlo významne znížiť množstvo slovných koreňov nutných na dorozumenie sa. Aby boli korene čo najmedzinárodnejšie, rozhodol sa prevziať slovnú zásobu predovšetkým z románskych a germánskych jazykov, teda tých, ktoré boli vtedy v školách po celom svete vyučované najčastejšie.[7]

La Esperantisto, prvý esperantský časopis vydávaný od roku 1889 v Norimbergu

Prvý Zamenhofov projekt, nazvaný Lingwe uniwersala, bol viac-menej hotový už v roku 1878, ale autorov otec, učiteľ jazykov, považoval túto prácu za márnu a utopistickú, a zrejme preto rukopis, ktorý mu bol zverený, zničil. V rokoch 1879 – 1885 Zamenhof študoval medicínu v Moskve a vo Varšave. V tej dobe začal znova pracovať na medzinárodnom jazyku. Prvú obnovenú verziu vyučoval v roku 1879 pre svojich priateľov. Po niekoľkých rokoch už prekladal poéziu, aby jazyk čo najviac zdokonalil. V roku 1885 autor napísal:

Keď bol pripravený svoj koncept publikovať, cárski cenzori to odmietli povoliť. Zamenhof bol veľmi sklamaný a voľný čas trávil prekladaním diel ako bol Starý zákon, či niektoré časti Shakespeara. Toto nútené oneskorenie viedlo k ďalšiemu významnému vylepšeniu. V roku 1887 konečne vydal prvú učebnicu «Международный языкъ» (Medzinárodný jazyk). Bol to v podstate ten istý jazyk, akým sa hovorí aj v súčasnosti. Podľa Zamenhofovho pseudonymu, pod ktorým vydal knihu, Doktoro Esperanto (esperanto – dúfajúci), sa jazyk začal označovať ako „Jazyk doktora Esperanto“ a neskôr skrátene ako „esperanto“.[7][9][10][11]

Zamenhofovi prichádzalo veľa nadšených listov, ktoré často prinášali najrôznejšie návrhy úprav jazyka. Všetky podnety zaznamenával a neskoršie ich začal uverejňovať v časopise Esperantisto, vychádzajúcom v Norimbergu. V tom istom časopise aj dal o úpravách dvakrát hlasovať, väčšina čitateľov však so zmenami nesúhlasila. Po týchto hlasovaniach na určitý čas utíchli hlasy volajúce po reforme a jazyk sa začal rozširovať. Najviac odberateľov mal časopis vo vtedajšom Rusku. Veľkou ranou preň bolo, keď ruská cenzúra jeho šírenie zakázala kvôli článku Leva Nikolajeviča Tolstého. Časopis kvôli tomu musel byť zrušený, krátko na to bol však vystriedaný novým, nazvaným Lingvo Internacia. Najskôr ho redigovali vo švédskej Uppsale, neskôr v Maďarsku a nakoniec v Paríži, kde jeho vydávanie zastavila až prvá svetová vojna.[12][13][14]

Prvý Svetový kongres esperanta v Boulogne-sur-Mer (1905)

Nový medzinárodný jazyk začali jeho používatelia skoro používať aj na organizáciu odbornej a záujmovej činnosti na medzinárodnej úrovni. V prvých desaťročiach prebiehala komunikácia v esperante takmer výhradne písomnou formou. Ale po nečakane úspešnom prvom Svetovom kongrese esperanta, usporiadanom v roku 1905 vo francúzskom meste Boulogne-sur-Mer, na ktorom sa overili možnosti používania tejto reči v hovorenej forme, začali naberať na intenzite aj osobné kontakty.

Esperanto začali pre svoju činnosť používať aj rôzne organizácie a hnutia. Už na svetovom kongrese v Barcelone roku 1909 sa uskutočnilo niekoľko stretnutí prítomných katolíkov, ktorí sa nakoniec rozhodli usporiadať v nadchádzajúcom roku, 1910, samostatný kongres katolíckych esperantistov. Počas neho bolo založené Medzinárodné združenie katolíckych esperantistov (IKUE – Internacia Katolika Unuiĝo Esperantista). Časopis Espero Katolika (Katolícka nádej) vychádzal už od roku 1903 a s viac ako 100 rokmi svojej existencie je dnes najdlhšie vychádzajúcim esperantským periodikom.[15]

V roku 1912 sa Zamenhof pri slávnostnom prejave ôsmeho Svetového kongresu esperanta v Krakove vzdal svojej oficiálnej úlohy v hnutí. Desiaty kongres sa mal konať v roku 1914 v Paríži, prihlásilo sa naň takmer 4 000 ľudí, ale nakoniec ho zrušili pre začínajúcu vojnu, Zamenhof sa vtedy musel vrátiť domov cez škandinávske štáty.

Po vojne túžba po harmónii a mieri vzbudila nové nádeje, vďaka čomu sa esperanto veľmi rýchlo šírilo. Prvý povojnový kongres sa konal v roku 1920 v Haagu, 13. svetový kongres v 1921 v Prahe. V roku 1927 bolo vo viedenskom Hofburgu otvorené Medzinárodné esperantské múzeum, v roku 1929 bolo pripojené k Rakúskej národnej knižnici a dnes sídli v samostatnej budove.[16]

Rotterdam, 2008: 93. Svetový kongres esperanta s 1 845 účastníkmi

Snahy o presadenie esperanta ako univerzálneho jazyka sa stretávali s pozitívnou odozvou: Petíciu v jeho prospech adresovanú Organizácii Spojených národov podpísalo vyše 80 miliónov ľudí, v Česko-Slovensku napríklad prof. Jaroslav Heyrovský, nositeľ Nobelovej ceny.[17]

Valné zhromaždenie UNESCO prijalo podobné rezolúcie v Montevideu 10. decembra 1954 a v Sofii 8. novembra 1985. Vzalo v nich na vedomie výsledky dosiahnuté esperantom na poli medzinárodnej duchovnej výmeny aj zblíženia národov sveta a vyzvalo členské štáty, aby sa chopili iniciatívy pri zavádzaní študijných programov o jazykovom probléme a esperante na svojich školách a inštitúciách vyššieho vzdelávania.[18]

K esperantu sa hlásila aj rada predsedov Poľskej akadémie vied. Jubilejného 72. Svetového kongresu esperanta roku 1987 (100. výročie uverejnenia prvej učebnice jazyka) sa vo Varšave zúčastnilo takmer 6 000 ľudí zo 60 národov.

