Šintoizmus

Šintoizmus verí, že ľudská duša je večná a prebýva vo forme ducha Kami. No neprideľuje sa jej podstatná existencia. Miesta, kde sa takýto duch zdržiava, sa spomínajú ako mimosvety, v klasickej literatúre ako Kojiki (Prastaré podstaty), Nihonshoki (Kronika Japonska), Manyoshu (Zbierka básní). V každom takomto mimosvete žijú Kami. Najviac známy mimosvet je „Mimosvet Nebies“, kde žijú najúctivejší Kami, a potom „Mimosvet Yomi“, kde žije aj božská matka, ktorá dala život Japonsku. Práve tento svet Yomi sa považuje za niečo ako podsvetie a verí sa, že má spojitosť so zvykom pochovávania mŕtvych. Ale pre toto spojenie neexistuje žiadny podklad. Tretí mimosvet je nazývaný Tokoyo a verí sa, že existuje niekde za týmito svetmi. Podľa ľudovej viery, ktorá vznikala v poľnohospodárskej kultúre, má existovať aj mimosvet v horách. Toto podporuje fakt, že pohrebiská sa nachádzali na kopcoch, odkiaľ bol panoramatický výhľad na dedinu a taktiež skutočnosť, že ľudia si často priali dozerať na svojich potomkov aj po svojej smrti. Tieto mimosvety však nie sú vysvetľované ako utopické, poprípade ako peklo. Nijako výraznejšie sa nelíšia od tohto sveta. Odráža to vieru v ducha mŕtveho, ktorý môže navštíviť tento svet hocikedy, keď si ho ľudia uctia festivalom. Kami a duch predka ochraňuje svojich potomkov, pokiaľ si ho potomkovia uctievajú. Šintoizmus sa zameriava na tento život viac ako na posmrtný.

Počas dlhej histórie šintoizmu sa jeho pôvodná viera postupne rozvíjala, až by sa dala rozdeliť na také 4 celky: Folk Shinto (domáci šintoizmus), Koshitsu Shinto (šintoizmus cisárskeho dvora), Jinja Shinto (chrámový šintoizmus), Shuha Shinto (šintoistické sekty).

Domáci šintoizmus – Ide o šintoistické obrady, ktoré praktizovalo jednoduché obyvateľstvo bez nejakej väčšej organizácie. Bolo silne späté s chrámovým šintoizmom. No v období 40. cisára Temmusa (673 – 686) boli oddelené, keď vláda vydala určitý systém naväzujúci na japonské tradície obradov a festivalov, ktoré boli dlho vykonávané súbežne s budhizmom. Potom sa tieto tradície samé rozvíjali a postupne formovali ucelený komplex obradov a rituálov, ktoré sa niekedy zlučovali dokonca s budhizmom, taoizmom a konfucionizmom. Tie, ktoré nakoniec nestratili tradičnú šintoistickú formu, sa dnes zaraďujú ako domáci šintoizmus. V poľnohospodárskej spoločnosti sú určité obrady, ktoré sa vykonávajú obyčajnými ľuďmi bez prítomnosti kňaza. Je vybraný jeden človek (často mladý chlapec), ktorý je zvolený za Toya, a vykonáva obrady k ucteniu si boha danej lokality. Je vybraný na jeden rok a potom sa obmieňa.

