Litovčina

Litovčina v 16. storočí

Východobaltské jazyky sa oddelili od západobaltských jazykov (hypoteticky nazývaných protobaltské jazyky) medzi rokmi 400 – 600. Diferenciácia medzi litovským a lotyšským jazykom sa začala okolo roku 800, ale ešte dlho po tom boli tieto dva jazyky dialektami jedného litovského jazyka. V 13. – 14. storočí mali veľký vplyv na vývoj lotyšského a litovského jazyka Livónci, ktorí v tomto období obsadili územia okolo rieky Daugavy. Toto územie takmer zhodovalo s územím dnešnej Litovskej republiky. Definitívne zmizli až v 17. storočí.

Najstaršia písomná pamiatka litovského jazyka pochádza z roku 1545. Je to prepis modlitby zo skoršieho originálu napísaný rukou na poslednej strane knihy Tractatus sacerdotalis vytlačenej v Štrasburgu. Text je napísaný v dzukiijskom dialekte. Ale niet pochýb o tom, že cirkevné litovské texty sa rozširovali na území Litvy už skôr – dokonca v 14. storočí. Veď v roku 1387 bolo v Litve oficiálne prijaté kresťanstvo a litovský ľud sa potreboval vzdelať aj v tomto smere. V historických análoch sa píše, že prvé cirkevné texty do litovského jazyka prekladal už Jogail

Súčasný litovský jazyk sa začal formovať v polovici 16. storočia. V roku 1547 v Kaliningrade (po litovsky: Karaliaučus) bola vytlačená prvá litovská kniha – luteránsky katechizmus Martiniasa Mažvidasa – v žemajtskom dialekte. Je to vlastne prvá litovská učebnica čítania a písania, v ktorej autor spomína pojem litovská abeceda a niekoľko ním vymyslených gramatických termínov. Úroveň gramotnosti litovcov na prelome 17. a 18. storočia bola nízka, preto knihy boli všetkým dostupné. Vydaním tejto knihy sa od tohto momentu v Litve datuje vznik spisovného litovského jazyka.

V roku 1620 vyšla prvá Učebnica litovčiny – Dictionarium trium linguarum – od Konstantinasa Sirvindasa, ktorá bola následne ešte päťkrát vydaná. V roku 1653 Danielius Kliainus napísal učebnicu gramatiky litovského jazyka Grammatica Litvanica.

Litovskí jazykovedci sa počnúc 17. storočím začali zaoberať vedeckým výskumom litovského jazyka, ktorý v sa v 19. storočí zintenzívnil. Veľmi veľký význam pre ďalší vývin jazyka mali práce litovského jazykovedca 19. storočia Jonasa Jablonskisa.

V roku 1864 po Januárovom povstaní Michail Nikolajevič Muraviev (generál-gubernátor Litvy) zakázal používať latinskú abecedu a tlačené texty v litovskom jazyku. Tlač litovských kníh však naďalej pokračovala za hranicami krajiny vo Východnom Prusku a v USA. Aj keď sa pod hrozbou smrti tieto knihy do Litvy privážali, pomocou nich totiž vzrastalo národné povedomie Litovcov, zákaz sa v roku 1904 zrušil.

Dnes je litovčina úradným jazykom Litvy. Litovký jazyk však používa aj litovská menšina v Poľsku (5,8 tisíc), Bielorusku a Kaliningradskej oblasti (18 000) a tiež litovskí emigranti v USA (800 000), Rusku, Anglicku, Nemecku, Lotyšsku, Kanade, Austrálii, Brazílii a Argentíne. Celkovo litovským jazykom rozpráva 4 000 000 ľudí vrátane Litovcov v Litve.

Pre zápis litovského jazyka sa od 16. storočia používa mierne upravená latinka. V druhej polovici 60. rokov 19. storočia sa do popredia dostala cyrilika a azbuka, ale v konečnom dôsledku ju Litovci neprijali. V roku 1905 sa uskutočnila pravopisná reforma litovského jazyka, podľa ktorej dnes v súčasnej litovskej abecede existuje 32 písmen:

Pre zápis niektorých zvukov spoluhlások sa používa kombinácia – „ch“.

Akcent (prízvuk) v litovskom jazyku je veľmi dôležitý. Málo jazykov totiž má taký prízvuk ako litovský jazyk. Ak je napríklad v anglickom jazyku prízvuk indiviuálny, v slovenčine a lotyštine je na 1. slabike, v poľštine na predposlednej slabike, vo francúzštine vždy padá na tretiu slabiku, v macedónčine na 3. slabike od konca, v litovčine existuje celý systém pravidiel prízvukov a intonácie vo vetách.

Prízvučná môže byť ktorákoľvek slabika. V priebehu skloňovania (časovania) sa miesto prízvuku mení. Dlhá prízvučná slabika má dodatočnú prozodickú charakteristiku – intonáciu. Rozlišujeme intonáciu klesajúcu („akut“) a intonáciu stúpajúcu („cirkumflex“).

Poloha prízvuku je zásadným faktorom litovského slova a má fonologickú funkciu, tzn. slová sa môžu líšiť polohou prízvuku – prízvuk je v litovčine významotvorný.

• giria (chváli) – giria (les)
• kasa (ryje) – kasa (cop)
• karti (vešať) – karti (horká)

V litovskom jazyku, na rozdiel od lotyšského jazyka, existujú dvojslabičné slová so stúpajúcou a klesajúcou intonáciou (lauki a laukas) a rozličným prízvukom. Lotyština tento jav počas fínskeho vplyvu v krajine stratila a presunula prízvuk na prvú slabiku.