Pokroky dosiahli aj katolícki esperantisti – roku 1990 bol vydaný dokument Norme per la celebrazione della Messa in esperanto, ktorým Svätá stolica povoľuje vysluhovať sväté omše v tomto jazyku bez zvláštneho povolenia. Esperanto sa tak stalo jediným schváleným umelým liturgickým jazykom katolíckej cirkvi.[19][20][21]

Skutočnosť, že mnohé z cieľov esperantského hnutia sa doteraz nepodarilo naplniť, je často prisudzovaná okrem iného technologickej a kultúrnej dominancii Spojeného kráľovstva a Spojených štátov amerických, predovšetkým v období po druhej svetovej vojne, vďaka čomu je v súčasnosti dorozumievacím jazykom väčšiny medzinárodných činností angličtina.[22]

Už na začiatku 20. storočia bolo na území dnešného Slovenska (vtedy severná časť Uhorska) činné esperantské hnutie. Esperantistov a kluby zastrešovala „Uhorská esperantská spoločnosť” a „Verda Standardo”.[23] V Prahe boli činné spolky Bohema Unio Esperantista, ktorý prijímal len organizácie a kluby, a Bohema Asocio Esperantista, ktorý prijímal jednotlivcov. Oba spolky vydávali svoje časopisy.[24] V roku 1907, 20 rokov po zverejnení jazyka Zamenhofom, vydal tolstojovec Albert Škarvan spolu s Rusom N. P. Evstifejevom prvú učebnicu esperanta v slovenčine, „Základy medzinárodnej reči ESPERANTO“.

Po prvej svetovej vojne sa oba pražské spolky zlúčili do Československej Esperantskej Asociácie. Tá bola v roku 1936 premenovaná na Esperantskú Asociáciu v Československej republike. V tomto období bolo hnutie veľmi aktívne, fungovalo mnoho klubov, konalo sa veľa prednášok a kurzov. Esperanto bolo vyučované na školách rôznych stupňov, rádio Bratislava od 1930 vysielalo kurzy a od 1932 aj kultúrny program v esperante. Bola vydaná Československá antológia predstavujúca diela 20 slovenských autorov. V rámci protifašistickej aktivity vychádzali aj preklady protifašistických článkov z esperantských časopisov z obdobia Španielskej občianskej vojny.[23]

Druhá svetová vojna utlmila esperantské hnutie. Bratislavský esperantský klub požiadal o zmenu štatútu a rozšírenie poľa pôsobnosti na celú vtedajšiu Slovenskú republiku a následne sa stal strediskom esperantského hnutia na Slovensku.[23]

13. marca 1946 bola založená „Slovenská esperantská spoločnosť” (SES), schválená bola 24. júla 1946. SES vydávala časopis SES-informoj (SES-informácie), Ernest Váňa začal v roku 1946 vydávať časopis Esperantisto Slovaka. 24. októbra 1946 toho roku sa na stretnutí v Brne dohodli slovenskí a českí esperantisti, že SES bude riadiť činnosť na Slovensku, samostatná česká organizácia činnosť v Česku a tieto dve organizácie budú spolu tvoriť celoštátnu organizáciu. V 1947 sa v Martine uskutočnil prvý celoslovenský kongres, následne v 1948 druhý v Košiciach a v 1949 tretí v Bratislave. SES bola zrušená v 1953 lebo nespĺňala nové prísnejšie požiadavky zákona o spoločenských organizáciách.[23]

Esperantisti boli naďalej organizovaní v záujmových krúžkoch pri rôznych inštitúciách. Na koordinovanie ich činnosti bol v 1955 založený neoficiálny „Celoštátny esperantský poradný výbor”, ktorý existoval približne 2 roky. V 1959 bol dekrétom Ministerstva pre školstvo a kultúru vytvorený „Československý Esperantský Výbor” určený na pomoc organizovaným esperantistom; vydával časopis „Informoj de Ĉeĥoslovaka Esperanta Komitato“. 22. decembra 1967 bol pri Vzdelávacom Inštitúte v Bratislave založený „Poradný výbor pre Esperanto a esperantské krúžky“ s cieľom pripraviť založenie esperantskej organizácie na Slovensku a pripraviť jej stanovy. Cieľ splnil v roku 1968.[23]

12. marca 1969 bol ministerstvom vnútorných vecí SSR schválený „Zväz esperantistov v Slovenskej socialistickej republike” (ZE SSR, neskôr premenovaný na Slovenský esperantský zväz, SEZ, esperantská skratka SEA) s pôsobnosťou na území Slovenska. Prvý kongres Zväzu sa konal v hoteli Esperanto v Pribyline v čase 9.-11. mája 1969. V čase založenia mal Zväz 72 členov, v roku 1977 to bolo 890. V 1976 počas Svetového kongresu esperanta v Aténach bol AESSR prijatý za člena Svetového esperantského zväzu. Ministerstvo kultúry SSR uznávalo kultúrnu hodnotu esperanta a činnosti esperantistov a v 1976 prijalo Zväz do svojej pôsobnosti.[23]

Po Nežnej revolúcii sa činnosť postupne presunula do miestnych klubov a v roku 1994 SEZ dobrovoľne zanikol.[25] V roku 1997 vznikla nová celoštátna zastrešujúca organizácia - Slovenská esperantská federácia (SKEF). V roku 2003 vznikla mládežnícka organizácia SKEJ - Slovenská esperantská mládež, ktorá bola hneď nasledujúci rok schválená za národnú sekciu Celosvetovej esperantskej mládežníckej organizácie.

V júli 2016 SKEF, so spoluorganizátormi, zorganizovala v Nitre 101. ročník Svetového kongresu esperanta.[26] SKEJ pracuje na organizovaní 75. ročníku medzinárodného kongresu esperantskej mládeže, ktorý v 2019 prebehne v Liptovskom Hrádku.

