Gabriel García Márquez

Narodil sa v Kolumbii v meste Aracataca v čase, keď v nej vrcholila tzv. Banánová revolúcia. Ako najstaršieho z dvanástich súrodencov ho vychovávali jeho starí rodičia, ktorí mali na jeho tvorbu značný vplyv. Jeho starý otec bol plukovníkom na strane liberalistov v kolumbijskej občianskej vojne a stará matka mu rozprávala príbehy z čias Banánovej revolúcie. Po smrti starého otca sa ako osemročný vrátil k rodičom a súrodencom, ktorých si sotva pamätal. Tam začal navštevovať základnú a neskôr aj strednú školu. Vzhľadom na to, že Márquez bol bystré a nadané dieťa, poskytli mu štipendium, vďaka ktorému mohol bez problémov dokončiť strednú školu.

Neskôr začal v Bogote študovať právo, ktoré však nedokončil a začal sa venovať žurnalistike. V tom čase začal uverejňovať svoje prvé poviedky v novinách El Heraldo.

Od roku 1948 bol novinárom a dopisovateľom rôznych provinčných novín. Ako spravodajca významného bogotského listu El Espectador pôsobil v Európe i na revolučnej Kube. V päťdesiatych rokoch napísal niekoľko poviedkových próz, s ktorými nebol veľmi spokojný, a tak sa pustil do písania filmovej kritiky, v Ríme dokonca vyštudoval réžiu.

V roku 1955 vyšiel jeho prvý román Opadané lístie v malom bogotskom vydavateľstve potom, ako ho v prvom odmietli.

V roku 1958 sa vrátil do Kolumbie a oženil sa s Mercedes Barchovou. V roku 1961 sa s rodinou presťahoval do Mexika. Sústredil sa na rodinu (narodili sa im dvaja synovia Rodrigo a Gonzalo) a v Barcelone písal aj filmové scenáre.

V roku 1967 sa konečne dostavil literárny úspech, Sto rokov samoty, za tri roky sa predalo viac než pol milióna výtlačkov. Táto kniha mu priniesla dlho očakávanú slávu a peniaze, ktoré mu umožnili venovať sa písaniu. Medzitým sa začal aktívne zapájať aj do politického diania.

V roku 1982 dostal Nobelovu cenu za literatúru a peniaze použil na vytvorenie vlastného denníka „El Otro“. Bol veľmi dobrým priateľom Fidela Castra.

V roku 1999 ochorel na rakovinu lymfatických uzlín, neskôr trpel demenciou.[3]

Žil v Mexiku, kde aj zomrel vo svojom dome[4], 17. apríla 2014 na zápal pľúc.

• 1955 - Opadané lístie (La hojarasca) - v tejto próze sa prvý raz stretávame s fiktívnym mestečkom Macondo, v ktorom sa odohráva aj dej niektorých ďalších diel. Macondo je zvláštny svet, v ktorom existuje súčasne reálno i nadreálno.
• 1959 - 90 dní za železnou oponou (90 días en la Cortina de Hierro)
• 1961 - Plukovníkovi nemá kto písať (El coronel no tiene quien le escriba)
• 1962 - Pohreb Veľkej matky (Los funerales de la Mamá Grande)
• 1962 - Oči modrého psa (Ojos de perro azul)
• 1962 - Zlá hodina (La mala hora)
• 1967 - Sto rokov samoty (Cien años de soledad)
• 1975 - Patriarchova jeseň (El otoño del patriarca)
• 1970 - Rozprávanie stroskotanca (Relato de un náufrago)
• 1978 - Neuveriteľný a smutný príbeh o nevinnej Eréndire a jej ukrutnej babičke (La increíble y triste historia de la cándida Eréndira y de su abuela desalmada)
• 1978 - Z ciest po socialistických krajinách (De viaje por los países socialistas)
• 1981 - Kronika vopred ohlásenej smrti (Crónica de una muerte anunciada)
• 1985 - Láska v čase cholery (El amor en los tiempos del cólera) - román hyperbolizuje latinsko-americký mýtus o veľkej láske.
• 1989 - Generál v labyrinte (El general en su laberinto)
• 1992 - Dvanásť príbehov z cudziny (Doce cuentos peregrinos)
• 1994 - O láske a iných démonoch (Del amor y otros demonios) - román sa zaoberá problematikou vyháňania zlých duchov.
• 1996 - Správa o únose (Noticia de un secuestro)
• 2002 - Román môjho života
• 2004 - Spomienka na moje smutné pobehlice