Litovský jazyk sa rozdeľuje na dva dialekty – aukštajský dialekt (po litovsky: aukštaičių tarmės) a žemajtský dialekt (po litovsky: žemaičių tarmės). Pochádzajú z litovských slov vysoký (aukštaičių) a nízky (žemaičių) a ohraničujú územie obyvateľov okolo rieky Nemunas, ktorí nimi hovorili. Tieto dialekty sa ešte delia na tri poddialekty.

Aukštajský dialekt:

• východní Aukštajti
• západní Aukštajti (Suvalkovia)
• južní Aukštajti (Dzukovia)

Žemajtský dialekt:

• zapadní Žemajti (klajpedské nárečie)
• severozápadní Žemajti (telšiajské nárečie)
• južní Žemajti (razsejnícke nárečie)

Súčasný litovský jazyk je založený na dialekte západných Aukštajcov – Suvalkov.

Litovčina je syntetický jazyk. Rozlišuje v základe tri časy – prítomný, minulý a budúci. Zvláštnosťou je tzv. minulý opakovaný čas, ktorý sa v jazyku vyskytuje minimálne. Má jednu formu oznamovacieho spôsobu, ktorá sa v minulom čase môže kombinovať s príčastiami.

Nijaký iný jazyk nemá toľko príčastí ako litovčina! Súčasný litovský jazyk používa obrovské množstvo príčastí a v tomto mu patrí prvenstvo. Pre každý čas existuje v litovčine aktívné a pasívne príčastie, okrem litovskej zvláštnosti – minulého opakovaného času, –  ktorý má len aktívne príčastie. Pomocou týchto príčastí sa vytvárajú formy činného a trpného rodu.

Litovský jazyk má dva gramatické rody – mužský a ženský. Stredný rod sa prakticky nevyskytuje. Má päť vzorov podstatných mien a tri vzory prídavných mien.

• Litovčan Lietuvis
• Litovka Lietuvė
• Litovsky Lietuviškai
• Litva Lietuva
• Lotyšsko Latvija
• Lotyš Latvis
• Lotyška Latvė
• Ahoj (neformálne) Labas
• Dovi Iki!
• Dovidenia (formálne) Iki pasimatymo!
• Dovidenia (formálne) Viso gero!
• Prosím Prašau
• Ďakujem Ačiū
• Koľko to stojí? Kiek kainuoja?
• Áno Taip
• Nie Ne
• Prepáč/prepáčte. Atsiprašau.
• Pomôžte Padėkite
• Nerozumiem. Nesuprantu.
• Hovoríš po anglicky? Ar tu kalbi angliškai?
• Hovoríte po anglicky? Ar jūs kalbate angliškai?
• Hovorím rusky. Moku (kalbėti) rusiškai.
• Nehovorím litovsky. Nekalbu lietuviškai.
• Môžete hovoriť rusky. Galite kalbėti rusiškai? (vyslovuje sa Gálite kalbéti...) – vo východnej časti žiaden problém
• Kde je…? Kur yra…?
• Som cudzinec. Aš esu užsienietis.
• Som Slovák. Aš esu Slovakas.
• Som Slovenka. Aš esu Slovakė.
• Som zo Slovenska. Aš esu iš Slovakijos.
• V Litve som po prvýkrát. Aš esu Lietuvoje pirmą kartą.
• Litva sa mi páči. Lietuva man patinka.
• V Litve sa mi páči. Lietuvoje man patinka.
• Ide tento autobus do... Ar šis autobusas važiuos į...

Dni v týždni Litovci počítajú. Doslový preklad znamená "prvý deň", "druhý deň"...

Zaujímavé je, že keď Litovci chcú povedať, že niečo je v pondelok, nepoužijú lokál jednotného čísla ako my (v kom? v čom?), ale akuzatív jednotného čísla (koho? čo?). To isté platí aj pri mesiacoch. Ak chcú vyjadriť opakovanosť (napr. že niečo sa opakuje každý pondelok alebo žito sa seje vždy v auguste (každý rok)) tak použijú inštrumentál množného čísla.

• pirmadienis
• antradienis
• trečiadienis
• ketvirtadienis
• penktadienis
• šeštadienis
• sekmadienis

Názvy litovských mesiacov sú odvodené z etymológie.

• sausis (odvodené od slova suchý)
• vasaris
• kovas (havran)
• balandis (holub)
• gegužė (kukučka)
• birželis (odvodené od slova breza)
• liepa (lipa)
• rugpjūtis (odvodené od kosenia žita)
• rugsėjis (odvodené od siatia žita)
• spalis
• lapkritis (lapas = list; kristi, krenta, krito = padať; teda analógia českému listopad)
• gruodis (odvodené od zamrznutej zeme)

Litovčina je gramaticky blízko príbuzná s lotyštinou, ale hovorcovia oboch jazykov si navzájom veľmi nerozumejú. Mnohé slovíčka sú si podobné, časté sú ale prípady, kedy to isté slovo označuje úplne niečo iné. Rozdiely medzi litovčinou a lotyštinou sú v slovenej zásobe oveľa väčšie než medzi slovenčinou a češtinou. Občas pri vzájomnej komunikácii Litovca a Lotyša môže dôjsť k trapasom.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Litovčina
• Wikislovník ponúka heslo Litovčina

• Lingvistika litovčiny
• Slovník litovčiny
• Kolektívny slovník litovčiny
• Gramatika litovského jazyka