Svetový esperantský zväz (UEA – Universala Esperanto-Asocio), ktorého členovia tvoria najaktívnejšiu časť esperantskej komunity, má svoje krajinské sekcie v 62 štátoch a individuálnych členov v takmer dvojnásobnom počte krajín. Počet predaných učebníc a členské štatistiky miestnych skupín ukazujú, že ľudí s aspoň minimálnymi znalosťami esperanta sú státisíce až milióny. Hovoriaci esperantom sa nachádzajú po celom svete, a to zo značnou koncentráciou v tak rozdielnych krajinách ako je Brazília, Bulharsko, Irán, Japonsko, Kuba či Madagaskar.

Podľa údajov projektu Ethnologue je celkový počet hovoriacich esperantom odhadovaný na 2 milióny, z toho približne 2 000 sú rodení hovoriaci, predovšetkým vďaka medzinárodným manželstvám a používaniu esperanta v domácnosti.[2] Historik a esperantista Ziko Marcus Sikosek označil tento odhad za nadsadený, pričom vychádzal z porovnania zo skutočného počtu hovoriacich v Kolíne nad Rýnom a počtu členov esperantských organizácií.[27] Iné odhady udávajú skromnejšie čísla, obvykle medzi sto tisíc a miliónom. Nepresnosti v údajoch vyplývajú predovšetkým zo skutočnosti, že počet používateľov ktoréhokoľvek medzinárodného pomocného jazyka je ťažké určiť, pretože napríklad pri sčítaní ľudu sa vo väčšine krajín zisťuje len materinský jazyk obyvateľov, ale nie ďalšie jazykové znalosti.[28] Ďalšie nepresnosti odhadu vznikajú z toho dôvodu, že mnohí ľudia, ktorí sa esperanto naučili, nie sú členmi klubov alebo iných organizácií.

lernu! je najnavštevovanejšia webová stránka pre bezplatné štúdium esperanta

Začať sa dorozumievať esperantom sa dá veľmi rýchlo, čo poskytuje ideálny úvod do štúdia cudzích jazykov. Priemerný čas potrebný na jeho naučenie sa uvádza na 6 mesiacov,[29] čo postačuje na cestovanie do cudziny. Písať si je možné už po niekoľkých týždňoch štúdia. Experimentálne a neformálne pozorovania naznačujú, že predchádzajúce učenie sa esperanta môže mať pozitívne účinky na následné štúdium iných cudzích jazykov (hovorí sa o takzvanom propedeutickom účinku). Uskutočnili sa aj pokusy o formálny výskum tohto fenoménu: napríklad skupina študentov, ktorá sa učila rok esperanto a potom tri roky francúzštinu, mala lepšie výsledky než kontrolná skupina, ktorá sa učila francúzštinu celé štyri roky.[30] Podobné výsledky boli získané, aj keď bola druhým jazykom japončina, alebo pri skrátení doby experimentu na polovicu. Zmienená štúdia však už neuvádza, akých výsledkov dosiahli študenti, ktorí sa v prvom roku učili iný cudzí jazyk ako esperanto.

Aj keď sa esperanto vyučuje na niektorých školách (v Česku napríklad na Masarykovej univerzite v Brne a Univerzite Palackého v Olomouci), najčastejšie sa ho ľudia učia ako samoukovia. Využívajú pri tom korešpondenčné alebo multimediálne kurzy, či už prostredníctvom papierovej alebo elektronickej pošty, internetových stránok ako je lernu!, alebo počítačových programov ako „Kurso de Esperanto”. Kurz esperanta pre anglicky hovoriacich na portáli Duolingo je prvým tamojším kurzom plánového jazyka. Často je esperanto vyučované v miestnych esperantských kluboch alebo krúžkoch záujmovej činnosti. Učebnice a učebné pomôcky pre samoukov sú dostupné vo viac ako 100 jazykoch.[31]

Esperanto je ako jediný umelý jazyk uznaným liturgickým jazykom rímskokatolíckej cirkvi

Esperanto nie je oficiálnym jazykom žiadnej krajiny, aj keď na začiatku 20. storočia boli plány založenia Neutrálneho Moresnetu ako prvého esperantského štátu a na krátko existujúcom umelom Ružovom ostrove bol roku 1968 mikronárod, ktorý používal esperanto ako svoj oficiálny jazyk. Tento jazyk však slúži ako oficiálny pracovný jazyk niekoľkých (väčšinou esperantských) neziskových organizácií.[32] Esperanto je tiež jediným schváleným umelým liturgickým jazykom katolíckej cirkvi.[19][20][21] V roku 1924 bolo uznané ako jasný jazyk v telegrafii.[33]

31. októbra 2014 bolo esperanto zapísané na zoznam Poľského nehmotného kultúrneho dedičstva ako siedma položka.[3][4][5]

V roku 1954 Valné zhromaždenie UNESCO uznalo, že výsledky dosiahnuté esperantom sú v súlade s cieľmi tejto organizácie. Následne boli ustanovené oficiálne vzťahy medzi UNESCO a Svetovým esperantským zväzom, ktorý sa stal neštátnou členskou organizáciou kategórie B.[34] Spolupráca medzi nimi pretrváva: Roku 1977 vystúpil generálny riaditeľ UNESCO Amadou-Mahtar M´Bow s prejavom na 62. Svetovom kongrese esperanta v islandskom Reykjavíku. V roku 1985 Valné zhromaždenie UNESCO vyzvalo členské štáty a medzinárodné organizácie ako k zavedeniu študijných programov o jazykovom probléme a esperante v školách, tak aj k preskúmaniu možnosti využitia tohto jazyka v medzinárodnom styku. Svetový esperantský zväz má tiež poradné vzťahy s Organizáciou Spojených národov (OSN), UNICEF, Radou Európy, Organizáciou amerických štátov a Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu.[18][35]

Európska politická strana Európa – Demokracia – Esperanto získala vo voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2004 vo Francúzsku 25 259 hlasov[36] a v roku 2009 28 944 hlasov vo Francúzsku[37] a 11 722 v Nemecku.[38]

Európska esperantská únia predložila v apríli 2012 Európskej komisii jednu z prvých európskych občianskych iniciatív, ktorá navrhuje doplniť európsku hymnu slovami v esperante a umožniť tak občanom EU spievať ju spoločne a posilniť tým európsku identitu pri zachovaní identít národných.[39]

Na základe uznesenia mestskej rady nesie od 11. júla 2006 nemecké mesto Herzberg am Harz oficiálne označenie mesto esperanta (Herzberg am Harz – die Esperanto-Stadt/La Esperanto-urbo). S tým je spojené usporadúvanie kultúrnych a vzdelávacích činností súvisiacich s esperantom, ako aj partnerstvo s poľským mestom Góra uskutočnené na základe esperanta.

