Príčastie

Príčastie (z rus. pričastije) alebo particípium (z lat. participium) je v mnohých jazykoch istý tvar slova, ktorý je prechodom medzi slovesom a prídavným menom, ale obyčajne sa klasifikuje ako sloveso, presnejšie neurčitý slovesný tvar. Obyčajne sa používa najmä pri tvorbe zložených slovesných tvarov (napr. minulých časov), ako prívlastok alebo ako prostriedok skracovania vedľajších viet. V niektorých jazykoch sa medzi príčastia zvykne tradične zaraďovať aj prechodník (t.j. príslovkové príčastie), pretože prechodník sa dá chápať ako prechod medzi slovesom a príslovkou.

V slovenčine sa rozlišuje:

• činné príčastie (=aktívne príčastie, aktívne particípium):
  • činné príčastie prítomné (=prítomné príčastie činné/aktívne, príčastie prítomné činné/aktívne, prézentné aktívne particípium, aktívne particípium prézenta) – napr. nosiaci/nosiaca/nosiace
  • činné príčastie minulé (=minulé príčastie činné/aktívne, príčastie minulé činné/aktívne, préteritné aktívne particípium, aktívne particípium préterita) – napr. vybehnuvší/vybehnuvšia/vybehnuvšie
  • l-ové príčastie (=l-ové particípium) – napr. vybehol/vybehla/vybehlo/vybehli, nosil/nosila/nosilo/nosili
• trpné príčastie (=pasívne príčastie, pasívne particípium, n-/t-ové príčastie) – napr. vybehnutý, nosený

Poznámky:

• Činné príčastie prítomné a činné príčastie minulé historicky pravdepodobne vznikli z prechodníkov (nosiac – nosiaci, vybehnuvši – vybehnuvší)
• L-ové príčastie sa často neuvádza medzi príčastiami, ale sa uvádza prosto ako "minulý čas" či "tvar minulého času".
• Nie všetky slová na -ci/-ca/-ce sú príčastia, niektoré z nich sú len účelové (slovesné) prídavné mená (ktorých štandardné zakončenie je síce -cí/-cia/-cie, ale pri rytmickom krátení sa mení na -ci/-ca/-ce): Napr. slovo holiaci vo význame "ktorý (práve) holí" je príčastím, ale vo význame "ktorý je určený na holenie" je účelovým prídavným menom. Väčšina prípadov je však v slovenčine bezproblémová, lebo ju vidno na tvare slova – napr. šijúci/-ca (príčastie) – šijací/-cia (príd. meno), stojaci/-ca (príčastie) – stojací/-cia (príd. meno).

V češtine (a ojedinele aj v slovenčine) sa:

• činné príčastie prítomné a činné príčastie minulé považujú za prídavné mená (t.j. nie za príčastia), konkrétne za tzv. dejové (slovesné) prídavné mená [1] resp. za sprídavnené prechodníky (keďže vznikli z prechodníkov)
• l-ové príčastie zvykne označovať ako "činné príčastie minulé/préteritné aktívne particípium" či "minulé príčastie/préteritné particípium" – pozor teda na zámenu s činným príčastím minulým tak, ako je uvedené vyššie.

V ruštine sa na rozdiel od slovenčiny navyše rozlišuje trpné príčastie prítomné (pre dej práve prebiehajúci) a trpné príčastie minulé (pre dej už vykonaný).