Samohláska
V užšom zmysle sa ako samohlásky označujú len tzv. jednoduché samohlásky (monoftongy; napr. a, e, u). V širšom zmysle sa ako samohlásky (potom presnejšie nazývané aj samohláskové zvuky či vokalické zvuky) označujú aj dvojhlásky (diftongy; napr. ia, ie) a trojhlásky (triftongy).
Samohláska alebo vokál je hláska, ktorá:
- z fyziologického hľadiska vzniká rozochvením vzduchu v ústnej dutine, hrdelnej dutine alebo nosovej dutine, pričom jej vyslovenie prebieha bez prekážky
- z akustického a percepčného hľadiska: má vysokú mieru sonórnosti (vyššiu ako spoluhláska) a nemá šumovú (neperiodickú) zložku
- z gramatického hľadiska má slabikotvornú funkciu
Delenia
Jeden spôsob delenia samohlások je podľa miery zmenšenia ústnej dutiny postavením jazyka vyššie k podnebiu pri ich artikulácii na:
- otvorená samohláska
- neutrálna samohláska (stredová samohláska)
- polootvorená samohláska
- polozatvorená samohláska
- zatvorená samohláska
Podľa (ne)redukovanosti sa rozlišujú:
- plná samohláska (neredukovaná samohláska)
- redukovaná samohláska
Podľa dĺžky sa delia na:
- krátka samohláska
- dlhá samohláska
resp. presnejšie na:
- veľmi krátka samohláska
- krátka samohláska
- polodlhá samohláska
- dlhá samohláska
- veľmi dlhá samohláska
Podľa postavenia jazyka pri artikulácii na:
- predná samohláska (anteriórna samohláska)
- stredná samohláska (centrálna samohláska, neutrálna samohláska)
- zadná samohláska (posteriórna samohláska)
a na:
- nízka samohláska (nazývaná aj otvorená samohláska - ide o druhý význam termínu otvorená samohláska)
- prostredná samohláska (po česky "středová samohláska"; nazývaná aj stredná samohláska - ide o druhý význam termínu stredná samohláska)
- vysoká samohláska (nazývaná aj zatvorená samohláska - ide o druhý význam termínu zatvorená samohláska)
Podľa (ne)účasti pier na artikulácii sa delia na:
- labializovaná samohláska (zaokrúhlená samohláska)
- nelabializovaná samohláska (nezaokrúhlená samohláska)
Podľa (ne)nosovosti sa delia na:
- ústna samohláska
- nazalizovaná samohláska
- nosová samohláska (nazálna samohláska) - napr. vo francúzštine a poľštine
Podľa (ne)znelosti:
- znelá samohláska
- neznelá samohláska (šepkaná samohláska)
Podľa napätosti svalov artikulačných orgánov pri artikulácii sa rozlišuje:
- napätá samohláska
- nenapätá samohláska
Samohlásky v slovenčine
V slovenčine existujú jednoduché samohlásky (monoftongy) a, á, ä, e, é, i, í (písané aj y, ý), o, ó, u, ú. Z čisto gramatického (nie však fonetického) hľadiska sú samohláskami aj r, ŕ, l, ĺ, keď majú slabikotvornú funkciu (napríklad ŕ v slove vŕba). Dvojhlásky (diftongy) sú ia, ie, iu, ô. Podľa niektorých názorov existujú v slovenčine aj trojhlásky (napr. vyslovená skupina iev v slove dievča alebo vyslovená skupina ôj v slove môj).
O slovenských samohláskach (v spisovnej slovenčine) platí:
- Všetky samohlásky sú neutrálne, t.j. ani otvorené ani zatvorené.[chýba zdroj] V niektorých prípadoch však existujú náznaky otvorenej či zatvorenej výslovnosti.
- Všetky samohlásky sú plné, teda neredukované.
- Podľa trvania rozlišujeme v slovenčine len krátke a dlhé samohlásky. Krátke sú: a,ä,e,i,o,u (z gramatického hľadiska niekedy r,l); dlhé sú: á,é,í,ó,ú (z gramatického hľadiska aj ŕ,ĺ) a všetky dvojhlásky (ia,ie,iu,ô).
- Predné samohlásky sú i,e,í,é (y,ý),ie; stredné samohlásky sú a,ä,á,ia; zadné samohlásky sú u,o,ú,ó,ô.
- Vysoké samohlásky sú i,u,í,ú (y,ý); prostredné sú e,o,é,ó; nízke sú a,ä,á.
- Labializované samohlásky sú všetky zadné samohlásky a iu, nelabializované sú všetky ostatné samohlásky.
- Všetky samohlásky sú ústne (teda nie nosové). Niekedy sa však samohlásky vyslovujú ako nazalizované (teda "mierne nosové"), napr. e v slove nenávisť.
- Všetky samohlásky sú znelé.
- Všetky samohlásky sú nenapäté.
Zdroje
- samohláska. In: MISTRÍK, Jozef, et al. Encyklopédia jazykovedy. 1. vyd. Bratislava : Obzor, 1993. 513 s. ISBN 80-215-0250-9. S. 375-376.
- Kráľ, A.: Pravidlá slovenskej výslovnosti, 1996
- Krčmová, M.: Fonetika