Stretnutie esperantistov z partnerských miest Viedne (Bratislava, Brno a Budapešť)

Účastníci Letnej školy esperanta 2010 v Nitre

Každoročne sa koná niekoľko stoviek podujatí, na ktorých účastníci komunikujú v esperante. Podujatia bývajú všeobecné aj špecializované na určitú tému, napríklad vedecký KAEST, mládežnícke IJK, alebo vzdelávací SES. Mnohé z nich možno nájsť v úplnom kalendári esperantských podujatí.[40]

Najväčšími sú Svetové kongresy esperanta organizované každoročne od roku 1905 (s výnimkou rokov svetových vojen) – naposledy usporiadané v mestách Hanoj (Vietnam, 2012), Reykjavík (Island, 2013) a Buenos Aires (Argentína, 2014). Ďalší je plánovaný v Lille (Francúzsko, 2015). V rokoch 1921 a 1996 bola hosťujúcim mestom Svetového kongresu Praha. Prvýkrát sa na Slovensku uskutoční 101. svetový kongres esperanta v roku 2016 v Nitre.[41]

Od roku 1938 sa každoročne, s výnimkou obdobia 2. sv. vojny, koná aj Medzinárodný kongres esperantskej mládeže – v roku 2013 sa uskutočnil v Nazarete (Izrael), v 2014 vo Fortaleze (Brazília). V krajinách susediacich so Slovenskom bol nedávno v Kyjeve (Ukrajina, 2011), Liberci (Česko 2009), Szombathely (Maďarsko, 2008) a v Zakopanom (Poľsko, 2005). Ďalšie sa uskutočnia vo Wiesbadene (Nemecko, 2015) a vo Vroclave (Poľsko, 2016).[42]

Pasporta Servo je služba pre podporu využitia esperanta pri cestovaní. Zabezpečuje ju mládežnícka sekcia Svetového esperantského zväzu. Jej základom je každoročne vydávaná publikácia obsahujúca adresy a kontakty na hostiteľov poskytujúcich bezplatné ubytovanie pre esperantistov, v roku 2011 obsahovala 1087 hostiteľov v 672 mestách 90 krajín. Od roku 2009 je služba zabezpečovaná predovšetkým v elektronickej podobe na internete, tlačený zoznam hostiteľov je ale stále dostupný.[43]

Na mnohých univerzitách je esperanto súčasťou jazykových kurzov, niektoré ho ponúkajú ako nezávislý študijný odbor. Obzvlášť pozoruhodné sú Univerzita Loránda Eötvösa v Budapešti s oddelením esperantológie na katedre všeobecnej aplikovanej jazykovedy a Univerzita Adama Mickiewicza v poľskej Poznani s diplomovým programom interlingvistiky.[44] Bibliografia amerického Združenia moderných jazykov registruje každoročne viac ako 300 odborných publikácií v esperante. Knižnica Esperantského zväzu Spojeného kráľovstva má viac ako 20 tisíc zväzkov. Medzi ďalšie veľké knižnice patrí Hodlerova knižnica v rotterdamskom ústredí Svetového esperantského zväzu, Esperantská knižnica v nemeckom Aalene alebo knižnica Medzinárodného esperantského múzea vo Viedni, ktoré je súčasťou Rakúskej národnej knižnice. Knižnice vo Viedni a Aalene poskytujú informácie o svojich zbierkach tiež na internete a sú dostupné prostredníctvom medzinárodnej medziknižničnej výpožičnej služby. Na Slovensku funguje slovenský esperantský archív v obci Plevník-Drienové. V Česku je od roku 2008 v prevádzke Múzeum esperanta vo Svitavách.

Konferencia o využití esperanta vo vede a technike (Modra, 2010)

Esperantisti sú združení aj v rozmanitých odborných združeniach, napríklad lekári, spisovatelia, železničiari, vedci, hudobníci a mnohí ďalší. Tieto združenia často vydávajú svoje vlastné časopisy, organizujú konferencie a pomáhajú rozširovať profesionálne a špeciálne využitie esperanta. Medzinárodná akadémia vied v San Maríne, ktorá zaradila esperanto medzi svojich päť pracovných jazykov, uľahčuje spoluprácu na univerzitnej úrovni. Na Slovensku a v Česku sa už od roku 1978 usporadúva Konferencia o využití esperanta vo vede a technike. Pôvodné a preložené publikácie pravidelne vychádzajú v odboroch astronómia, botanika, entomológia, chémia, právo a filozofia. Esperantská Wikipédia vznikla ako jedna z prvých jazykových verzií. Existujú záujmové organizácie esperantistov, ako sú skauti, zrakovo postihnutí, hráči šachu, alebo go (japonská národná hra). Mládežnícka sekcia Svetového esperantského zväzu – Svetová esperantská mládežnícka organizácia (TEJO) organizuje medzinárodný kongres a vydáva svoje vlastné periodiká. Budhisti, šintoisti, katolíci, kvakeri, protestanti, mormóni a baháisti majú vlastné esperantské organizácie.[45]

Komiksy Asterix, Tintin a Malý Spirou v esperantskom preklade

V esperante existuje tak pôvodná, ako aj preložená literatúra, v celkovom množstve asi 50 000 titulov.[46][47] Bohatú literárnu tradíciu esperanta uznáva aj Medzinárodný PEN klub, ktorého esperantská sekcia bola založená počas 60. kongresu klubu v septembri 1993. Medzi významných súčasných spisovateľov píšucich v esperante patrí: Trevor Steele (Austrália), István Nemere (Maďarsko), Spomenka Štimec (Chorvátsko); básnici Michail Gišpling (Rusko/Izrael), Abel Montagut (Španielsko) a Eli Urbanová (Česko); esejisti a prekladatelia Probal Dasgupta (India) a Kurisu Kei (Japonsko). Škótsky básnik William Auld bol za svoju básnickú tvorbu v Esperante niekoľkokrát (o. i. v rokoch 1999 a 2000) navrhnutý na Nobelovu cenu za literatúru.

