Fonetika

Fonetika (z gr. „fonetikos“ = hlasný) je časť jazykovedy, ktorá sa zaoberá materiálnymi javmi a procesmi zvukovej reči z hľadiska ich fyzickej stavby a s ohľadom na ich funkciu pri dorozumievaní.

Fonetika je časť jazykovedy, ktorá sa zaoberá hláskou ako materiálom. Stredom jej pozornosti je štúdium artikulačných a akustických vlastností hlásky. Jej pôvodná definícia - náuka o zvukoch ľudskej reči - vychádza z etymológie slova fonetika (gr. foné = zvuk) a bola iste správna a vystihovala predmet fonetiky v prvom období rozvíjania fonetických vied. Dnes ju však považujeme za zastaranú, pretože nový výklad o zvukoch stále zaujíma aj v súčasnej fonetike ústredné miesto, je nevyhnutne treba vedľa nej zahrnúť aj výskum ostatných javov ľudskej reči, napr. slabiky, prízvuku, intonácie, ďalej fonetické zmeny v reči súvislej, otázky jazyka písaného a pod.

A.S.Čikobava: "Fonetika sa zaoberá zvukovým materiálom ľudskej reči. Skúma zvukovú stavbu, zvukový systém a zvukové zmeny v jazyku a zákonitosti týchto zmien."

K fonetike zaraďujeme aj náuku o správnej výslovnosti (ortoepia) a náuku o správnom písaní (ortografia). Pre správny zápis zvukovej realizácie jazyka používa fonetickú transkripciu.

Základnou realizačnou jednotkou je fóna. Fóna je najmenšia jednotka fonetiky. Je to jednotka s najnižšou hladinou všeobecného, s najpestrejšími zvukovými črtami. Je to segment akustického rečového signálu. V jazykovom kóde sa transformuje na fonému. Má pevné postavenie.