Esperantská kultúra

Literatúra stála už pri zrode esperanta. Už v brožúrke Lingvo Internacia (tiež nazývaná esper. Unua libro – Prvá kniha), pomocou ktorej bolo esperanto uverejnené, sa nachádzalo niekoľko básní. Ich autorom bol sám Zamenhof, iniciátor esperanta. Skorí pionieri esperantskej poézie (napr. Antoni Grabowski) sa významne podieľali na rozšírení slovnej zásoby esperanta a ich vplyv je cítiť dodnes.[1] Rozvíjala sa aj próza – najprv prekladová, neskôr aj pôvodná. Prvý pôvodný román v esperante, Kastelo de Prelongo, vyšiel už v roku 1907, jeho autorom bol Henri Vallienne. Najväčšia kamenná esperantská knižnica, Hodlerova knižnica, je v sídle Svetového esperantského zväzu. Na Slovensku sa vydávaniu esperantskej literatúry venuje vydavateľstvo Espero vlastnené Petrom Balážom.[2]

Esperantská hudba sa v porovnaní s literatúrou začala rozvíjať s istým oneskorením. Na začiatku boli piesne väčšinou zhudobnené básne, napríklad aj esperantská hymna La Espero, časté bolo prekladanie z národných jazykov a témy súvisiace s esperantským hnutím. Hudba sa väčšinou obmedzovala na zborovú, niekedy doprevádzanú jedným nástrojom. Podľa vyjadrenia Martina Wiesse, jedného zo zakladateľov modernej esperantskej hudby, ešte v 80. rokoch 20. storočia bol spievajúci a na nejaký nástroj hrajúci esperantista raritou, rýchlo sa to však zmenilo a dnes „zrazu každý hrá na nejakom nástroji”.[3] Prvý známy album v esperante, Ni kantu en Esperanto (Spievajme v esperante), vyšiel v roku 1964, autorom bol Frans Jahger. Veľkým impulzom pre rozvoj esperantskej hudby boli koncerty, ktoré boli od roku 1984 pravidelne zaraďované do programu obľúbeného stretnutia Internacia Seminario. V súčasnosti sú koncerty už skoro povinnou súčasťou každého veľkého stretnutia.

Za počiatok modernej esperantskej hudby je považovaný album Tute ne gravas (Vôbec nevadí) z roku 1986 od skupiny Amplifiki. V dobe svojho vydania znamenal skoro revolúciu, teraz je kritizovaný pre svoju jednoduchosť.[3] Hneď o rok, v 1987 vydali Persone svoju kazetu 62 minutoj (62 minút), ktorá sa stalo referenčným rámcom kvality esperantskej hudby na ďalšie desaťročie. 17. februára 1988 založil Floréal Martorell organizáciu EUROKKA (esper. Esperanto-Universala Rok-Organizo, Kolektiva Komunik-Asocio – Všeobecná esperantská rocková organizácia, spoločný komunikačný zväz) a pre jej potreby v roku 1990 aj vydavateľstvo Vinilkosmo, ktoré sa špecializuje na vydávanie a distribúciu výhradne esperantskej hudby.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Esperantská kultúra

• OSIEK – organizácia pre propagáciu esperantskej kultúry
• ESPERO - slovenské vydavateľstvo (aj) esperantskej literatúry
• Esperantsko-slovenský spevník