Esperantský preklad Starého a Nového zákona vyšiel v roku 1926, ekumenická verzia, vrátane deuterokanonických kníh, v roku 2006.[48] Medzi známe literárne diela preložené do esperanta a vydané v poslednej dobe sa zaraďuje napríklad Starec a more od Hemingwaya, Pán prsteňov od Tolkiena, Sto rokov samoty od García Márquéza, Štvorveršie od Omara Chajjáma, Plechový bubienok Güntera Grassa, Milión Marca Pola či veľká rodinná sága Sed v červenom dome Cchao Süe-čchina. Pre deti je okrem Asterixa, Medvedíka Pú a Tintina preložená napríklad aj Pipi Dlhá Pančucha a všetky knihy Mimínkov fínskej autorky Tove Janssonovej, texty niektorých prekladov sa dajú nájsť na internete. Naopak, do slovenčiny bola preložená napríklad Maškaráda, kniha Tivadara Sorosa vydaná v esperante roku 1965: autor v nej popisuje život rodiny v Budapešti počas nacistickej okupácie.

Hudobné žánre v esperante zahŕňajú ľudové piesne, rôzne rockové podžánre, kabarety, piesne pre sólistov a pre zbory aj operu. Populárni hudobní skladatelia a umelci, vrátane britského Elvisa Costella a amerického Michaela Jacksona, nahrali piesne v esperante, komponovali skladby inšpirované týmto jazykom, alebo ho používali vo svojich propagačných materiáloch. Niektoré piesne z albumu Esperanto od Warner Brothers, ktoré vyšlo celé v esperante v Španielsku v novembri 1996, dosiahli vysoké umiestnenie v španielskych hitparádach. Existujú aj klasické diela pre orchester a zbor s esperantskými textami, ako napríklad Sútra srdca od Lou Harrisona a Prvá symfónia od Davida Gainesa (obaja z USA). Vo francúzskom meste Toulouse sídli hudobné vydavateľstvo Vinilkosmo, ktoré sa špecializuje na produkciu a distribúciu esperantskej hudby.

Známa slovenská pop-rocková skupina Team po veľkom úspechu svojho prvého albumu Team tento album nahrala aj v esperante – následne koncertovali na niekoľkých zahraničných esperantských podujatiach.[49] Milan Dočekal, jeden z členov Teamu, sa esperantskou verziou piesne Drahá, vráť mi hlavu zúčastnil na výberovom albume Vinilkosmo kompil' Volumo 2,[50] neskôr vydal vlastný album s viacerými piesňami v esperante.[51] V esperante koncertuje aj Peter Bažík, víťaz prvého Česko-slovenského X Factoru.[52] Slovenská skupina Qexteto Esperanto (v čase 1970-1999 sa volala Kvarteto Esperanto) vydala rovnomenný album so slovenskými ľudovými piesňami v modernej úprave v slovensko-esperantskej verzii v preklade E. V. Tvarožka. Album Flugu falko (Zaleť, sokol) speváčky Elizabeth Díaz Marcheco a detského zboru s klavírnym sprievodom Štefana Ternóczkyho predstavil viacero ľudových piesní preložených do esperanta, hlavne zo slovenčiny.

Dostupných je viacero spevníkov, tak v knižnej ako aj elektronickej podobe. Ich zameranie sa rôzni, napr. KANTARETO. Ĉeĥoslovakaj popolaj kantoj predstavuje 57 českých a slovenských ľudových piesní preložených bratmi Filipovcami, zatiaľ čo Turisma kantaro sa zameriava na piesne na cesty a stanovanie. Hlavný internetový esperantský spevník KantarViki v máji 2013 prekonal hranicu 3 000 piesní, tak pôvodných, ako aj preložených.[53] Na slovenskom internete sa na esperantskú hudbu zameriava Esperantsko-slovenský spevník.[54]

Záber z natáčania filmu Angoroj (Tiesne) (1964), prvého celovečerného filmu s pôvodným esperantským znením

Divadelné hry od dramatikov tak rôznych, ako Goldoni, Ionesco, Shakespeare a Alan Ayckbourg, sa v posledných rokoch hrajú aj v esperante. Niekedy sa esperanto používa vo filmoch ako kulisa, napríklad v Chaplinovom Diktátorovi v ňom boli písané nápisy a plagáty, inokedy na vykreslenie atmosféry budúcnosti (napríklad v akčnom filme Blade: Trinity alebo v komediálnom vedecko-fantastickom seriáli Červený trpaslík). Celovečerné filmy sú však menej obvyklé. Napriek tomu existuje asi 15 celovečerných filmov, ktoré sa témy esperanto nejakým spôsobom dotýkajú.[55] Pozoruhodnou výnimkou je kultový film Incubus (v hlavnej úlohe William Shatner), ktorého dialógy sú výlučne v esperante. Do esperanta sú prekladané aj titulky k filmom; organizovaniu ich prekladania a ich zhromažďovaniu sa venuje webová stránka Verda Filmejo.[56] Od Verda Filmejo sa odčlenila tvorivá skupina Filmoj sen Limoj (slov. Filmy bez hraníc) s cieľom pripravovať esperantské znenie k filmom. Táto skupina tiež v roku 2011 organizovala v São Paulo v Brazílii prvý esperantský filmový festival, v rámci ktorého prebehla aj súťaž veľmi krátkych filmov.[57] V poslednej dobe sa tiež objavilo niekoľko amatérskych esperantských filmových projektov a spoločností, ktoré produkujú krátkometrážne filmy plne v esperante, obvykle v dĺžke niekoľko desiatok minút.