• 1969 - Sto rokov samoty
• 1973 - Sto rokov samoty
• 1984 - Kronika vopred ohlásenej smrti, preložila Jarmila Srnenská (I. vydanie)
• 1986 - Zlá hodina, preložil Vladimír Oleríny (I. vydanie)
• 1995 - Dvanásť príbehov z cudziny, preložila Eva Palkovičová (I. vydanie)
• 1997 - O láske a iných démonoch, preložila Eva Palkovičová (I. vydanie)
• 1999 - Sto rokov samoty, preložil Ivan Puškáč (I. vydanie)
• 1999 - Oči modrého psa, preložil Vladimír Oleríny
• 2000 - Kronika vopred ohlásenej smrti, preložila Jarmila Srnenská (II. vydanie)
• 2000 - Láska v čase cholery, preložila Martina Slezáková (I. vydanie)
• 2001 - Generál v labyrinte, preložila Martina Slezáková (I. vydanie)
• 2003 - O láske a iných démonoch, preložila Eva Palkovičová (II. vydanie)
• 2003 - Opadané lístie, preložil Vladimír Oleríny (I. vydanie)
• 2004 - Spoveď stroskotanca, preložila Eva Palkovičová (I. vydanie)
• 2004 - Plukovníkovi nemá kto napísať, preložil Vladimír Oleríny
• 2004 - Sto rokov samoty, preložil Ivan Puškáč (II. vydanie)
• 2004 - Román môjho života, preložila Martina Slezáková
• 2005 - Pohreb Veľkej matróny, preložil Vladimír Oleríny
• 2005 - Spomienka na moje smutné pobehlice, preložila Eva Palkovičová
• 2005 - Správa o jednom únose, preložil Vladimír Oleríny
• 2005 - Neuveriteľne smutný príbeh o nevinnej Eréndire a jej bezcitnej starej matke, preložil Vladimír Oleríny
• 2007 - Zlá hodina, preložil Vladimír Oleríny (II. vydanie)
• 2007 - Kronika vopred ohlásenej smrti, preložila Jarmila Srnenská (III. vydanie)
• 2007 - Láska v čase cholery, preložila Martina Slezáková (II. vydanie)
• 2008 - Spoveď stroskotanca, preložila Eva Palkovičová (II. vydanie)
• 2008 - Sto rokov samoty, preložil Ivan Puškáč (III. vydanie)
• 2008 - Láska v čase cholery, preložila Martina Slezáková (III. vydanie)
• 2008 - Generál v labyrinte, preložila Martina Slezáková (II. vydanie)
• 2009 - Patriarchova jeseň, preložil Peter Brabenec
• 2010 - Opadané lístie, preložil Vladimír Oleríny (II. vydanie)
• 2010 - Dvanásť príbehov z cudziny, preložila Eva Palkovičová (II. vydanie)

1. MÁRQUEZ, Gabriel García. Žít, abych mohl vyprávět. Praha : Odeon, 2003. ISBN 80-207-1150-3. S. 57.
2. Author Gabriel Garcia Marquez dies [online]. 2014-04-17, [cit. 2014-04-17]. Dostupné online.
3. Gabriel García Márquez: Literaturnobelpreisträger leidet an Demenz, Spiegel Online, 8. júl 2012.
4. Spiegel Online: Literaturnobelpreisträger: Schriftsteller Gabriel García Márquez ist tot

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gabriel García Márquez