Koshitsu shinto – Alebo aj šintoizmus cisárskeho dvora je klasický názov pre konklávne obrady vykonávané cisárom (ktorý je teraz symbolom štátu a jednoty ľudí pod japonskou ústavou) modliac sa k desiatkam bohov, zameriavajúc sa na Amaterasu (ktorá je podľa japonskej mytológie božský predok cisára) a k predošlým cisárom, za dlhé trvanie štátu, za šťastie ľudí a svetový mier. Má nezávislý systém. Daijosai, alebo aj veľký festival vďakyvzdania, je prvým Niinamesai (obrady vďakyvzdávania) a je vykonávaný novokorunovaným cisárom Japonska na mieste nazývanom Daijokyu, ktoré je momentálne dočasne postavené v cisárskom paláci. Spolu s týmto obradom rátame do tejto kategórie aj obrady vykonávané v Great Shrine of Ise. Niinamesai je najdôležitejší šintoistický obrad, ktorý je vykonávaný po prvom zbere plodov roku na poďakovanie sa bohom za ich požehnanie. Podľa japonskej mytológie bola Amaterasu prvá, ktorá vykonala tento obrad. Po zmene hlavného mesta z Kjóta do Tokia (1869) boli v cisárskom paláci postavené 3 cisárske svätyne. Kashikodokoro, kde sú uctievaní najvyšší Kami (Amaterasu je centralizovaná medzi nimi), na východnej strane je Shinden, v ktorom sú uctievaní bohovia nebies a zeme, a v západnej časti sa nachádza Koreiden, kde je uctievaný duch predošlých cisárov. K týmto pribudol Shinkaden, ktorý bol postavený na vykonávanie Niinamesai. Svätyne sú navzájom pospájané koridormi a v nich sú vykonávané všetky cisárske šintoistické obrady. V spojení s Niinamesai, cisár Showa (124. cisár a otec terajšieho cisára) začal v paláci pestovať ryžu, vykonávajúc všetky procedúry sám, vrátane sadenia a zberu, aby mohol obetovať úrodu produkovanú samým sebou. Cisárovi pri vykonávaní obradov pomáha a asistuje duchovná dvojica, Shoten (muž) a Nai-Shoten (žena). Počet obradov, ktoré cisár vykoná, dosahuje niekoľko desiatok za rok, vrátane Genshisai, ktorý je prvým rituálom v roku. Aj preto niektorí odborníci nazývajú cisára aj kráľom obradov. Takto za pravú podstatu cisára je považované byť stále s bohmi.

Chrámový šintoizmus – Jinja Shinto je všeobecný názov pre všetky obrady a aktivity vykonávané lokálnou alebo príbuznou komunitou, prevažne vo svätyniach. Spolu so šintoizmom cisárskeho dvora sú považované za jadro šintoistických tradícií. Vo februári 1946 reagujúc na vydanie takzvaného šintoistického direktíva okupantmi v predchádzajúcom roku, sa utvorila organizácia známa ako Asociácia šintoistických svätýň, so zameraním na udržiavanie japonských kultúrnych tradícií. Dnes zahŕňa približne osemdesiattisíc svätýň po celom Japonsku. Každá svätyňa má vlastné dejiny založenia. Neexistuje žiadne pevné učenie alebo sväté písmo. I keď Asociácia šintoistických svätýň svojím založením vytvorila na zjednotenie základňu v Great Shrine of Ise, stále neexistuje žiadne štandardizované učenie, ale len stanovy organizácie. Tie opisujú jej zameranie a základné charakteristiky života vo viere v Kami. Hlavné body sú:

1. Byť vďačný za požehnanie bohmi, za predkov a byť snaživý v dodržiavaní šintoistických obradov, správať sa podľa nich s úprimnosťou a čistotou srdca.
2. Byť nápomocný ostatným bez čo i len myšlienky na odmenu a hľadať povýšenie v svete ako sprostredkovateľ vôle Kami.
3. Spojiť sa s ostatnými v harmonickom prijatí vôle cisára, modliac sa, aby krajina prosperovala a aby ľudia mohli žiť v mieri a prosperite.

Šintoistické sekty – Alebo aj Shuha Shinto sa rozdeľujú do dvoch kategórií. Shuha Shinto a Neoshuha Shinto. Shuha Shinto je skupina šintoistických prívržencov, ktorí začali samostatné náboženské aktivity pred r. 1868 a po r. 1882. Sú to Kurozumikyo, Shintotaikyo, Misogikyo, Konkokyo a Tenrikyo. Každá skupina má zakladateľa a vlastné učenie. Hoci uctievajú tradičné formy šintoistických obradov a festivalov, často sa koncentrujú na jednu postavu božstva. V prípade Neoshuha Shinto ide o skupiny, ktoré majú pozorovateľný sklon ku kompromisom medzi budhizmom, konfucionizmom a školou jin-jang. Existujú aj skupiny, kde boli pozorovateľné charakteristiky monoteizmu, ako extrémne prípady.

Šintoizmus je všeobecný názov pre všetky aktivity Japoncov, ako si uctiť všetkých bohov nebies i zeme. Jeho pôvod je starý ako história Japonska. Tieto tradície sú hlboko zakorenené v ľuďoch Japonska. Je to viera v mnohých bohov a ducha predkov a mnohých vecí, ktoré ovplyvňujú každodenný život. Dnes je šintoizmus spolu s budhizmom hlavným náboženstvom Japonska.

• šintoistická filozofia

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Šintoizmus

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.