V esperante sa pravidelne vydáva viac ako 100 časopisov a revue, vrátane spravodajského mesačníka „Monato“ (Mesiac), literárnej revue „Beletra almanako“ (Beletristický almanach) a revue „Esperanto“ Svetového esperantského zväzu. Tieto a viaceré ďalšie významné časopisy sú svojim predplatiteľom dostupné aj v elektronickej podobe, vrátane archívu starších čísel. Dvojtýždenník „Eventoj“ (Udalosti) je v elektronickej verzii dostupný bezplatne. Ďalej vychádzajú periodiká zamerané na esperantské hnutie, lekárstvo, prírodné vedy, časopisy s náboženskou tématikou, pre mládež, pre učiteľov, ale aj literárne revue a rôzne špeciálne zamerané časopisy. Počas celých dejín esperanta je známych minimálne 14 143 periodík v alebo o esperante.[58]

Esperantská redakcia Poľského rozhlasu pripravuje každodenné dvadsaťminútové internetové vysielanie v esperante

Rozhlasové stanice v Brazílii, Číne, Kube či Vatikáne vysielajú v esperante pravidelné relácie. Niektoré rozhlasové programy sa dajú počúvať aj na internete, ďalšie stanice (profesionálne aj amatérske) pôsobia primárne na internete. Televízne kanály v rôznych krajinách vysielajú kurzy esperanta, vrátane 16-dielnej úpravy kurzu BBC „Mazi en Gondolando“ (Mazi v Gondolande), ktorý vysielal kanál TVP 1. V rokoch 2005 – 2006 bol v prevádzke aj projekt medzinárodnej esperantskej internetovej televízie „Internacia Televido.“

Elektronické siete a predovšetkým internet sú najrýchlejšie rastúcimi prostriedkami komunikácie medzi užívateľmi esperanta. Existujú stovky diskusných skupín v esperante, ktoré sa zaoberajú rozmanitými témami, od používania esperanta v rodine až po všeobecnú teóriu relativity. Esperanto sa využíva aj v komunikácii pomocou rýchlych správ, ako sú ICQ, IRC, Skype, Jabber či Paltalk. Webové stránky v esperante sa počítajú na státisíce. Prekladač Google Prekladač od 22. februára 2012 podporuje esperanto ako svoj dokopy 64. jazyk a 1. plánový jazyk.[59] Najväčší esperantský výkladový slovník, Plena Ilustrita Vortaro (skoro 50 000 lexikálnych jednotiek), je od 4. apríla 2012 dostupný na internete.[60] Esperantská Wikipédia 28. septembra 2018 dosiahla 250 000 článkov (32. najväčšia Wikipédia podľa počtu článkov), pričom podľa kvality 1 000 najdôležitejších článkov bola na 16. mieste spomedzi viac ako 200 jazykových verzií Wikipédie.[61]

Kardinál Miloslav Vlk, ktorý sa v mladosti venoval esperantu, je čestným členom Českej esperantskej mládeže

Svetový esperantský zväz (UEA) vydáva knihy, revue a ročenku so zoznamom esperantských organizácií a miestnych predstaviteľov na celej Zemi. Tieto publikácie, spolu s informáciami o nosičoch CD, DVD, kazetách atď. sa nachádzajú v katalógu kníh, ktorý si je možné od UEA písomne vyžiadať alebo prehliadať na jeho webovej stránke. Kníhkupectvo UEA má v zásobe viac ako 3 500 titulov. Séria „Esperantské dokumenty“, ktorú UEA vydáva v esperante, angličtine a francúzštine, obsahuje štúdie a referáty o aktuálnej situácii esperanta. Tieto publikácie je možné získať v ústredí UEA v Rotterdame.

Najväčším esperantským medzinárodným združením je Svetový esperantský zväz (UEA) so sídlom v Rotterdame. Založil ho Hektor Hodler v roku 1908. Jeho mládežnícka sekcia, Celosvetová esperantská mládežnícka organizácia (TEJO), vznikla v roku 1938. Okrem nej má UEA mnoho ďalších odborných sekcií, ktoré združujú esperantistov podľa ich ďalších záujmov.[62]

Hlavnými reprezentantmi esperanta na Slovensku sú Slovenská esperantská federácia (SKEF),[63] ktorá zastrešuje niektoré miestne esperantské kluby a jednotlivcov, a Slovenská esperantská mládež (SKEJ).[64] Popri nich (k februáru 2019) funguje 8 miestnych klubov.[65] Na Slovensku sú ďalší jednotliví esperantisti, ktorých počet je ťažké určiť, lebo sa nezapájajú do činnosti organizácií, prípadne jazyk používajú len pasívne.

Na Slovensku sú organizované viaceré esperantské podujatia. Každý rok sa koná Celoslovenské esperantské stretnutie, ktoré býva spájané s valnou hromadou SKEF a SKEJ, prípadne ich kongresom. Od roku 2008 organizuje E@I, lernu! a SKEJ Letnú školu esperanta. Na prelome rokov 2008 – 2009 v Liptovskom Mikuláši debutovalo viacročné podujatie Ago-Semajno, ktoré vtedy spoluorganizovali SKEJ, Poľská esperantská mládež, klub Varšavský vietor a Liptovský esperantský klub.[66] Na Slovensku sa organizuje aj odborné podujatie Konferencia o využití esperanta vo vede a technike (KAEST), ktorej prvý ročník, ešte pod názvom AEST, sa konal v 1978 v Žiline. V júli 2016 sa v Nitre uskutočnil 101. ročník svetového kongresu esperanta (UK 2016) ako prvé UK na Slovensku,[41] v lete 2019 v Liptovskom Hrádku prebehol 75. ročník medzinárodného kongresu esperantskej mládeže (IJK 2019) ako prvé IJK na Slovensku.[67]

Na zápis jazyka sa používa 28 písmen:

Tlačené aj písané písmená esperantskej abecedy

Väčšina písmen sa v esperante píše a hlásky sa vyslovujú rovnako ako v slovenčine. Nájdeme však aj drobné rozdiely. Písmeno ĝ sa vyslovuje ako dž v slove džem; tiež používanie polohlásky ŭ nie je v slovenčine bežné: vyskytuje sa len v dvojhláskách aŭ, eŭ ktoré sa potom vyslovujú rovnako ako dvojhlásky au, eu v slovenčine v slovách automobil či leukocyt. Skupiny au, eu sa v esperante vyslovujú ako dve samostatné hlásky, čo má v slovenčine obdobu napríklad v slovách naučiť či pneumatika, ktoré sa vlastne vyslovujú ako na-učiť, pne-umatika. Esperanto je teda v tomto ohľade presnejšie než slovenčina, ktorá v týchto prípadoch neprepisuje dokonale foneticky a nerozlišuje, či ide o dvojhlásku, alebo nie. Slabiky di, ti, ni, li, de, te, ne, le sa vyslovujú nezmäkčene, rovnako ako v slovenčine v slovách diktátor, tinktúra alebo nikotín.[69]

Slovná zásoba pochádza z rôznych národných jazykov. Niektoré nové slová aj z neeurópskych, napríklad z japončiny, ide však o medzinárodne známe korene; väčšina ale pochádza z hlavných európskych jazykov – predovšetkým z latinčiny, španielčiny, francúzštiny, nemčiny a angličtiny. Pre značnú zhodu koreňov v týchto jazykoch sa veľa esperantských koreňov objavuje vo viacerých národných jazykoch. Systém predpôn a prípon významne redukuje počet slov, ktoré je potrebné sa učiť a uľahčuje naučiteľnosť. Prípony a predpony však v esperante zároveň fungujú ako bežné slová.

Pomenovanie dní v týždni bolo prevzaté z románskych jazykov, podľa francúzskych tvarov (dimanĉo, lundo, mardo…), názvy mnohých častí tela z latinčiny či gréčtiny (hepato, okulo, brako, koro, reno…) a označenia časových jednotiek z germánskych jazykov, podľa nemeckých tvarov (jaro, monato, tago…). Mená zvierat a rastlín pochádzajú väčšinou z vedeckých latinských mien.

Mnohé korene sú zrozumiteľné v niekoľkých odlišných jazykoch:

• abdiki – zrozumiteľné v angličtine, francúzštine, taliančine a latinčine
• abituriento – zrozumiteľné v nemčine a ruštine
• ablativo – zrozumiteľné v angličtine, taliančine, latinčine a španielčine
• funto – zrozumiteľné v jidiš, nemčine, poľštine a ruštine
• ŝnuro – zrozumiteľné v slovenčine, češtine, nemčine a poľštine

Esperanto sa prirovnáva k jazykovej a národnostnej skladačke

• z románskych jazykov
  • z latinčiny: abio (jedľa), sed (ale), tamen (predsa), okulo (oko), akvo (voda)
  • z francúzštiny: dimanĉo (nedeľa), fermi (zatvoriť), ĉe (pri), frapi (klopať), ĉevalo (kôň)
  • z taliančiny: ĉielo (nebo), fari (robiť), voĉo (hlas)
  • z viacerých románskych jazykov facila (ľahký), fero (železo), tra (cez), verda (zelený)
• z germánskych jazykov:
  • z nemčiny: baldaŭ (čoskoro), bedaŭri (ľutovať), haŭto (koža), jaro (rok), nur (len), hundo (pes), bildo (obraz)
  • z angličtiny: birdo (vták), mitingo (zhromaždenie), spite (napriek), suno (slnko), ŝarko (žralok), jes (áno)
  • z viacerých germánskych jazykov: fiŝo (ryba), fremda (cudzí), grundo (pôda), ofta (častý), somero (leto), ŝipo (loď)
• zo slovanských jazykov:
  • z poľštiny: ĉu (opytovacia častica), krado (mreža), luti (spájkovať), moŝto (výsosť – zdvorilostný titul)
  • z ruštiny: barakti (bojovať), vosto (chvost)
  • z češtiny: ne (nie), roboto (robot), knedliko (knedľa), ĉerpi (čerpať)
  • z viacerých slovanských jazykov: klopodi (usilovať), krom (okrem), prava (správny), celo (cieľ), serpo (kosák)
• z ďalších indoeurópskych jazykov
  • z gréčtiny: hepato (pečeň), kaj (a), biologio (biológia), politiko (politika)
  • z litovčiny: du (dva), ju (čím), tuj (hneď)
  • zo sanskritu: budho (budha), nirvano (nirvána), pado (chodník)
• z ugrofínskej skupiny uralských jazykov
  • z lapončiny: boaco (sob), jojko (tradičný laponský hrdelný spev)
  • z fínčiny: lirli (zurčať, klokotať), saŭno (sauna)
  • z maďarčiny: ĉako (čiapka k rovnošate), ĉardaŝo (čardáš), ĉuro (ľudské semeno)
• zo semitských jazykov
  • z hebrejčiny: kabalo (kabala)
  • z arabčiny: kadio (kádí), aŭ (alebo)
• z ďalších jazykov
  • z japončiny: cunamo (cunami), hajko (hajku), zeno (zen)
  • z čínštiny: tofuo (tofu)

Zamenhof tiež starostlivo vytváral malý počet pôvodných slovných koreňov a predovšetkým predpôn a prípon, z ktorých je tvorená väčšina slov. Vďaka tomu je možné sa v esperante vyjadrovať plynulo už po naučení neveľkého počtu koreňov (asi 500 – 2 000 slov, predpôn a prípon).

Napriek tomu, že sa Zamenhof snažil esperanto zmedzinárodniť, kvôli svojej slovnej zásobe zostalo do značnej miery európske. Táto črta však nie je pozorovateľná len v esperante: väčšina projektov umelých jazykov používa spoločné európske slovné korene. Hlavným rozdielom medzi esperantom a inými plánovanými jazykmi je neeurópska gramatika, o ktorú sa snažil predovšetkým sám Zamenhof. Gramatické slovíčka (napríklad prípony) sú ale prispôsobené tak, že si mnohí Európania rozdielnosť gramatiky ani neuvedomia.

Podstatné meno má vždy koncovku -o, množné číslo -j. Esperanto má len dva gramatické pády: nominatív (nominativo, zhoduje sa so slovenským nominatívom) a akuzatív (akuzativo, zhoduje sa so slovenským akuzatívom). Akuzatív sa tvorí pripojením koncovky -n: la patro – la patron, la patroj – la patrojn. Ostatné gramatické pády sa vyjadrujú pomocou predložiek, napr.: kun la patro – s otcom, al la patro – k otcovi, de la patro – od otca.

Prídavné meno má vždy koncovku -a a skloňuje sa ako podstatné meno. Druhý stupeň sa tvorí pomocou príslovky pli – viac, tretí pomocou príslovky plej – najviac; porovnávacie slovo „ako, než” sa prekladá ako ol: napr. pli blanka ol neĝo – belší ako sneh; la plej blanka – najbelší.

• Osobné zámená sú: mi – ja; vi – ty, vy, Vy; li – on; ŝi – ona; ĝi – ono; ni – my; ili – oni, ony. Ak je v druhej osobe potrebné rozlíšiť jednotné a množné číslo, pre jednotné je možné použiť zámeno ci – ty, používa sa však len zriedka, hlavne v umení. Zámeno oni sa používa k vyjadreniu neurčitého podmetu, podobne ako nemecké man či francúzske on: oni diras – vraví sa.
• Privlastňovacie zámená sa tvoria koncovkou prídavného mena -a: mia – môj. Zámená sa skloňujú rovnako ako podstatné mená: min – ma, mňa.
• Ďalšie druhy zámen sú realizované ako súvzťažné slová.

• Základne číslovky sa neskloňujú: 1 – unu, 2 – du, 3 – tri, 4 – kvar, 5 – kvin, 6 – ses, 7 – sep, 8 – ok, 9 – naŭ, 10 – dek, 100 – cent, 1 000 – mil.

Čísla sa tvoria jednoduchým zoradením čísloviek, stovky a desiatky sa spájajú do jedného slova, ostatné rády sa píšu oddelene: 5432 – kvin mil kvarcent tridek du.

• Radové číslovky používajú koncovku prídavného mena (-a): kvara – štvrtý.
• Zlomky majú príponu -on-: kvarono – štvrtina.
• Skupinové číslovky sa tvoria príponou -op-: kvaropo – štvoro.
• Násobné číslovky označuje prípona -obl-: kvarobla – štvornásobný, kvaroble – štvornásobne.
• Podielové číslovky nasledujú po predložke po: po kvar – po štyroch.
• Číslovky môžu niesť aj koncovku podstatného mena či príslovky: kvaro – štvorka, kvare – po štvrté.

Esperanto rozlišuje pravidelnými koncovkami tieto tri slovesné časy:
-is – minulý
-as – prítomný
-os – budúci

Sloveso sa nemení ani v osobe, ani v čísle: mi faras – robím, la patro faras – otec robí, ili faras – oni/ony robia. Prítomný čas má koncovku -as, minulý -is, budúci -os, podmieňovací spôsob -us, rozkazovací spôsob -u, neurčitý spôsob -i.

Príčastia a prechodníky majú v esperante väčšiu rozlišovaciu schopnosť ako v bežných jazykoch.

Rozlišujeme šesť príčastí:

• Príčastie prítomné činné sa tvorí príponou -ant-: faranta – robiaci.
• Príčastie minulé činné sa tvorí príponou -int-: farinta – robivší.
• Príčastie budúce činné sa tvorí príponou -ont-: faronta – chystajúci sa robiť.
• Príčastie prítomné trpné sa tvorí príponou -at-: farata – robený.
• Príčastie minulé trpné sa tvorí príponou -it-: farita – urobený.
• Príčastie budúce trpné sa tvorí príponou -ot-: farota – má byť urobený.

Prechodníky sa tvoria použitím príslovkovej koncovky –e za tvarom príčastia: farante – robiac, farinte – urobiac, faronte – hodlajúci robiť.

Všetky tvary trpného rodu sa tvoria pomocou príslušného tvaru pomocného slovesa esti – byť a trpného príčastia daného slova, pričom sa pre konateľa používa predložka de: ŝi estas amata de ĉiuj – (ona) je všetkými milovaná.

Medzi súvzťažné slová patria korelatívne zámená a zámenné príslovky. Systém ich odvodzovania je pravidelný a prehľadne uvedený v nasledujúcej tabuľke:

• Príslovky odvodené od prídavných mien majú koncovku -e, stupňujú sa rovnako ako prídavné mená: laŭta – hlasný, laŭte – hlasno; mia frato kantas pli bone ol mi – môj brat spieva lepšie ako ja.

• Predložky sa všetky spájajú s nominatívom, niektoré (pri určení smeru) tiež s akuzatívom: en la domo – v dome, en la domon – do domu. Pri odpovedaní na otázku „kam“ sa vďaka použitiu akuzatívu môže predložka celkom vynechať: hejmen – domov, Bratislavon – do Bratislavy. Každá predložka má určitý a stály význam; v nerozhodnom prípade sa môže použiť neurčitá predložka je, ktorá sa prekladá podľa kontextu rôzne: sopiro je la patrujo – túžba po vlasti, Je kioma horo? – O koľkej?.

• Spojky sa používajú rovnako ako v slovanských jazykoch.

• Člen určitý (la) je rovnaký pre všetky rody a pády v jednotnom aj v množnom čísle. Neurčitý člen neexistuje.

• Výslovnosť je fonetická – každé slovo sa číta tak, ako je napísané (pozri sekciu Abeceda).

• Prízvuk je u viacslabičných slov vždy na predposlednej slabike, vyslovuje sa teda: Mi ĉion povas fari en tiu, kiu min fortikigas.

• Zložené slová sa tvoria prostým spojením slov, pričom je možné odtrhnúť koncovku: skrib-maŝino – písací stroj, maŝin-skribo – strojové písmo, strojom písané písmo.

• Zápor sa tvorí vo vete len jedným záporným slovom (záporkou): Nikto to nevidel – Neniu tion vidis (Nesprávne: Neniu tion ne vidis) Nikto z nás nikdy nič také nevidel – Neniu el ni iam ion tian vidis. (Nesprávne: Neniu el ni neniam nenion tian ne vidis)

• Takzvané cudzie slová sa z iných jazykov štandardne preberajú bez zmeny, píšu sa však foneticky.[69]